utorok, 5. augusta 2014

Skúmať logiku kapitálu

JOSEPH CHOONARA, DAVID HARVEY | Socialist Review

Zdravý kapitalizmus musí rásť 3 percentá ročne; problém je nájsť kde by ste tento 3-percentný rast dosiahli.

Niektorí komentátori hovoria, že súčasná kríza vyvstala z finančných problémov, ktoré dopadli na širšiu ekonomiku; iní ju považujú za dôsledok problémov, ktoré začali vo výrobe, neskôr vedúcich k finančným problémom. Ako ju vidíte vy?

Predstavuje sa tu falošná dichotómia. Medzi tým, čo môžete nazvať “reálna“ a “finančná“ stránka ekonomiky jestvuje dialektickejší vzťah. Niet pochýb, že sme tu už značne dlhú dobu mali problém toho, čo by som nazval „nadakumuláciou“. A obzvlášť snaha investovať skôr do hodnôt aktív ako do výroby je toho dôsledkom. No ako sa rozvíjalo hľadanie nových foriem aktív, videli sme tiež finančné inovácie, ktoré vytvorili možnosť investovať do hedžových fondov a podobných vecí.

Bol to dlhodobý proces, pri ktorom sa bohatí usilovali o dosť vysoké návratnosti a začali investovať do celých sérií Ponziho schém – len bez Bernarda Madoffa na vrchole toho všetkého. Čím viac ľudia investujú na trhu s nehnuteľnosťami, akciovom trhu, trhu s umením a trhu s derivatívmi, tým viac rastú ceny, čo vedie k ešte väčšiemu investovaniu. Všetky tieto trhy v sebe majú charakter Ponziho schémy. Takže, kríza má finančný aspekt, no pokiaľ sa neopýtate, prečo sa tí najmajetnejší vybrali touto cestou, ujde vám skutočný problém.

Spomenuli ste krízu z nadakumulácie. Mohli by ste tento koncept vysvetliť?

Kapitalisti vždy vytvárajú nadprodukt. Zdravý kapitalizmus musí rásť 3 percentá ročne; problém je nájsť kde by ste tento 3-percentný rast dosiahli. Sú tu rôzne prekážky. Napríklad, ak kapitál čelí problémom spojených s prácou, tak je preňho problém nájsť si odbytisko a objavuje sa nadakumulácia. Ak čelí problémom na trhu, vyvstáva ten istý problém. Nadakumulácia je každá situácia, kedy prebytok (nadhodnota), ktorú majú kapitalisti k dispozícii nemôže nájsť odbytisko, buď kvôli obmedzeniam práce, trhovým prekážkam, obmedzeným zdrojom, technologickým obmedzeniam alebo niečo inému.

V tomto kontexte ste hovorili o mechanizmoch ako "spatial fix" (priestorová fixácia), kedy sa prebytok kapitálu presúva za hranice namiesto akumulácie doma. Vidíte nárast finančného systému ako ďalší typ “fixácie”?

Ak pristúpite k priestorovej fixácii, na jej dosiahnutie potrebujete sofistikovaný finančný systém. Na veľkosť, s akou sa hľadala priestorová fixácia po 1970-tych rokoch, potreboval kapitalizmus súbor medzinárodných inštitúcií, ktoré by uľahčili tok akcií do Číny, Indie, Mexika a inde. Takže nova podoba financií, ktorá sa objavila od 1970-tych rokov podnes, mala čiastočne zjednodušiť pohyb kapitálu po svete.

No potom sa financializácia, ktorá sa objavila, stala cieľom sama osebe. Začínate nachádzať nové trhy, ktoré sa v 1990-tych rokoch objavujú v peňažných derivátoch, úrokových swapoch, atď. Zvýšili sa z takmer ničoho v roku 1990 na asi trojnásobok obratu svetovej ekonomiky v roku 2006.

Explózia úverov, ktorá to sprevádzala, tiež pomohla kapitalistom v udržaní nízkych platov.

Kríza konca 60-tych a začiatku 70-tych rokov mala mnoho aspektov, no jedným fundamentálnym aspektom bola sila práce, a zlomenie sily práce sa stalo veľmi dôležitým. To bolo čiastočne vykonané migračnými politikami, outsourcingom a offshoringom, a tiež politickými útokmi Ronalda Reagana, Margaret Thatcherovej a iných. V roku 1985 bola sila práce prakticky zlomená.

Od 1970-tych rokov sme boli dokonca v situácii, ktorú by som nazval stlačením miezd, kedy reálne mzdy v skutočnosti vôbec nerástli. No to viedlo k problémom na trhu. Ak obmedzíte mzdy, máte problém s agregátnym dopytom. Jedným spôsobom, ako sa to riešilo, bolo dať pracujúcim ľuďom kreditné karty a umožniť im ísť do dlhu. Dlh domácností sa za posledných približne 20 rokov strojnásobil.

Kľúčovú rolu hrali opäť finančné inštitúcie. Najlepší príklad, aký mi napadá, sú finančné inštitúcie požičiavajúce peniaze staviteľom a developerom na postavenie domov, povedzme v blízkosti San Diega, ktorí potom čelili problému, kto si tú vec kúpi. Odrazu tu nie je dosť „slušných“, pracujúcich ľudí, ktorým by sa dali prenajať, tak ich začali prenajímať ľuďom s veľmi nízkymi ratingami, čo za posledných päť či šesť rokov viedlo k objaveniu sa subprimeov.

Finančné inštitúcie operovali na oboch stranách – budovania i kupovania bývania. Doviedli celú populáciu do vážneho stavu zadĺženosti. Takto, v istom bode, keď zadĺženosť narastie na úroveň, ktorá už nie je zlúčiteľná s príjmom, to celé padá. To je to, čo vidíme dnes.

Bubliny pri hodnotách aktív tiež skryli určité problémy.

Ak hodnoty aktív rastú, každý si myslí, že sú na tom lepšie. Osoba, ktorá si kúpila dom v roku 2000 za asi 300 000 dolárov, videla o štyri roky neskôr cenový nárast na asi 500 000 dolárov. Ak by zaň zinkasovala, bola by o 200 000 bohatšia. Nielen korporácie, ale každý je pomaly v tejto pozícii. Takže, áno, skrýva to podstatu toho, aký je tu problém. Ak je dostatočné kolektívne očakávanie, že trh s bývaním porastie naveky, dostanete takú bublinu, ktorá bude rásť ďalej a ďalej – až dodnes.

Ja osobne som čakal krach na trhu s bývaním v roku 2003. Nestalo sa to. Začal som si myslieť - som šialený? Nestalo sa to v roku 2004 a myslel som si, som azda ešte šialenší? V roku 2005 to už bolo smiešne. Nakoniec som dokonca i ja začal veriť, že žijeme v inom svete a že som sa mýlil. Potom v roku 2006 sa veci začali rúcať a uvedomil som si, že som mal pravdu.

Keď som s Vami naposledy, vo februári 2006 robil rozhovor pre Socialist Review, povedali ste, „Som nervózny z toho, že by v USA mohla vypuknúť veľká finančná kríza.“ Aká veľká myslíte, že súčasná kríza je?

Bol som nervózny ohľadom situácie v USA v čase, keď som v roku 2006 priniesol Stručnú históriu neoliberalizmu a keď som v roku 2003 vydal knihu Nový imperializmus. Vtedy som hovoril, že ak by USA boli nejakou inou krajinou, navštívil by ich MMF. Myslím, že jednou z vecí, ktorú si musíme uvedomiť je, že ak bola v roku 2003 kríza, nebola by taká vážna, ako tá súčasná. Táto kríza sa teraz bude musieť postarať aj o uplynulých šesť rokov márnivosti.

Takže, ak to porovnáte s regionálnou krízou, ktorá sa stala predtým, ako napríklad kríza v juhovýchodnej Ázii v 1997-8, vždy tu bol trh USA, kde bolo možné predávať. Ale dnes, kde na svete nájdete takýto trh?

Nachádzame sa vo veľmi ťažkom období. Nevidím to tak, že sa nám z neho podarí dostať do niekoľkých rokov. No keď hovorím „my“, beriem do úvahy to, že tu budú rozdiely v dopadoch na jednotlivé regióny. Predpokladám, že zatiaľ čo je východná a juhovýchodná Ázia momentálne vo veľkých problémoch pre krach exportom poháňanej industrializácie kvôli poklesom na americkom trhu, budú schopní stimulovať svoje domáce trhy a vyjsť z toho s menšou námahou ako, povedzme, USA.

Spojené štáty budú musieť znášať hlavný nápor tejto krízy, a ľudia tam na to, samozrejme, nie sú zvyknutí. Ak by ste žili v Argentíne, hovorili by ste, „Už zase!“

Tvrdili ste, že zatiaľ čo sa oslabí globálna úloha USA, rivali ako je Čína nebudú môcť momentálne prevziať ich miesto.

Nemyslím, že Čína má nejaký záujem nahrádzať USA ako globálnu hegemonickú veľmoc. Má veľký záujem opierať sa o USA. Medzi USA a Čínou je komplikovaný vzťah. USA sa silno opierajú o čínske investície do dlhopisov vydaných americkým ministerstvom financií. No ťah amerického Federálneho rezervného systému dať koncom marca na trh asi bilión dolárov spôsobil okamžitý pokles dolára.

Bojím sa, čo budú Číňania robiť ak začne dolár rapídne klesať. Americký dolár ostal pozoruhodne stabilný; vlastne sa za posledných približne šesť mesiacov oproti ostatný menám ešte zvýšil. No to sa môže zvrátiť. Je to chúlostivá situácia.

Číňania sú v lepšej situácii než USA. Ich bankový systém nie je narušený v tej istej miere a majú viac priestoru pre manévrovanie, pokiaľ ich o ich prebytky. Ak začnú spolupracovať s Japonskom a Južnou Kóreou, a v prípade že sa ekonomicky spoja s Čínou, je možné, že budeme svedkami vzniku východoázijskej zóny spolupráce. Nebol by som prekvapený, ak by vznikla východoázijská, regionálna banka v duchu toho, čo sa navrhuje v Latinskej Amerike.

Jedným z procesov, ktorý môžeme sledovať, je regionalizácia, ktorá by spravila z USA jeden zo silných regiónov popri viacerých ďalších, no bez moci, ktorú mala nad globálnou ekonomikou.

Ale problémom dnes je, že Čína sedí na biliónoch dolárových aktív.

Áno. Nachádzajú sa v situácii, kedy sa je veľmi ťažké rozhodnúť. Ak nechajú dolár klesnúť, stratia peniaze. Ak budú ďalej investovať, môžu v dlhodobom horizonte prísť ešte o viac. V Číne o tom prebieha vážna debata. Keď zriadili suverénne fondy, ktoré investovali povedzme do Blackstone group a prišli o peniaze, bolo tam veľa vnútornej kritiky.

Ak dôjde k útoku na dolár, čo je niečo, čoho sa všetci boja a o čom nechce nikto hovoriť, budú dôsledky toho katastrofálne. Regionálne celky, ako východná Ázia, nebudú mať inú možnosť ako pokračovať samé a to isté platí pre Európu a Latinskú Ameriku. Bude to znamenať súťaženie medzi regionálnymi blokmi, niečo také ako sa stalo v 1920-tych a 1930-tych rokoch s veľmi nezdravými dôsledkami.

Robí stále globálnejší charakter výroby utiechanie sa k protekcionizmu menej pravdepodobnejším ako v 1930-tych rokoch? 

Na určitých úrovniach výroby to robí menej pravdepodobným, ale čeliac kríze sa to môže veľmi rýchlo zmeniť. Vezmite si, ako rýchlo sa objavila deindustrializácia Anglicka koncom 1970-tych a začiatkom 1980-tych rokov. Rekonfigurácia výrobných vzťahov sa udiala v priebehu asi desiatich rokov. Len preto, že sa výrobné systémy a tovarové toky rozprestierajú cez viaceré miesta, neznamená to, že ich nie je možné preťať. Čína by mohla odstrihnúť vonkajších dodávateľov a prijať politiku domácej produkcie, čo predpokladám, že sa stane vhodným spôsobom ako sa vysporiadať so súčasnou krízou.

Takže nepredpokladám, že preto, že je dnes všetko väčšmi globálne prepojené, nemôžeme to rozdeliť. No potom tu sú zvláštne záujmy. Takže o to tu bude prebiehať politický boj.

Na Vašej webstránke davidharvey.org vediete onlineovú čitateľskú skupinu Kapitálu Karla Marxa. Ste prekvapený veľkým záujmom, ktorý to vyvolalo?

