streda, 8. októbra 2014

Kedy prestaneme túžiť žiť slušný život?

MARTIN K. | Nezávislí
Naša slušnosť spočívala v poctivom platení za zlodejom ukradnutý tovar. Či už sme ho odcudzili rozvojovým krajinám, alebo budúcim generáciám. Je samozrejme nemysliteľné byť členom tejto spoločnosti a zároveň nemať podiel na všetkej nespravodlivosti podopierajúcej komfort západnej hemisféry. Podstatné je nestratiť vedomie tejto viny, neuspať svoje svedomie zodpovedným dodržiavaním pravidiel.

Pevným elementom rétoriky volebnej kampane kresťanských a konzervatívnych strán je frekventované opakovanie frázy „slušný život“. Toto hypnotizujúce slovné spojenie pomenúva mnohoraké fenomény. Za prvé označuje istý hmotný štandard, charakteristický pre upadajúce stredné vrstvy. Popisovaná úroveň konzumu určite nie je žiadnym nemiernym plytvaním. Jedná sa o objem príjmov umožňujúci pri starostlivom plánovaní zakúpenie bývania, výchovu potomkov a prispievanie do penzijného systému. Druhý význam, ukrývajúci sa v analyzovanej kombinácii slov, vypovedá o istej hmlistej predstave spoločenského usporiadania. Spoločnosť formovaná pod pôsobením ideálu „slušného života“ je vystužená rôznymi nepísanými normami a konvenciami, bezpečne regulujúcimi život jednotlivca. V tomto imaginárnom svete konzervatívcov sú muži statoční a čestní, ženy rodinne založené a starostlivé. Rozhodujúce sú konformita a tradícia; v týchto hodnotách nachádzajú voliči myšlienkové útočisko doplňujúce materiálny dostatok. Podľa zistení Európskej sociálnej sondy sú Slováci národom, ktorý najväčšmi oceňuje práve hodnotovú orientáciu na konformitu a v tradícii nás predbehli len Cyperčania (Kentoš, 2012). Slovenský elektoriát je teda osobitne vnímavý na ponuku tohto čoraz viac nedostatkového tovaru, predávaného pod značkou „slušný život“. Nebudem pátrať po morálnej správnosti a racionalite týchto hodnôt. Hľadám odpoveď na ekonomickú a ekologickú realizovateľnosť uvedenej predstavy spoločnosti a chcem upozorniť na skryté, ale nesmierne nebezpečenstvo zabalené v lákavom obale pevnou rukou spravovanej spoločnosti.



Teda, dožijú sa Slováci vytúženého a treba povedať aj zaslúženého „slušného života“? Na začiatku možno povedať: požiadavka žiť v materiálnom dostatku a v mieri je opodstatnená a psychologicky správna. Nejedná sa o nič iné, ako o ideovú základňu sociálnych utópií. Avšak ďalšie nerušené pokračovanie životného štýlu strednej triedy na Slovensku sa nekoná, napodobnenie životnej dráhy predchádzajúcej generácie je neuskutočniteľné. Jednoducho to nie je možné a jestvujú pre to dva dôvody. 

Prvým je prevládajúci ekonomický model. Súčasný globalizovaný kapitalizmus nemá v náplni práce zabezpečiť nikomu dostatočnú životnú úroveň, pokiaľ si dostatočne nepriplatí. Takéto výdavky sú však pri výške slovenskej priemernej mzdy neuskutočniteľné. A žiadny politik ani zákon to nedokáže zmeniť, pretože zvýšenie miezd či zdanenie korporácií by rezultovalo v prudký pokles našej konkurencieschopnosti. Už dnes od nás obchodné spoločnosti postupne odchádzajú na Východ a obávam sa, že obraz šťastných Slovákov, žijúcich svoj „slušný život“ nie je dostatočným investičným stimulom. Záujmy kapitálu sú protikladné potrebám a prirodzeným túžbam ľudstva, jediným cieľom finančného sektora je zabezpečiť dostatočne vysokú návratnosť investícií. Preto dnes majetkovo najvyššie umiestnené percento vlastní 40 % svetového bohatstva a na horných desať percent pripadá plných 85 % svetového bohatstva. Protipól tvorí polovica obyvateľov zemegule s úbohým jedným percentom svetového bohatstva. A rýchlosť rastu príjmov najbohatších narastá. V rozmedzí rokov 1990 až 2004 plných 90 % domácností USA zvýšilo svoje reálne príjmy len o 2 %. Rovnaké obdobie však pre najvyššie jedno percento znamenalo zbohatnutie o 57 %, desatina daného percenta zvýšila príjmy o 85% a stotina zo spomínaného percenta si prilepšila o rovných 112% (Rothkopf, 2009). Globalizácia popisovaný trend len umocňuje a nie je v sile národných vlád tento trend zvrátiť. Chudobnutie je neodvratné, voľba špecifickej politickej strany len mení svedkov tohto procesu. 

Ohrozenie životného prostredia spôsobené súčasným civlizačným modelom je druhý faktor, absolútne vylučujúci doterajšiu úroveň spotreby. Vyostrené úsilie udržať zaužívaný ekonomický poriadok len zbytočne brzdí nevyhnutné radikálne zmeny, pretože posledné záchvevy „slušného života“ by znemožnili prežite budúcich generácií na celoplanetárnej úrovni. No sily brániace obrode spoločnosti sú najmocnejšie finančné konglomeráty v dejinách ľudstva, disponujúce prepracovanou ideológiou a rozvetvenou sieťou masmédií. Veď práve v mene ekonomickej racionality, rastu HDP a plnej zamestnanosti je v Kanade odlesňovaná plocha prevyšujúca rozlohu štátu Florida, aby tu mohla byť realizovaná ťažby surovej ropy, zmiešanej s pieskom a hlinou. Pomer energetických výstupov a vstupov tu dosahuje nepresvedčivý pomer 3:1. Pre porovananie, súčasná konvenčná ťažba ropy vykazuje energetickú návratnosť 25:1 (Hughes, 2013). Odhodlanie investorov vyklčovať lesy a súhlas kanadskej vlády nevypovedá len o čoraz výraznejšom nedostatku ľahko dostupnej ropy. Hovorí jasne o nekompromisnom postoji obetovať čokoľvek pre záchranu západného spôsobu života. Najmä pokiaľ je tento vražedný rituál výnosný a jeho páchatelia sú bezpečne izolovaní od dôsledkov svojho konania.

Situácia sa však radikálne premieňa, informácie o budúcom všeobecnom nedostatku nepočuť už len od nezávislých vedcov a ochranárov. V januári predminulého roku popredný pravicový ideologický ústav so zameraním na strategické plánovanie Hudson Institute, usporiadal vo Washingtone konferenciu spájajúcu energetickú krízu a budúci nedostatok vody v USA (Lane, 2012). Aj keď informácie podobného charakteru priveľmi nedoliehajú k ušiam väčšinového obyvateľstva, v mysliach bohatých formujú stratégie budúceho rozhodovania a alokovania finančných zdrojov. Len okrajom, osobitne pre naivných konzervatívcov treba artikulovať, že toto plánovanie sa nedeje pre ochranu hodnôt západnej kultúry a práv jedinca, ale v záujme zvýšenia zisku a rozšírenia moci. 

Demokratický konsenzus krajín Západnej Európy a Severnej Ameriky bol vykupovaný zvyšovaním životnej úrovne občanov. Výmenou za intenzifikáciu konzumu voliči poskytovali nevšímavosť voči imperialistickým výbojom a vyvlastňovaniu celých krajín v procese ekonomickej transformácie (Perkins, 2004). Klamlivý „slušný život“ bol vedený morálkou zohľadňujúcou len úzky interpersonálny rádius jedinca. Len málokto vo svojom morálnom obzore dohliadol až do preplnených výrobných hál na Filipínach (Klein, 2000), zriedka niekto prepojil vyrubovanie pralesa v Brazílii a následné monokultúrne pestovanie sóje s nízkou cenou holandského bravčového (Van Gelder & Dros, 2006). A kto by pomyslel pri platbe na čerpacej stanici, pohoršený nad vysokou cenou pohonných hmôt, na deviatich obesených aktivistov v Nigérii (Okonta & Douglas, 2003)? Naše demokratické zriadenie a niekdajší všeobecný dostatok bol vykúpený utrpením a smrťou miliónov. 



Utilitárne zachádzanie s prírodou viedlo k jej celoplošnému, veľakrát nezvratnému poškodeniu a rutinnému znečisťovaniu. Devastácia životného prostredia dosiahla kolosálnych proporcií aj na území bývalého socialistického bloku. Ústup hladiny Aralského jazera, zapríčinený nadmerným využívaním vody na polievanie bavlny len aby bolo dosiahnuté prvenstvo Uzbekistanu v jej exporte, nás dostatočne presvedčí o skrytých nákladoch intenzifikácie poľnohospodárstva (Micklin, 1988). Privykli sme na kolektívnu exploatáciu zdrojov a nazývame to zarábanie peňazí. Za jediný rok spotrebujeme štrnásť miliárd ton stromov, poľnohospodárstvo zničí dvadsať tisíc kilometrov štvorcových úrodnej pôdy a ďalších šesť miliónov kilometrov štvorcových pastvín premeníme na spálenisko (Pimm, 2001). Prichádzajúcim generáciám zanechávame svet s oveľa nižšou úrovňou biodiverzity. Pokračovať v tejto nočnej more v mene hodnôt tradície alebo pokroku by bola veľmi zlá vizitka o našej schopnosti adaptovať sa. Jednalo by sa o najväčší a posledný omyl ľudstva. 

Naša slušnosť spočívala v poctivom platení za zlodejom ukradnutý tovar. Či už sme ho odcudzili rozvojovým krajinám, alebo budúcim generáciám. Je samozrejme nemysliteľné byť členom tejto spoločnosti a zároveň nemať podiel na všetkej nespravodlivosti podopierajúcej komfort západnej hemisféry. Podstatné je nestratiť vedomie tejto viny, neuspať svoje svedomie zodpovedným dodržiavaním pravidiel. Súhrnné ponaučenie možno formulovať nasledovne: „Slušný život tak, ako ho poznáme už skončil. Musí ustúpiť pre nové usporiadanie spoločnosti, prerozdelenie zdrojov a kompentencií, ak máme prežiť“. 

Súčasná spoločnosť je napĺňaná zvyšujúcou sa mierou neistoty. Vystupňovaná vnútená flexibilita trhu práce spolu s nepredvídateľnosťou ekonomického vývinu necháva väčšinu obyvateľstva bezmocných. Keďže ovplyvniť stav hospodárstva prostredníctvom politických rozhodnutí sa stáva takmer nemožným, sústreďujú politici svoje úsilie na neporovnateľne jednoduchšie ciele. Rezignovaním na vytvorenie adekvátneho hmotného zabezpečenia obyvateľstva, odsúdili sa na odvážnu ochranu abstraktných hodnôt. Z obsahu označenia „slušný život“ preto prezieravo vyberajú len ideovú časť, spoľahlivo viažucu sentiment každého konzervatívca. Dokonca to dokážu povýšiť na hlavný cieľ svojho politického snaženia. Na tejto politickej ľstivosti by možno nebolo nič zarážajúce, veď sa vôbec neodchyľuje od snahy získať akýmkoľvek spôsobom podporu čo najväčšieho počtu voličov. Povážlivým sa to stáva vtedy, keď chudobnejúce obyvateľstvo dokáže tomuto predstaveniu uveriť. Na našom malom území máme preto tri politické subjekty zasadzujúce sa za konzervatívne kresťanské hodnoty. Aj mladí ľudia z celého Slovenska sa dokážu v Košiciach spojiť, aby tu manifestovali svoju podporu tradičnej rodine. Kto vie z akých zdrojov chcú o pár rokov financovať svoju vzorovo mnohodetnú domácnosť. Možno až vtedy pochopia, že ohrozenie rodiny nemá pôvod v našej „morálnej biede“, ale v celkom obyčajnej chudobe. 

Preto sa nenechajme oklamať platenými demagógmi, vybielenými úsmevmi a najmä vlastnou lenivosťou. Nie je možné pokračovať v súčasnom trende vývoja spoločnosti a jej usporiadania. Musíme postupne vytvárať procesy zmeny, pretože nepripravenosť pre nás môže byť osudná.



Zoznam použitej literatúry

[1] Hughes, David (2013). Drill, baby, drill: Can Unconventional Fuels Usher in a New Era of Energy Abundance?. Post Carbon Institute, Febrero.

[2] Klein, N. (2000). No logo: no space, no choice, no jobs. London: Flamingo.

[3] Kentoš, Michal (2010). Hodnotové orientácie. Výrost, J. a kol. Európska sociálna sonda (ESS), 5, 181-201.

[4] Lane, Lee (2012). Energy, Water and Debt: Linked Problems, Commons Solutions?. Hudson Institute, Washington.

[5] Micklin, P. P. (1988). Desiccation of the Aral Sea: a water management disaster in the Soviet Union. Science, 241(4870), 1170-1176. http://kungrad.com/aral/book/micklin/.

[6] Okonta, I., & Douglas, O. (2003). Where Vultures Feast: Shell, Human Rights and Oil in the Nigerian Delta. Verso.

[7] Perkins, J. (2004). Confessions of an economic hit man. Berrett-Koehler Store.

[8] Pimm, S. L. (2001). The world according to Pimm: a scientist audits the earth. McGraw Hill, New York.

[9] Rothkopf, D. (2008). Superclass: The Global Power Elite and the World They Are Making. Macmillan.

[10] Van Gelder, J. W., & Dros, J. M. (2006). From rainforest to chicken breast: Effects of soybean cultivation for animal feed on people and nature in the amazon region–A chain of custody study, study commissioned by Milieudefensie. Friends of the Earth Netherlands and Cordaid. http://www.profundo.nl/files/download/MD0511uk.pdf.

Fotografie: Bill Owens, Suburbia.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára