streda, 17. septembra 2014

Ekonomický problém ľavice a komunizmu, alebo ekonomické a ekologické impresie

MARTIN K. | Nezávislí
Komplikovaná previazanosť a nadväznosť výrobných kapacít v rámci hospodárskej sústavy bezpodmienečne diktuje mocenské usporiadanie výrobného podniku a stanovuje možnú mieru participácie radových pracovníkov

(Dodatok k titulku článku: Vzhľadom na autorovo nedostatočné poznanie ekonomickej teórie, ostáva predkladaný článok len ekonomickou impresiou.)


Politickú ľavicu plne vymedzuje a legitimizuje úsilie znižovanie príjmovej a mocenskej nerovnosti. Sociálna demokracia redukuje disparitu bohatstva progresívnym daňovým zaťažením a následnou redistribúciou zdrojov. Radikálna ľavica presadzuje rekonfiguráciu vlastníckych vzťahov v prospech majoritnej populácie. Diferencie oboch polarít ľavicového spektra odkrývame v teoretickom nazeraní výrobného procesu. Pre potrebu nasledovného textu rozčleníme proces produkcie a spotreby do troch etáp:

1. Návrh koncepcie produktu

Prvým krokom je myšlienkové vytváranie koncepcie produktu a skúmanie trhového prostredia. Voľný trh umožňuje predaj ľubovoľných výrobkov a vzájomné konkurovanie dvoch identických produktov rozdielnych výrobcov. Štátna moc vstupuje do procesu výroby vynucovaním dodržiavania legislatívnych noriem. Avšak podnikateľský zámer, koncepcia produktu a miera uspokojovania skutočných ľudských potrieb používaním produktu ostáva mimo právomoc regulatívnych orgánov. Neskrývaným cieľom je maximalizácia zisku pri minimalizácii vstupov. Socialistický ekonomický model eliminuje konkurenciu a stanovuje všetky parametre výroby. Ustupuje od zámeru súkromného zisku k naplňovaniu vopred definovaných potrieb občanov, alebo upevnenia moci štátneho aparátu.

2. Výroba produktu

Uvedený bod pozostáva z premeny hmoty na výsledný produkt, alebo z procesu výroby. Nevyhnutne do popisovanej kategórie včleňujeme aj spôsob usporiadania výrobných kapacít, model riadenia a organizovania práce.

3. Získanie a spotreba produktu

Finálnou fázou je nadobudnutie produktu a následná spotreba. Centrálnou problematikou analyzovaného kroku je dostupnosť výrobku a jeho prerozdelenie.

Náhľad sociálnej demokracie koncentruje kritiku výhradne na posledný bod. Proces výroby neobsahuje zásadnejší problém, stačí zabezpečiť vyhovujúce prerozdelenie výrobkov a služieb. Zodpovedajúcim opatrením je progresívna daňová povinnosť a zvyšovanie miezd. Sociálna demokracia však absolútne opomína kapitalistický charakter vytvárania a výroby produktu! Teda nepresadzuje odstránenie reklamy a vnucovania umelých potrieb, neproblematizuje nezmyselnú konkurenciu a nadbytok výrobných kapacít, neodsudzuje starostlivo organizovaný proces plánovaného zastarávania. Taktiež úplne neguje postavenie pracovníkov, ich podiel na určovaní smerovania podniku. Všetko prehliada a utápa v prísľuboch prichádzajúcej prosperity a všeobecného dostatku konzumného tovaru. 

Komunizmus prekonal nedostatky sociálnej demokracie a vypracoval systematickú kritiku nielen tretieho, ale aj prvého bodu procesu výroby a spotreby. Avšak zlyhával v kritike spôsobu výrobyorganizácie práce. Prvotný komunizmus je výtvorom myslenia modernity, nositeľom bezmedznej viery v pokrok, vedu a techniku, moc rozumu. A racionalitu výroby si požičiava od kapitalizmu, aby ju dal v službu silám pokroku a pracujúcemu ľudu. 

Bez vedenia odborníkov rôznych odvetví vedy, techniky a praxe je prechod k socializmu nemožný, lebo socializmus je vyžaduje uvedomelé a hromadné napredovanie k vyššej produktivite práce ako za kapitalizmu i na základni dosiahnutej kapitalizmom.“ (Lenin, 1963, s.61)

Lenin vyjadril plnú dôveru v budúce neodvratné navyšovanie efektivity poľnohospodárskej výroby (Lenin, 1949, s. 58). Obdobný postup intenzifikácie a extenzifikácie poľnohospodárstva, symptomatický výraz povýšenectva moderného myslenia, aplikovali aj krajiny kapitalistického hospodárstva. V oboch mocenských blokoch metódy priemyselného poľnohospodárstva rezultovali v zhodné výsledky: deterioráciu životného prostredia. Popisovaná inžinierska racionalita, vlastná kapitalizmu aj reálnemu socializmu, bola príčinou vzniku environmentálnych hnutí. Myšlienky popierajúce opodstatnenie a poukazujúce na limity moderného myslenia nadobúdajú vážnosť s každou desatinou percenta rastu HDP, sú však prekrývaná odkazom na prestarnuté a sporné hodnoty pokroku. Preto anabáza k predchádzajúcemu modelu socializmu by pravdepodobne zabezpečila pozdvihnutie životnej úrovne väčšiny obyvateľstva, avšak nebola by dlhodobým riešením skutočných hospodárskych problémov ľudstva. 

Rovnako priemyselnú výrobu Lenin razantne a energicky reformoval princípmi Taylorových pohybových štúdií (Lenin, 1963, s. 71). Vedecké princípy rozčleňovania a mechanizovania práce, likvidujúce remeselné zručnosti a podriaďujúce prácu imperatívu reprodukcie kapitálu, tak budovali podstatu socialistického zriadenia. Niet sa čomu čudovať, nepoznali ešte zotročujúcu silu efektivity a totalitarizmus vedeckej metódy, až neskôr, v dialektike priemyslu a remesla, vznikol romantizmus ručnej výroby. 

Komunistická teória identifikovala vývoj technológie ako jediný determinant sociálneho vývoja. Vznik moderných technologických postupov, rozvoj priemyslu a včlenenie väčšinového obyvateľstva do výrobného procesu, to je príčinou zrodu diferentnej spoločenskej štruktúry a novej triedy námezdných pracujúcich. Avšak proletariát postupne nadobúda vedomie svojho núdzneho a nezaslúženého postavenia; počína chápať základný antagonizmus kapitalizmu: protiklad medzi pôvodcami hodnoty a jej vlastníkmi. Protirečenie nadobúda historický výraz triedneho konfliktu, pričom uvedomelé masy zvrhnú svojich vykorisťovateľov a nechajú vyvstať kvalitatívne novej spoločenskej sústave socializmu. Dostatočná úroveň technologického vývoja a kapitalistický spôsob organizácie práce tak nevyhnutne podmieňujú zrod nového spoločenského usporiadania. A socializmus neoblomne napreduje v nevyhnutnom procese dialektického vývoja, ďalej umocňuje a tvorivo rozvíja vedu a techniku, odstraňuje výrobný anarchizmus. Výrobná prax sa preto nevracia do manufaktúrnej dielne; naopak, realizuje kapitalizmom anticipovanú vyššiu organizačnú úroveň spoločnosti, nevyhýba sa ani hospodárskej súťaži, len jej vtíska socialistický ráz vzájomného predháňania sa v plnení plánu (Lenin, 1963, s. 72). Preto myšlienkové smery problematizujúce prísne autoritatívne vedenie práce, odvrhuje ako buržoázne, v nezmieriteľnom rozpore so socializmom (Lenin, 1963, s. 67).

Musíme sa naučiť spájať búrlivý schôdzový demokratizmus pracujúcich más – kypiaci ako jarná povodeň, vystupujúca zo všetkých brehov – so železnou disciplínou v práci tým, že sa v pracovnom čase bezpodmienečne podriadime vôli jednej osoby – sovietskeho vedúceho. To sme sa dosiaľ nenaučili. Naučíme sa to.“ (Lenin, 1963, s. 83).

Nedávno pri prerokúvaní otázky reorganizácie železničnej dopravy vznikla otázka, nakoľko je riadiaca moc jednej osoby (moc, ktorú by bolo možné nazvať mocou diktátorskou) zlučiteľná s demokratickými organizáciami vôbec, so zásadou kolektívneho vedenia zvlášť a najmä so sovietskou socialistickou zásadou organizácie. Nesporne je veľmi rozšírený názor, že vraj o takomto zlučovaní nemôže byť ani reči – názor, že vraj diktátorská moc jednej osoby nie je zlučiteľná ani s demokratizmom, ani so sovietskym typom štátu, ani s kolektívnosťou vedenia. Niet nič mylnejšieho ako tento názor. (Lenin, 1963, s. 43)