Áno, ohromený! Zdá sa, že to vyšlo v pravú chvíľu. Dostávam e-maily od ľudí, ktorí hovoria, „Vždy som si túto knihu chcel prečítať, a konečne som sa k nej dostal,“ čo je potešujúce. Snažil som sa vyložiť niečo, čo by ľudia pochopili a na čom by pracovali, a potom si na tom mohli vytvoriť svoje vlastné politické idey.

Pri pristupovaní ku Kapitálu je dôležité nejako rozumieť celkovej dynamike systému, a nestačí len podrobné čítanie prvého zväzku. Ako sa to dá dosiahnuť?

Ľudia musia skutočne prečítať veľa Marxa – zväzok dva a tri, Teóriu nadhodnoty, Grundrisse a podobne. No, myslím, že v záverečnej časti sa snažím povedať, že tu sú veci, ktoré si Marx nevšíma. Podstatou jeho projektu bola kritika klasickej politickej ekonómie, ako aj analýza dynamiky kapitalizmu.

Napríklad, Marx sa nechcel zaoberať otázkou úroku. No na rôznych miestach, dokonca i v prvom zväzku Kapitálu, sa otázka úroku a úverov stáva ústrednou – napríklad v diskusii o centralizácii kapitálu a v kapitole o peniazoch. Je tu otázky role toho, čo nazývam „štátno-finančný nexus“. V Komunistickom manifeste sa Marx a Engels zasadzujú za centralizáciu úverových prostriedkov do rúk štátu. V časti o prvotnej akumulácii v Kapitáli hovorí Marx o vzostupe bankokracie, vzostupe štátnych financií a štátnom dlhu ako rozhodujúcich okamihoch.

Ak naozaj chcete dobrú analýzu kapitalizmu, musíte postaviť otázku štátu a financií takmer do popredia, zatiaľ čo Marx ju dáva na koniec – musíte sa dostať k tretiemu zväzku Kapitálu. Môže byť zavádzajúce sústrediť sa na výrobu, než na, povedzme, mobilizáciu peňažného kapitálu. Existuje hranica ako ďaleko je možné posunúť analýzu prvého zväzku, ak chcete pochopiť ako sa kapitál akumuluje a ako obieha.

Vo svojej knihe Limity kapitálu ste sa z Marxových fragmentárnych útržkov snažili rozvinúť ucelený obraz o úroku, úvere, atď. Podľa všetkého naznačujete, že si táto oblasť žiada viac práce.

Za posledných desať alebo 15 rokov pracovalo na finančnom kapitále veľa ľudí a dnes k tomu máme veľa literatúry. Je to cenná práca. No jeden problém, ktorý s tým mám, je, že tu je tendencia izolovať finančný systém od celkovej dynamiky kapitalizmu – ako tomu je v dichotómii Vašej prvej otázky.

Aké cesty vedú zo súčasnej krízy? 

To, ako vyjdeme z tejto krízy závisí predovšetkým na rovnováhe triednej moci. Zatiaľ nevidím, že by sa objavila koherentná triedna opozícia voči spôsobu, akým sa napríklad anglické či americké vlády snažia dostať z krízy.

Začíname sa dostávať k ľudovému pobúreniu, ktoré by mohlo vytvoriť niečo podobné politickým hnutiam, ktoré sa objavili v Latinskej Amerike. Dúfam, že sa začne kryštalizovať koherentné hnutie, ktoré povie, „Nechceme sa dostať z krízy len preto, aby sme do piatich rokov dostali do ešte hlbšej,“ a ktoré bude žiadať radikálnu transformáciu systému.

Súčasné sily sa snažia vyjsť z krízy bez zmeny fundamentálnej dynamiky triednej moci, no je tu rozšírený pocit, že sa to musí zmeniť. Je úžasné vidieť tu ľudovú nespokojnosť s ekonomickým tímom Baracka Obamu. Pre mnohých z nás boli ľudia, ktorých si vybral, desiví. Fascinujúce na tom je to, že mnohí ľudia v krajine by s nami pravdepodobne súhlasili.

Zdroj: Socialist Review

1 komentár:

  1. ok, dobry rozhovor, drviva vacsina ludi si neuvedomuje logiku fungovania a obehu kapitalu (podstatu kapitalizmu), a potom chniapu rozne od veci nepodstatne a zavadzajuce nezmysly, cize osveta v tomto smere je potrebna

    OdpovedaťOdstrániť