štvrtok, 14. augusta 2014

Reálny socializmus: Keď ešte nebolo všetko zadarmo, no už ste si nemohli nič kúpiť

Vnútorné problémy reálneho socializmu podľa knihy M. Parentiho


Pomôžme si voľným prekladom kapitoly z knihy Blackshirts and Reds amerického marxistického historika Michaela Parentiho, ktorého rozhodne nemožno upodozrievať z antikomunistických tendencií. Podáva v nej (pamätníkom tak dobre známy) obraz o živote v systéme, kde sa dialekticky prepájala neefektivita systému s demotiváciou ľudí, čo malo vážny dopad na celkové fungovanie socialistickej ekonomiky a jej úpadok. Parenti tu poukazuje na to, že napriek nezanedbateľnej externej hrozbe nepriateľského kapitalistického sveta sa treba kriticky pozrieť na VNÚTORNÉ PROBLÉMY fungovania komunistických krajín ako takých, ktoré nakoniec (popri rozvratnej činnosti tajných služieb) dopomohli k ich rozpadu.


Riadenie

Plánovanie zhora-nadol potláčalo iniciatívu v systéme. Stagnácia sa stala evidentnou pri neschopnosti sovietskeho priemyselného systému aplikovať inovácie vedecko-technologickej revolúcie 1970-tych a 1980-tych rokov, vrátane použitia počítačovej technológie (tzv. digitálna revolúcia). I keď Sovietsky zväz priniesol mnohých najlepších matematikov, fyzikov a iných vedcov, sveta, len málo z ich práce bolo naozaj aplikovanej. Pred 28. Zjazdom Komunistickej strany v 1990. roku sa Michail Gorbačov sťažoval, že „Už nemôžeme tolerovať riadiaci systém, ktorý odmieta vedecký a technický pokrok, ktorý vedie k neefektívnemu narábaniu s nákladmi a vytvára odpad a mrhanie.“

Systém nevytváral podnety pre inovácie:
- manažéri boli nekompetentní a nechceli ísť cestou technológií, ktorá by viedla k ich nepotrebnosti;
- nadriadení, ani centrálni plánovači neboli motivovaní rozvíjať nové technológie;
- naplánované zásoby nezodpovedali technologickým zmenám a experimentovanie zvyšovalo riziko nesplnenia noriem;
- nejestvovala motivácia na výrobu lepších strojov, pretože to firme nijako nepomáhalo; naopak, tlak sa zameriaval na kvantitatívne výsledky;
- cena náhradných súčiastok bola stanovená nízko, takže sa ich neoplatilo vyrábať;
- dotovanie surových materiálov, pohonných hmôt a iné viedlo k ich neefektívnemu využívaniu;
- výrobné kapacity boli nevyužité; nepravidelné dodávky spôsobovali nevyužitie či, naopak, nedostatok produkcie;
- zlepšenia vo výrobe mali za následok len zvýšenie výrobných noriem, v dôsledku čoho boli dobre fungujúce fabriky trestané vyšším pracovným zaťažením a tie horšie odmenené nižšími normami a štátnymi podporami

Zlé riadenie v poľnohospodárstve i priemysle znamenalo napríklad to, že štátny výkup sa zameriaval na kvantitu, takže sa nikto (len hlúpy výrobca) nezameriaval na výrobu vyššej kvality, pretože by dostal menej. Administratívny personál rástol rýchlejšie ako produktívni pracujúci a niekdy mohol tvoriť dokonca i polovicu celkového počtu pracujúcich. Chýbala debata o tom, ako doviesť k zodpovednosti plánovačov a riaditeľov.

Dohľad

Navzdory tomu, čo sa hovorí o totalitárnej kontrole všetkých aspektov života, dohľad nad vecami skôr chýbal. Nedbalé riadenie žatvy, skladovania a prepravy malo za následok stratu až 30 percent z celkovej výroby. Ľudia sa sťažovali na nefunkčné záchody, zatekajúce strechy, hrubých predavačov, nekvalitné tovary, neskoré vlaky, nedostatočné nemocničné služby, a skorumpovaných a nezodpovedných úradníkov. Korupcia a protekcia boli bežné. Vedúci pravidelne okrádal pokladňu, zamestnanci kradli potraviny a veci zo štátnych obchodov či fabrík, aby zabezpečili svoje súkromné domácnosti pre osobný zisk, roľníci na družstvách brali súčiastky z traktorov, aby ich predali na čiernom trhu, riaditeľ bral úplatky, aby dal ľudí na predné miesta čakačiek na kúpy auta, a farmári chovajúci dobytok ho predávali dedinčanom za trojnásobnú určenú, obstarávaciu cenu. Všetko toto by sotva bolo správaním sa ľudí trasúcich sa od totalitárnej vlády teroru. 

Samotný systém odmeňoval podvody a neplnenie si povinností. Čím horší výkon na družstve, tým viac dotácií a nižšie normy. Čím horší výkon inštalatérov a mechanikov, tým menej boli zaťažení telefonátmi a normami. Čím horšie reštauračné služby, tým menej zákazníkov a viac jedla, ktoré si môžu vziať domov pre seba alebo predať na čiernom trhu. Poslednú vec, ktorú chcel personál reštaurácie, bol spokojný zákazník, ktorý by sa vrátil obedovať za oficiálne nízke ceny. Nie je prekvapením, že z pracovnej disciplíny veľa neostalo. Bol tu úradník, ktorý sa nekonečne dlho rozprával so svojim kamarátom na telefóne, zatiaľ čo vonku na jeho služby čakala dlhá rada naštvaných ľudí; dvojici maliarov trvalo tri dni, kým namaľovali hotelovú stenu, na ktorú by stačilo pár hodín; mnohí odišli zo svojej práce, aby si nakúpili. Samotný takýto slabý výkon prispel k nízkej produkcii a kolotoču nedostatku. 

Kubánsky líder Raúl Castro sa taktiež sťažoval na tieto porušovania pracovnej disciplíny, neospravedlnenú absenciu z práce, ľubovoľné spomaľovanie výroby, aby sa neprekročili, beztak nízke, normy. Hovoril o tom, ako dohodnutí roľníci naplnia normu za 4-6 hodín, a potom pracujú na nejakom súkromnom majetku, prípadne splnia viaceré normy a potom ďalšie dni nepracujú. (Cuba Update 3/80) Prepustený jedinec mal ústavne zaručnú inú prácu a len zriedka mal problém si nejakú nájsť. Zamestnanci sa nebáli o stratu zamestnania, ale riadiaci pracovníci sa báli, že prídu o svojich najlepších zamestnancov a niekedy ich preplácali, aby neodišli. Často sa však finančná odmena nevzťahovala na výkon a horlivý pracujúci zvyčajne nezarábal viac ako ten nezodpovedný. Ulievači a zlodejíčkovia mali demoralizujúci dopad na tých, ktorí chceli pracovať poctivo.

Vyššia životná úroveň

Drahšie, kvalitné výrobky bolo ťažké dostať. To malo spätný vplyv na výkon: prečo pracovať viac, keď si za to nie je čo kúpiť? Ceny boli udržiavané umelo nízke a to okrem egalitárnych princípov i zo strachu, že by ich vyrovnanie vyprovokovalo protesty robotníkov v Poľsku, východnom Nemecku a ZSSR. Dôsledok: farmári kŕmili lacným chlebom svoje prasatá. Veľká nevôľa sa vzťahovala k slabej ponuke: nekonečné rady v obchodoch, desaťročná čakačka na nové auto, málo obytných domov, čo nútilo slobodných bývať s rodičmi či sa sobášiť len preto, aby dostali vlastné bývanie. Takéto natlačenia rodín a finančná závislosť na rodičoch často viedli k skorým rozvodom. Všetko toto si vybralo svoju daň v podobe slabej angažovanosti v socializme.

Na druhej strane brali ľudia sociálne zabezpečenie, ktoré postrádala veľká časť sveta, za samozrejmé a skôr bažili po spotrebných výrobkoch, hojdajúcich sa v ich predstavivosti. Ľudskú nespokojnosť netreba podceňovať. Ľudia nemôžu žiť len z minimálnej mzdy. Hneď, ako sú uspokojené potreby, naše túžby sa zvyšujú a stávajú sa potrebami. Zvýšenie životného štandardu podnecuje zvýšené očakávania. Špičky v oboroch, ktoré dosiahli relatívne dobré životné štandardy, sa chceli lepšie obliekať, cestovať za hranice, a užívať si hojnejší životný štýl dostupný ľuďom zo stredných tried v kapitalistickom svete.

Bola to túžba po väčšom bohatstve, než hľadanie politickej slobody, čo motivovalo väčšinu z tých, ktorí emigrovali na Západ. Materiálne túžby boli uvádzané omnoho častejšie ako nedostatok demokracie. Emigranti, ktorí ušli z Vietnamu v 1989 neboli stíhaní politickí disidenti. Zvyčajne šlo o relatívne prosperujúcich remeselníkov, malých podnikateľov, dobre vzdelaných inžinierov, architektov, a intelektuálov hľadajúcich lepšie príležitosti. Aby sme zacitovali jedného z nich: „Nemyslím si, že môj život tu vo Vietname je veľmi zlý. Vlastne sa mám dosť dobre. No je ľudskou prirodzenosťou chcieť stále niečo lepšie.“ Ďalší prisvedčil: „Mali sme dva obchody a náš príjem bol slušný, no chceli sme lepší život.“ A ďalší: „Odišli z rovnakého dôvodu ako my. Chceli byť bohatší, tak ako my.“ (New York Times, 4/5/96) Podobne, veľkou požiadavkou v Nemeckej demokratickej republike (NDR) bolo cestovanie, nové spotrebiče, a väčšie byty (Washington Post, 8/28/89).

V roku 1989 sa Parenti opýtal nemeckého veľvyslanca vo Washingtone, prečo jeho krajina vyrába také odpadové autá s dvojvalcovými motormi. Povedal, že cieľom bolo vytvoriť dobrú verejnú dopravu a odradiť ľudí od používania nákladných vlastných áut. No pri možnosti vybrať si medzi racionálnym, efektívnym, ekonomicky šetrným a ekologicky nezávadným systémom hromadnej dopravy alebo autom s neustálou mobilitou, statusom výnimočnosti, súkromím a vlastným určovaním trasy, šli východní Nemci po tom druhom, tak ako väčšina sveta. Či už šlo alebo nešlo o dobrú spoločnosť, prinajmenšom sa dal rozpoznať rozdiel medzi verejnou ideológiou a osobnými túžbami.

Na Kube sa mnoho mladých už nenadchýňa revolučnými úspechmi vo vzdelaní a zdravotnej starostlivosti a viac sa zaujímajú o svoju vlastnú budúcnosť. Univerzitné prednášky o marxizme a kubánskej revolúcii sú dnes navštevované málo, zatiaľ čo študenti zapĺňajú triedy zaoberajúce sa svetovými trhmi a nehnuteľným právom (Newsday, 4/12/96). Veľa kubánskej mládeže si idealizuje život v Spojených štátoch a túžia po ich najnovších štýloch a hudbe. Tak, ako si Východoeurópania myslia, že im kapitalizmus poskytne želané dobrá bez špeciálnych výdavkov. Vedia, že v Štátoch je veľa ľudí chudobných a veľa bohatých, no napriek tomu si myslia, že sa im tam môže pri usilovnej práci dobre dariť (Monthly Review, 4/96). Keď sa budovanie revolúcie zmení na vykonávanie dôležitých, no rutinných úloh po celý zvyšok dohľadnej budúcnosti, revolúcia pochopiteľne stráca svoj lesk. 

Neinformovanosť

Zatiaľ čo sú kapitalistické krajiny ponorené v reklamnej kultúre, kde idú miliardy na marketing a manipulatívne obrazy, komunistické krajiny nemali nič porovnateľné. Ich mediálne pokrytie pozostávalo vo všeobecnosti z nudných protokolových návštev a oficiálnych vyhlásení, ako aj žiarivých správ o ekonomike a spoločnosti – tak žiarivých, že sa ľudia sťažovali na to, že nevedia, čo sa v ich krajine deje. Čítali o zneužitiach moci, pracovných nehodách, protestoch pracujúcich a zemetraseniach objavujúcich sa v každej inej krajine, len nie tej ich. Dokonca i keď tlač odhalila nejaké zneužitia doma, zvyčajne sa v nich pokračovalo bez nápravy. Správy v médiách boli tak protichodné s každodennou skúsenosťou, že sa oficiálnej tlači nedôverovalo ani vtedy, keď hovorila pravdu, ako keď hovorila o chudobe a útlaku v kapitalistickom svete. 

Mnoho intelektuálov v komunistických krajinách bolo skôr naivných ohľadom kapitalistického sveta a nechceli sa pozrieť na jeho tienisté stránky. Čím šialenšie reakcionárskejší nejaký postoj bol, tým viac inteligenciu oslovoval. S takmer náboženským ošiaľom mali za to, že kapitalistický Západ, predovšetkým Spojené štáty, sú voľnotrhovým rajom superprebytkov a takmer neobmedzenými možnosťami. 