Socializmus bol zrodený strojovým veľkopriemyslom. A ak pracujúce masy, ktoré zavádzajú socializmus, nebudú vedieť prispôsobiť svoje ustanovizne tak, ako má pracovať strojový veľkopriemysel, potom o zavedení socializmu nemôže byť ani reči.“ (Lenin, 1963. s. 44)

Vyvstáva otázka: Prečo problematizovať organizáciu výroby? Komplikovaná previazanosť a nadväznosť výrobných kapacít v rámci hospodárskej sústavy bezpodmienečne diktuje mocenské usporiadanie výrobného podniku a stanovuje možnú mieru participácie radových pracovníkov! Ak model manufaktúry zaisťoval vo vzťahu k zostavovaniu výrobného procesu rovnostárske postavenie pracovníkov, pričom rozhodujúcim faktorom boli nadobudnuté skúsenosti a zručnosť, potom súčasná technologická vyspelosť a nezmerná komplikovanosť výroby takmer úplne zamedzuje uplatnenie pracovnej autonómie zamestnanca. Prenos a koncentrácia rozhodovacích právomocí na úzky kruh technologických expertov, nutná akceptácia systému riadenia podniku, vnútená internalizácia hodnôt korporácie a parciálnosť výrobných úkonov, to všetko je ekonomickou kontradikciou individuálneho sebaurčenia a slobodnej občianskej spoločnosti. 

V důsledku toho, jak tato civilizace organizovala svou technickou bázi, směřuje součaná industriální společnost k totalitní. Neboť „totalitní“ neznamená jen teroristickou politickou organizaci společnosti, nýbrž i neterorisitickou ekonomicko-technickou organizaci, která se uplatňuje manipulováním potřeb prostřednictvím tradičních zájmů. Vyhýbá se vzniku účinné opozice vůči celku. Totalitarizmus znamená nejen zvláštní formu vlády nebo stranického panství, nýbrž i zvláštní systém výroby a rozdělování, který je zcela slučitelný s „pluralismem“ stran, novin, „vyrovnávajících se sil“. Politická moc se dnes prosadzuje prostředncitvím své nadvlády nad strojovým procesem a technologickou organizací aparátu.“ (Marcuse, 1991, s. 33).

A ponaučenie? Teoretický koncept zohľadňujúci analyzované skutočnosti nemožno zavrhnúť argumentom: „Stop revizionizmu!“. 

Nesmieme opustiť pravdivý zmysel komunistického hnutia: spravodlivú spoločnosť a dostatok pre všetkých, bez rozdielu. Nesmieme pripustiť myšlienkovo obmedzené zvyšovanie životnej úrovne, zamenili by sme tak prostriedok za cieľ. Extenzívne stupňovanie konzumu spoľahlivo zaistí exploatácia prírodných zdrojov, centralizovaná dozerajúca vláda a despotické štátne usporiadanie.

Avšak my požadujeme dostatok, nie nadbytok, uspokojenie skutočných potrieb, nie reklamou implantovaných túžob! A preto udržanie súčasného spoločenského usporiadania s iným spôsobom prerozdelenia nemôže byť najhlbším zmyslom komunistického hnutia. Je nanajvýš vulgárne legitimovať a redukovať snahu o nový spoločenský poriadok budúcim dostatkom hmotných dobier. Aj keď je uvedený zámer pre pauperizovanú väčšinu najvyššou motiváciou pre spoločenskú zmenu, politické ciele musia byť stanovené neporovnateľne odvážnejšie a mieriť oveľa vyššie, ponad hmotný dostatok pre každého.



Poznámka: V budúcom článku načrtneme východiská a podstatné úlohy ľavicových hnutí.


Použitá literatúra:

Lenin, Vladimir Iľjič. (1949). Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu. Pravda. Bratislava.
(http://www.marxists.org/archive/lenin/works/1916/imp-hsc/index.htm)

Lenin, Vladimir Iľjič. (1963). Najbližšie úlohy sovietskej moci. Vydavateľstvo politickej literatúry. Bratislava. 
(http://www.marxists.org/archive/lenin/works/1918/mar/x03.htm)

Marcuse, Herbert. (1991). Jednorozměrný člověk. Studie o ideologii rozvinutí industriální společnosti. Naše vojsko. Praha.
(http://www.marxists.org/reference/archive/marcuse/works/one-dimensional-man/index.htm)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára