nedeľa, 26. októbra 2014

Vek osamelosti nás zabíja

GEORGE MONBIOT | theguardian.com
Pre najspoločenskejšieho z tvorov, „včelieho cicavca“, už neexistuje nič také ako spoločnosť. To bude náš pád.

Ako nazývame túto dobu? Nie je to informačná doba: kolaps hnutí ľudovej vzdelanosti zanechal dieru, ktorú zaplnil marketing a konšpiračné teórie. Tak ako doba kamenná, doba železná a vesmírny vek, digitálna doba hovorí veľa o našich artefaktoch, ale málo o spoločnosti. Antropocén, v ktorom ľudia dosiahli zásadný vplyv na biosféru, zlyháva v odlíšení tohto storočia od tých minulých. Aká zrejmá spoločenská zmena odlišuje našu dobu od tých predchádzajúcich? Mne je to jasné. Toto je doba osamelosti.

Keď Thomas Hobbes tvrdil, že v prírodnom stave, predtým ako vyvstala autorita, aby nás držala v šachu, sme boli v stave boja „každého proti každému“, nemohol sa mýliť viac. Od začiatku sme boli spoločenskými tvormi, včelie cicavce, ktoré v plnej miere záviseli jeden na druhom. Hominidi z východnej Afriky neprežili jednu noc osamote. Sme formovaní, vo väčšej miere ako akýkoľvek iný druh, kontaktom s inými. Vek, do ktorého vstupujeme, v ktorom existujeme oddelene, sa nepodobá na žiaden predošlý.

Pred tromi mesiacmi sme sa mohli dočítať, že osamelosť sa stala epidémiou medzi mladými ľuďmi. Dozvedáme sa, že je to rovnako veľké utrpenie pre starých ľudí. Štúdia Independent Age ukázala, že osamelosť v Anglicku ničí životy 700 tisíc mužov a 1,1 milióna žien nad 50 rokov a počet rastie závratnou rýchlosťou.

Ebola pravdepodobne nikdy nezabije toľko ľudí, koľkých zráža k zemi táto choroba. Spoločenská izolácia má rovnaký podiel na predčasných úmrtiach ako vyfajčenie 15 cigariet za deň. Podľa výskumov je osamelosť dvakrát smrteľnejšia ako obezita. Demencia, vysoký krvný tlak, alkoholizmus a nehody – rovnako ako depresie, paranoja, úzkosť a samovraždy sú častejšie v prípadoch, keď sa popretrhávali väzby. Neporadíme si osamote.

Áno, fabriky boli zatvorené, ľudia cestujú autom miesto autobusom, používajú Youtube namiesto toho, aby šli do kina. Ale tieto posuny samotné nedokážu vysvetliť rýchlosť nášho spoločenského kolapsu. Tieto štrukturálne zmeny sú sprevádzané život popierajúcou ideológiou, ktorá posilňuje a oslavuje našu spoločenskú izoláciu. Boj človeka proti človeku – súťaženie a individualizmus, inými slovami – toto je náboženstvom súčasnej doby, vystuženej mytológiou osamelých jazdcov, živnostníkov, samo-štartovačov, samo sa tvoriacich mužov a žien, ktorí si idú svoje. Pre najspoločenskejšieho z tvorov, ktorý nemôže prosperovať bez lásky, neexistuje už nič také ako spoločnosť, iba hrdinský individualizmus. Čo sa počíta, je víťazstvo. Zvyšok sú vedľajšie škody.

Britské deti už viac nechcú byť rušňovodičom, alebo sestričkou – viac ako pätina vraví, že „chce byť len bohatá“ – majetok a sláva sú jedinými ambíciami 40% opýtaných. Vládna štúdia z júna ukázala, že Británia je európskym centrom osamelosti. Je u nás najmenej pravdepodobné, ako inde v Európe, že budeme mať blízkych priateľov, alebo poznať svojich susedov. Koho to prekvapí, keď nás všade vyzývajú bojovať medzi sebou ako prašivé psy o starú bagandžu?

Zmenili sme náš jazyk, aby odrážal tento posun. Našou najostrejšou urážkou sa stalo „ty lúzer“. Už nehovoríme o ľuďoch. Dnes ich voláme jednotlivci. Toto odcudzujúce a atomizujúce pomenovanie je tak prenikavé, že dokonca aj charita bojujúca proti osamelosti ho používa na označenie dvojnohých entít, predtým známych ako ľudské bytosti. Sotva dokážeme dokončiť vetu bez toho, aby sme boli osobní. Osobne tvrdím (aby som odlíšil seba od bruchomluveckej bábky), že preferujem osobných priateľov pred neosobnou masou a osobné vlastníctvo pred tým, čo mi nepatrí. Aj keď je to len mojou osobnou preferenciou, inak známou ako mojou preferenciou.

Jedným z tragických dopadov osamelosti je, že ľudia sa kvôli úteche obrátia k svojej televízii: dve pätiny starších ľudí uvádzajú, že tento jednooký boh je ich hlavným spoločníkom. Táto samoliečba chorobu zhoršuje. Výskum ekonómov na Milánskej univerzite naznačuje, že televízia pomáha zvyšovať súťaživosť. Vo veľkej miere posilňuje paradox „príjmu a šťastia“ – fakt, že kým národné príjmy rastú, šťastie sa spolu s nimi nezvyšuje.

Túžba, ktorá sa zvyšuje spolu s príjmom, zabezpečuje, že cieľ naplneného uspokojenia sa pred nami vzďaľuje. Výskumníci zistili, že tí, čo veľa pozerajú televíziu, cítia menšie uspokojenie z danej výšky príjmu ako tí, čo ju pozerajú málo. Televízia zrýchľuje hedonické tempo, ktoré nás núti snažiť sa stále viac udržať si rovnakú mieru uspokojenia. Spomeňte si len na rôznorodé teleshoppingy, reality show o podnikaní s rizikovým kapitálom (Dragon´s Den), o robení biznisu s multimilionárom (the Apprentice) a nespočetné formy súťaží v budovaní si kariéry, ktorými médiá oslavujú všeobecnú posadnutosť slávou a bohatstvom – je to tak prenikavé. Pozeráte sa na to, že život je niekde inde, ako ste vy. A uvidíte prečo to tak asi je.

Tak aký to má zmysel? Čo získavame z tejto vojny všetkých proti všetkým? Súťaž podporuje rast, ale rast nás už nerobí bohatšími. Čísla publikované tento týždeň ukazujú, že kým príjem riaditeľov podnikov stúpol o pätinu, mzda pracujúcich ako celku za posledné roky v reálnych hodnotách klesla. Šéfovia zarábajú – pardon, myslel som berú – 120-krát viac, ako priemerný pracujúci na plný úväzok (v roku 2000 to bol 47-násobok). A aj keby nás súťaž urobila bohatších, neurobila by nás šťastnejších, keďže uspokojenie plynúce z nárastu príjmu by bolo podkopané vplyvom súťaživých túžob.

Vrchné 1% vlastní 48% svetového majetku, ale ani oni nie sú šťastní. Prieskum Boston College medzi ľuďmi s čistým majetkom 78 miliónov dolárov ukázal, že aj oni sú postihnutí úzkosťou, nenaplnením a osamelosťou. Mnohí z nich uviedli, že cítia finančnú neistotu: aby dosiahli pocit istoty, uviedli, že by potrebovali v priemere cca 25% peňazí navyše. (A ak by ich mali? Nepochybne by potrebovali ďalších 25%.) Jeden z respondentov uviedol, že sa nebude cítiť zabezpečený, kým nebude mať 1 miliardu dolárov na účte.

Pre toto sme rozorvali náš svet prírody na kusy, degradovali naše životné podmienky, vzdali sa našich slobôd a výhľadov spokojnosti v prospech kompulzívneho, atomizujúceho, neradostného hedonizmu, v ktorom po tom, čo sme skonzumovali všetko ostatné, začíname loviť jeden druhého. Pre toto sme zničili základ našej ľudskosti, našu prepojenosť.

Áno, sú tu utišujúce, rozumné a príjemné projekty ako Men in Sheds a Walking Football, vyvinuté charitou pre izolovaných starších ľudí. Ale ak máme preťať tento kruh a znovu sa spojiť, musíme sa postaviť svet konzumujúcemu a telá konzumujúcemu systému, ktorý nám bol nanútený.

Hobbesove pred-spoločenské usporiadanie bolo mýtom. Ale vstupujeme do post-spoločenského usporiadania, o ktorom by si naši predkovia mysleli, že je nemožný. Naše životy sa stávajú škaredými, surovými a dlhými.

zdroj: theguardian.com

2 komentáre:

  1. marián vitkovič26. októbra 2014, 15:18

    http://www.democracyjournal.org/pdf/15/Kilgore.pdf

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Veľa krát aj keď človek nechce, tak do toho padne. Je v pasci. Potrebuje sa prispôsobiť, aby sa vôbec uživil. Na kultúru atď ani nie je čas. Potom nie sú ani deti, ani rodina, ani na koho sa obrátiť. Veľa ľudí, to v Blave rieši tak, že ostatnú v robote zavretí v kancli aj do 20:00 a keď prídu do svojej prenajatej kutice, tak zaspia a ráno zase. Lenže toto sme si spravili sami, teraz sa treba poučiť a zmeniť to. Lenže to sa nedeje.

    OdpovedaťOdstrániť