Napríklad Andrej Sacharov, miláčik americkej tlače, ktorý pravidelne chválil korporátny kapitalizmus, podceňoval pokroky, ktoré dosiahli sovietski ľudia. Kritizoval americké mierové hnutia za ich opozíciu voči Vietnamskej vojne a obviňoval Sovietov z vojenskej expanzie a robil z nich jediných vinníkov za preteky v zbrojení. Sacharov podporoval každý ozbrojený zásah USA v zahraničí ako obranu demokracie a nové zbraňové systémy USA, ako vodíkovú bombu, charakterizoval ako „v prvom rade obranné“. Pomazaný americkými lídrami a médiami ako „obhájca ľudských práv“, nemal nikdy zlého slova na porušovanie ľudských práv, ktorých sa dopúšťali fašistické režimy verných klientských štátov USA, vrátane Pinochetovho Čile a Suhartovej Indonézie, a mal sarkastické poznámky na tých, ktorí tak robili. Pravidelne napádal tých na Západe, ktorí sa odkláňali od antikomunistickej ortodoxie a boli proti zahraničným intervenciám USA. Ako pri mnohých iných východoeurópskych intelektuáloch, Sacharovova obhajoba disentu sa nevzťahovala na názory, ktoré boli naľavo od jeho vlastného.

Tolerancia voči západnému imperializmu siahala aj do horných častí samotnej sovietskej vlády, čo odráža poznámka vysokopostaveného predstaviteľa zahraničných vecí Sovietskeho zväzu, Andreja Kozirjeva, ktorý konštatoval, že krajiny Tretieho sveta „netrpia ani tak veľmi od kapitalizmu, ako jeho nedostatkom.“ Povedal tiež, že „žiadna z hlavných (buržoáznych skupín) v Amerike nie je prepojená s militarizmom.“ Považovať ich za imperialistov, ktorí drancujú krajiny Tretieho sveta je „stereotypná myšlienka“, ktorá by mala byť zahodená (New York Times, 1/7/89).

Lepší vrabec v hrsti?

Svet po socializme už nevyzeral tak vysnívane. Keď sa pracujúcich v Poľsku pýtali, čo by sa stalo, ak by ich fabriku zatvorili pre prechod k voľnému trhu, domnievali sa, že „nám štát nájde nejakú inú prácu“ (New Yorker, 11/13/89). Keď v roku 1990, počas obdobia glasnosti (kritická debata, ktorou sa mali zaviesť inovácie a reformy) sovietska vláda ohlásila, že sa cena novinového papiera papiera zdvihne o 300 percent, aby zodpovedala skutočným nákladom, začali sa nové, prokapitalistické plátky horkasto sťažovať. Hnevali sa, že štátny socializmus už viac nedotoval ich odsudzovanie štátneho socializmu. Boli podriadení rovnakým voľnotrhovým podmienkam, ktoré tak entuziasticky obhajovali u všetkých ostatných, a nepáčili sa im. 

Ľudia z východnej Európy, ktorí do Spojených štátov emigrovali už v 1970-tych a 1980-tych rokoch sa sťažovali na slabé sociálne služby, zločin, drsné pracovné podmienky, chýbajúceho spoločenského ducha, vulgárne volebné kampane, nízku vzdelávaciu úroveň a zarážajúcu neznalosť dejín Američanov. Zistili, že si už nemohli ísť nakúpiť cez prácu, že ich zamestnávateľ neposkytoval žiadneho firemného lekára, keď v práci ochoreli, že boli vážne pokarhaní za oneskorenie, že nemohli chodiť ulicami a parkami neskoro v noci bez strachu, že si nemusia byť schopní dovoliť zdravotné služby pre svoju rodinu alebo školné pre svoje deti, že sa im negarantuje práca a môžu sa kedykoľvek stať nezamestnanými. 

Taktiež nie všetci z tých, čo ostali si osvojili ilúzie o kapitalizme. Mnoho pracujúcich a roľníkov sa vlastne bálo zmien, ktoré mali pred sebou a nezapredali sa voľnotrhovej mytológii úplne. Prieskum v Československu z roku 1989 zistil, že 47 percent ľudí chcelo, aby ekonomika ostala kontrolovaná štátom, zatiaľ čo 43 percent chcelo zmiešanú ekonomiku, a len 3 percentá povedali, že uprednostňujú kapitalizmus (New York Times, 12/1/89). Prieskum americkej organizácie v máji 1997 medzi Rusmi zistil, že 54 percent volilo určitú formu socializmu a iba 20 percent chcelo voľnotrhovú ekonomiku, ako Spojené štáty či Nemecko. Ďalších 27 percent volilo "modifikovanú formu kapitalizmu, aká je vo Švédsku“ (Monthly Review, 12/94).

Vonkajšie príčiny

Jedným z dôvodov, prečo sa obliehaný socializmus nemohol presunúť k spotrebiteľskému socializmu je, že sa jeho obliehanie nikdy neskončilo. Vnútorné nedostatky v komunistických systémoch zhoršili nemilosrdné vonkajšie útoky a hrozby Západných mocností. Komunistické krajiny, zrodené do silne nepriateľského kapitalistického sveta, trpeli vojnami, inváziami, a pretekmi v zbrojení, ktoré vyčerpali ich produktívne kapacity a spomalili ich rozvoj. Rozhodnutie sovietskych lídrov dosiahnuť vojenskú rovnosť so Spojenými štátmi -zatiaľ čo pracovali s omnoho menšou priemyselnou základňou- vážne poškodilo celú sovietsku ekonomiku. Perestrojka (reštrukturalizácia ekonomickej praxe za účelom zlepšenia výkonu) mala otvoriť a revitalizovať výrobu. Namiesto toho viedla k rozbitiu celej štátno-socialistickej stavby. 

Relatívne mierumilovná transformácia nesedí do nášho obrazu bezškrupulóznych totalitárov, ktorí sa nezastavia pred ničím, aby si udržali moc nad zotročeným obyvateľstvom. Prečo tí bezohľadní Červení nekonali viac bezohľadnejšie? Ako je známe, počas polovice 1980-tych rokov polícia komunistického Poľska zastrelila štyridsaťštyri demonštrantov v Gdansku a iných mestách. Desať bývalých policajtov a armádnych dôstojníkov bolo za tieto zabitia predvedených pred súd v roku 1996. V Rumunsku boli podľa správ desiatky úmrtí v nepokojoch bezprostredne nasledujúcich po zvrhnutí Ceaucesca, po čom boli Ceaucescu a jeho žena rýchlo a bez súdu popravení. Tieto zabitia v Poľsku a Rumunsku sú všetky úmrtia, ktoré sú známe.

Ak bolo zvrhnutie komunistického systému víťazstvom demokracie, ako tvrdia niektorí, potom bolo ešte väčšmi víťazstvom voľnotrhového kapitalizmu a konzervatívneho antikomunizmu. Určité zásluhy treba pripísať CIA a iným agentúram studenej vojny, spolu s National Endowment for Democracy, AFL-CIO, Ford Foundation, Rockefeller Brothers Fund, Pew Charitable Trusts, a rôznym pravicovým skupinám, ktoré dohromady sponzorovali voľnotrhové, antikomunistické politické organizácie a publikácie v celej východnej Európe a Sovietskom zväze, z čo sa rýchlo stala najlepšie financovaná reťaz „revolúcii“ v dejinách.

Prečo tak ľahko?

Napriek týmto skutočnostiam ohľadom podvratnej činnosti nesmieme prehliadať systémové chyby vtedajšieho režimu, kvôli ktorým, ako sme videli, nestačil držať krok s rozvojom vo zvyšku sveta. To sa mu napokon stalo aj osudným, čoho dokladom je aj hladký priebeh revolúcií a naklonenosť ľudí k zmenám, i keď pod zámienkou reforiem. S poznatkami ohľadom chýb socializmu a po návrate do bezohľadného fungovania kapitalizmu, by preto naša otázka dnes nemala stáť „Komunizmus alebo kapitalizmus?“, ale „Ako dospieť ku komunizmu?“


Nadpis, úvod, medzititulky a záver – redakcia.

Môžete podporiť svojim klikom na vybrali.sme

13 komentárov:

  1. ...ten clanok je na urovni sucasnej lacnej antikomunistickej propagandy...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Reálny kapitalizmus: Keď už máme Západné ceny, ale zostali nám Východné platy!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ok, len toto bol článok o príčinách rozpadu. Či tie radšej nechcete vedieť?

      Odstrániť
    2. Ano, o příčinách rozpadu...

      Ale teď se vás zeptám - byly ty HLAVNÍ příčiny rozpadu v samotné podstatě, tedy v IDEÁLECH, kterými se socialismus MĚL řídit?

      A nebo byly v nesměnitelnosti měny (a tím pádem automatickém černém trhu), embarzích (a tím pádem v nutnosti draze hledat nové cesty znovuobjevování již objeveného), v nestejné startovní čáře (USA byly válkou nedotčené a velmi velmi zbohatlé, padlí američtí vojáci akorát tak snížili "ekonomický ukazatel nezaměstnanosti".... SSSR byl válkou vypálen téměř do základů, mužská populace v ekonomickém věku byla zdecimována takže ho obnovovaly ženy... Zatímco americký kapitalista přemýšlel jam přinutit spotřebitele k vyhození ještě fungující lednice a koupi nové, SSSR obnovoval bydlení, dodávky vody, energií apod.), a tedy také v oné nekompetentnosti těch co to ŠPATNĚ VEDLI

      Odstrániť
  3. Článok hodnotím dosť vysoko, ale niektoré spomínané chyby bývalého režimu tento režim iba znásobil: "Administratívny personál rástol rýchlejšie ako produktívni pracujúci a niekdy mohol tvoriť dokonca i polovicu celkového počtu pracujúcich." Koľkože percent tvoria produktívni pracujúci u nás (alebo ešte lepšie v EU) dnes? Polovicu? Štvrtinu?
    Ďalej:
    "...málo obytných domov, čo nútilo slobodných bývať s rodičmi či sa sobášiť len preto, aby dostali vlastné bývanie. Takéto natlačenia rodín a finančná závislosť na rodičoch často viedli k skorým rozvodom." Koľko sa postavilo nových bytov za bývalého režimu a koľko za súčasného? Nádej na vlastné bývanie pre priemerného mladého človeka (slobodného alebo pár - to je jedno) klesla o desiatky percent! K skorým rozvodom dnes vedie nezamestnanosť prekarizácia práce a skorých rozvodov je dnes podstatne viac.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak prirodzene... Len opäť pripomínam, že chyby kapitalizmu nenapravia, ani nezlepšia chyby socializmu...

      Odstrániť
  4. maju autori clanku nejake napady ako sa dostat ku komunizmu? ako sa vyhnut uvedenym aspektom? ako moze socializmus drzat krok s kapitalizmom? drzi krok cina? slovensko? dal by sa pouzit aj nadpis: realny socializmu: ked vela veci bolo zadarmo a vsetci vsetko mali?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne tak: ako ďalej? Totiž, nech to nazveš ako chceš, tie problémy ostávajú.

      Odstrániť
  5. Znôška nezmyselných marxistických konštrukcií. Už chýba len vyvodiť, že hromadenie kapitálu v zahnívajúcom kapitalizme spôsobí zrútenie systému a z neba sa vráti vysnívaný komunizmus.
    Pre návrat zdravého rozumu je treba prestať blúzniť a snažiť sa pochopiť, že to, čo marxisti nazvali kapitalizmom je prirodzený vývoj. Najlepší ekonomicko-politický systém, ktorý sa neustále vyvíja a je spôsobený prirodzenou evolúciou, ktorá sa nedá zvrátiť. Pre jednoduchších - tam kde má vyrásť les tomu človek nemá šancu zabrániť. Za určitý konečný čas tam ten les tam raz vyrastie, napriek akýmkoľvek ľudským zásahom.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Kapitalizmus je pre jednoduchších prirodzený vývoj, najlepší ekonomicko-politický systém, ktorý sa neustále vyvíja a je spôsobený prirodzenou evolúciou, ktorá sa nedá zvrátiť. Avšak takéto dogmatické "myslenie" nemá v serióznej diskusii veľa miesta, príliš to pripomína tézu (mimochodom tiež nezvratnú) o tom, že spoločnosť speje od prvotopospolnej cez feudalizmus, kapitalizmus, socializmus ku komunizmu.
      Áno, kapitalizmus je pomerne efektívny a čím menej demokracie toleruje, tým je efektívnejší, trochu šmrncnutý otrokárstvom by už bol tip top. Lenže nám by malo ísť o trochu vyváženejší pomer efektivity a spravodlivosti. Aj hierarchia s krutovládou tých hore je efektívna a tiež by sa dala obhajovať slovami o prirodzenosti...

      Odstrániť
    2. smer tretia cesta?

      Odstrániť
  6. Presne to iste tvrdili svoho casu zastupcovia slachty o feudalizme....

    OdpovedaťOdstrániť