utorok, 9. septembra 2014

Ak môže štát zachraňovať súkromné firmy, mohol by tiež hovoriť do odmien vedúcich pracovníkov

ALEX ANDREOU | The Guardian
Ohraničenie odmien manažérov nezníži produktivitu. Naopak, zníži riziko ekonomickej nestability

Prečo by mal štát zasahovať do toho, ako sa súkromná firma rozhodne odmeňovať svojho generálneho riaditeľa? Štúdia, vydaná nezávislým think-tankom High Pay Centre, ukazuje, že riaditelia spoločností na indexe FTSE 100 -najväčších 100 firiem vedených vo Veľkej Británii- zarába priemerne 143-krát viac ako ich zamestnanci. Medzi najviac donebavolajúce prípady patrí Lord Wolfson zo spoločnosti Next, ktorý za rok dostal 4,6 milióna libier (5,7 mil. eur), zatiaľ čo jeho zamestnanci, z ktorých väčšina pracuje v hale, si zvyčajne zarobila 10 000 libier – hrubých 432-krát menej, ako ich šéf – a Mark Bristow z Rangold Resources, ktorý dostal nenormálny plat, takmer 1500-násobok svojich priemerných zamestnancov, z ktorých väčšina pracuje v afrických baniach.

Pomer miezd zamestnanca voči generálnemu riaditeľovi bol horúcou témou rozhovorov vo veľkej časti rozvinutého sveta, vrátane USA, EÚ a Švajčiarska. Je to vhodná náhrada za širšiu debatu o príjmovej nerovnosti. V USA sú plány poveriť firmy zverejňovaním pomeru mzdy výkonného riaditeľa k priemernej mzde zamestnanca v pokročilom štádiu. Návrh EÚ dať akcionárom práva hlasovať o znížení tohto pomeru sa stretol s veľkou nevôľou.

Dokonca i tradične obchodne orientované Švajčiarsko malo referendum o stanovení manažérskych miezd na 12-násobok najnižšie zarábajúceho zamestnanca. Zámer bol odmietnutý pomerom 2:1, no boli odsúhlasené návrhy zakázať zlaté bonusy a padáky a posilniť právomoci akcionárov. To sú sotva príklady, nepriateľských, či komunistických krokov voči biznisu.

Veľká časť ekonomického myslenia ustupuje od „teórie víťazov“ – myšlienky, že trh výkonných riaditeľov je miestom, kde „víťaz berie všetko“ a že ich snaha byť stále lepšie zaplatení stimuluje ľudí okolo ku zvýšeniu svojej produktivity. Naopak, výskum ukazuje, že za určitým bodom funguje takáto nerovnosť ako demotivátor pracovnej sily. Profesor Philippe Jacquart, spoluautor nedávnej štúdie o vysokých platoch, tvrdí, že ak „finančná motivácia zaplní celý váš priestor pre myslenie, (zabráni vám) zamerať sa na iné veci či byť otvorený voči myšlienkam“.

Veľkú dôveru netreba dávať ani predstave, že veľa peňazí je jediný spôsob ako si zabezpečiť služby tých najlepších. Lloyd Blankfein, predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Goldman Sachs Group, dostal podľa správ v roku 2007 len asi 70 miliónov dolárov. V roku 2009 klesol celkovo pod 10 miliónov dolárov. Je stále na rovnakej pozícii. Podľa High Pay Centre si koncom 1990-tych rokov vedúci predstavitelia firiem z FTSE 100 odniesli 60-násobok priemerných ročných príjmov v Anglicku. Tento pomer sa zvýšil na 174. Buď sa generálni riaditelia stali za dve desaťročia trojnásobne produktívnejšími, alebo sú za touto zväčšujúcou sa medzerou štrukturálne dôvody.

Opäť, prečo by mal štát zasahovať do toho, koľko sa súkromná spoločnosť rozhodne platiť svojim generálnym riaditeľom?

Máme tu ekonomickú školu a smer, ktorý má za to, že nerovnosť vedie ku kolapsu. V roku 1929, práve pred Veľkou hospodárskou krízou, pripadalo hornému 1% viac ako 22% celkového národného príjmu. Odvtedy nebolo v ekonomike USA možné takýto obraz vidieť, a to až do roku 2006, pred globálnou finančnou krízou.

Korelácia sa, samozrejme, nerovná kauzalite. Pripadá mi však zaujímavé sledovať ten novoobjavený euroskeptický zápal, ktorý sa chopil Konzervatívnej strany vo chvíli, keď Brusel začína uvažovať o regulácii odmien, bonusov topmanažérov, ako aj dane z finančných transakcií.

Nie som stávkar, no ak by som bol, dal by som zopár žetónov na to, že tieto záležitosti budú na samom vrchu agendy Davida Camerona, ktoré by chcel prejednať vo vzťahu Veľkej Británie k EÚ.

Wolfson výslovne vyjadril svoju podporu takýmto vyjednávaniam, a musíme predpokladať, že hovoril ako kapitán priemyslu celkovo neoplyvneného osobnými záujmami.

Nerovnosť je politická téma, no taktiež ekonomická. Thaker a Williamson naznačujú, že vyššie nerovnosti vytvárajú podmienky pre krízy: vyššie miery neudržateľných súkromných dlhov, ktorým ľudia bojujú o udržanie životného štýlu; veľké množstvá “nečinného bohatstva“, ktoré zvyšujú dopyt po veľmi komplexných finančných nástrojoch; a neprimeraná politická moc pre elity, ktoré môžu mať vplyv na stabilitu. Všetky tieto tri varovné signály možno práve teraz pozorovať vo Veľkej Británii a tiež globálne.

Odpoveď na to, „prečo by mal štát zasahovať do toho, koľko sa súkromná firma rozhodne platiť svojim generálnym riaditeľom?“ je jednoducho táto: v dobe zbastardeného kapitalizmu, kedy štátna pokladnica poisťuje riziká a nedostatky súkromných spoločností považované za príliš veľké na bankrot, nie je neprimerané, aby mal štát možnosť vyjadriť sa k faktorom, ktoré majú vplyv na stabilitu týchto korporácií.

Zdroj: theguardian.com

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára