štvrtok, 6. novembra 2014

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda (17)

ALAN WOODS, TED GRANT
DETERMINIZMUS A CHAOS
Teória chaosu sa zaoberá prírodnými procesmi, ktoré sú zjavne chaotické alebo náhodné. Slovníková definícia chaosu naznačuje neporiadok, zmätenosť, náhodnosť, alebo možnosť: chaotické pohyby bez cieľa, účelu, alebo princípu. Ale zásah čistej „náhody“ do hmotných procesov privoláva nefyzické, t.j. metafyzické faktory: rozmar, duch či boží zásah. Keďže sa nová veda chaosu zaoberá „náhodilými“ udalosťami, má hlboké filozofické dôsledky.

Prírodné procesy, ktoré sa predtým považovali za náhodné a chaotické, sa teraz ukázali ako zákonité vo vedeckom zmysle, teda  majú základ v deterministických príčinách. Navyše, tento objav má také široké, až takpovediac univerzálne použitie, že vytvoril celkom novú vedu - štúdium chaosu. Vytvoril nový pohľad a metodiku, niekto by povedal že revolúciu, ktorá sa dá aplikovať na všetky existujúce vedy. Keď sa blok kovu zmagnetizuje, prejde do „usporiadaného stavu“, v ktorom sú všetky jeho častice orientované rovnakým smerom. Môžu byť orientované jedným alebo iným smerom. Teoreticky sa môžu „voľne" orientovať ľubovoľným smerom. V praxi však každý malý kúsok kovu urobí rovnaké „rozhodnutie“.

Istý vedec v oblasti chaosu vypracoval základné matematické pravidlá, ktoré popisujú „fraktálnu geometriu“ listu čierneho slezinníka papraďovitého (spleenwort fern). Vložil údaje do svojho počítača, ktorý mal tiež generátor náhodných čísel. Bol naprogramovaný tak, aby zostavil obraz náhodným vkladaním bodiek na obrazovku. Postupne nie je nemožné predvídať, kde sa objaví ďalší bod. Ale obraz papraďového listu je zostavený bezchybne. Povrchná podobnosť medzi týmito dvoma experimentmi je zrejmá. Ale naznačuje hlbšie paralely. Tak ako počítač zakladá svoj jasne náhodný výber bodov (a pre pozorovateľa „mimo“ počítača je to pre akékoľvek praktické účely náhodné) na dobre definovaných matematických pravidlách, tak aj správanie fotónov (a implicitne všetky kvantové udalosti) by malo podliehať základným matematickým pravidlám, ktoré však sú dnes mimo ľudské chápanie.

Marxistická veda je názoru, že celý svet sa zakladá na materiálnych silách a procesoch. Ľudské vedomie je v konečnom dôsledku len odrazom reálneho sveta, ktorý existuje mimo neho, odrazom založeným na hmotnej interakcii medzi ľudským telom a materiálnym svetom. V materiálnom svete neexistuje diskontinuita, akékoľvek prerušenie fyzického prepojenia udalostí a procesov. Nie je tu priestor, inými slovami, na intervenciu metafyzických alebo duchovných síl. Materialistická dialektika, ako povedal Engels, je „veda o všeobecnej súvislosti“. Navyše, súvislosť fyzického sveta je založená na princípe kauzality v tom zmysle, že procesy a udalosti sú určené svojimi podmienkami a zákonitosťami ich vzájomnej súvislosti:

„Prvé, čo nám pri pozorovaní pohybujúcej sa hmoty zíde na um, je vzájomná súvislosť jednotlivých pohybov, jednotlivých telies, ich vzájomná podmienenosť. Nebadáme však len, že po určitom pohybe nasleduje druhý, ale badáme aj to, že určitý pohyb môžeme privodiť, keď utvoríme podmienky, v ktorých nastáva v prírode, ba že vieme privodiť pohyby, ktoré sa v prírode vôbec nevyskytujú (priemysel), aspoň nie takéhoto charakteru, a že týmto pohybom môžeme dať vopred určený smer a rozsah. Touto činnosťou človeka vzniká predstava kauzality, predstava, že jeden pohyb je príčinou druhého.“ (F.Engels, Dialektika prírody, str.200)

Zložitosť sveta môže zakryť postupnosť príčiny a následku a urobiť ich nerozoznateľnými jeden od druhého, ale nič to nemení na základnej logike. Ako Engels vysvetlil, „príčina a účinok sú predstavy, ktoré ako také platia iba pri aplikácii na jednotlivý prípad, ale vo chvíli, keď jednotlivý prípad začneme skúmať v jeho všeobecnej súvislosti so svetom ako celkom, príčina a účinok začnú splývať, rozplynú sa pri nazeraní univerzálneho vzájomného pôsobenia, kde si príčiny a účinky nepretržite vymieňajú miesto, a to, čo teraz alebo tu je účinkom, bude tam alebo potom príčinou, a naopak.“ (F.Engels, Anti-Duhring, in Marx, Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch zv.4, str.77)

Teória chaosu je bezpochyby veľkým pokrokom, ale aj tu existuje niekoľko pochybných formulácií. Slávny efekt motýlieho krídla, podľa ktorého keď motýl mávne krídlami v Tokiu, spôsobí búrku budúci týždeň v Chicagu, je bezpochyby senzačný príklad s cieľom vyprovokovať polemiku. Avšak, v tejto forme je nesprávny. Ku kvalitatívnym zmenám môže dôjsť iba v dôsledku hromadenia kvantitatívnych zmien. Malá náhodná zmena (motýľ máva krídlami) môže spôsobiť dramatický následok iba vtedy, ak už existujú všetky podmienky pre búrku. V tomto prípade by sa nevyhnutnosť vyjadrila skrze náhodu. Ale iba v tomto prípade.
Dialektický vzťah medzi nevyhnutnosťou a náhodou je možné vidieť v procese prirodzeného výberu. Počet náhodných mutácií v organizme je nekonečne veľký. Avšak, v určitom prostredí sa jedna z týchto mutácií ukáže vhodná pre organizmus a zachová sa, zatiaľ čo všetky ostatné zaniknú. Nevyhnutnosť sa znovu prejavuje pôsobením náhody. V istom zmysle sa môže objavenie života na Zemi vnímať ako „náhoda“. Ale nebolo predurčené, aby zemeguľa bola v správnej vzdialenosti od Slnka, so správnym typom gravitácie a atmosféry. Avšak, vzhľadom na to toto zreťazenie okolností v priebehu času, život z obrovského množstva chemických reakcií nevyhnutne vznikol. To platí nielen pre našu planétu, ale na celý rad ďalších planét, kde existujú podobné podmienky, aj keď nie v našej slnečnej sústave. Avšak, akonáhle život vznikol, prestáva byť otázkou náhody, a vyvíja sa podľa svojich vlastných prirodzených zákonov.

Vedomie samo o sebe nevzniklo z nejakého božieho plánu. V istom zmysle vzniklo z „náhody“ bipedalizmu (vzpriamenej pozície), ktorá oslobodila ruky, a tak bolo možné pre ranných hominidov vyvinúť sa na zvieratá vyrábajúce nástroje. Je pravdepodobné, že táto evolučná zvláštnosť bola výsledkom klimatických zmien vo východnej Afrike, ktorá čiastočne zničila lesné biotopy našich opičích predkov. To bola náhoda. Ako Engels vysvetľuje v Úlohe práce na poľudštení opice bol to základ, na ktorom sa vyvinulo ľudské vedomie. Ale v širšom slova zmysle objavenie sa vedomia – hmoty, vedomej si samej seba - nemôže byť považované za náhodu, ale za nevyhnutný produkt vývinu hmoty, ktorá postupuje od najjednoduchších foriem k zložitejším, a ktorá, ak existujú podmienky, bude nevyhnutne viesť k inteligentnému životu a vyšším formám vedomia, zložitým spoločnostiam, a tomu, čo poznáme ako civilizácia.

Vo svojej Metafyzike venuje Aristoteles veľa priestoru diskusii o povahe nevyhnutnosti a náhody. Dáva príklad náhodných slov, ktoré vedú k hádke. V napätej situácii, napríklad pri problémoch v manželstve, môžu aj neškodné poznámky viesť k hádke. Ale je jasné, že vyslovené slová nie sú skutočnou príčinou sporu. Je to výsledok nahromadenia stresu a napätia, ktoré skôr či neskôr dosiahne vrcholný bod. Akonáhle sa tento bod dosiahne, môže aj sebemenšia vec vyvolať výbuch. Rovnaký jav vidíme aj na pracovisku. Po celé roky je pracovná sila očividne poddajná, obávajúc sa nezamestnanosti je pripravená prijať všetky druhy bremena - znižovanie miezd, prepúšťanie kolegov, zhoršujúce sa podmienky atď. Na povrchu sa nič nedeje. Ale v skutočnosti neustále narastá nespokojnosť, ktorá sa v určitom bode musí prejaviť. Jedného dňa sa pracovníci rozhodnú, „už je toho dosť“. V tomto presnom bode môže aj najtriviálnejšia udalosť vyvolať štrajk. Celá situácia sa zmení na svoj protiklad.

K dispozícii je široká škála analógií od triedneho boja, po konflikty medzi národmi. V auguste 1914 bol korunný princ Rakúsko-Uhorska zavraždený v Sarajeve. Toto malo údajne spôsobiť prvú svetovú vojnu. Ale v skutočnosti to bola historická náhoda, ktorá sa mohla, ale nemusela odohrať. Pred rokom 1914 existovalo niekoľko ďalších incidentov (Maroko, Agadir), ktoré tiež mohli viesť k vojne. Skutočnou príčinou prvej svetovej vojny bola akumulácia neznesiteľných rozporov medzi hlavnými imperialistickými mocnosťami - Britániou, Francúzskom, Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Ruskom. Tie dosiahli kritickú úroveň, kedy celú výbušnú zmes bolo možné zapáliť jednou iskrou na Balkáne.

Nakoniec rovnaký jav vidíme vo svete ekonomiky. V okamihu, keď píšeme tieto riadky sa londýnska City otriasa kolapsom Baring’s banky. Ten mal byť zapríčinený podvodnými aktivitami jedného zo zamestnancov banky v Singapure. Ale kolaps Baring’s banky bol len posledný príznakom oveľa hlbšie ležiaceho nepokoja vo svetového finančnom systéme. V novinách The Independent zneli titulky o „výnimočnej udalosti, ku ktorej muselo dôjsť“. V súčasnej dobe je vo svetovom meradle do derivátov investovaných 25 triliónov amerických dolárov. To ukazuje, že kapitalizmus už nie je založený na výrobe, ale v čoraz väčšej miere na špekulatívnych aktivitách. Skutočnosť, že pán Leeson stratil veľké množstvo peňazí na japonských akciových trhoch, môže súvisieť s náhodným zemetrasením v Kobe. Ale seriózni ekonomickí analytici chápu, že je to výraz nezdravosti medzinárodného finančného systému. Či už s pánom Leesonom alebo bez neho, sú budúce kolapsy nevyhnutné. Veľké medzinárodné korporácie a finančné inštitúcie, všetci sú zapojení do tohto ľahkomyseľného hazardu a zahrávajú sa s ohňom. V celej tejto situácii je obsiahnutý vážnejší finančný kolaps.

Je možné, že existuje mnoho javov, ktorých základné procesy a príčinné vzťahy človek plne nechápe, takže sa mu zdajú ako náhodné. Pre praktické účely je možné s nimi narábať iba štatisticky, ako hráč kolesom rulety. Ale základom týchto „náhodných“ udalostí sú celkom iste konkrétne sily a procesy, ktoré určujú konečné výsledky. Žijeme vo svete, ktorému vládne dialektický determinizmus.

MARXIZMUS A SLOBODA

Problém vzťahu medzi „slobodou a nevyhnutnosťou“ bol známy už Aristotelovi a nekonečne o ňom diskutovali stredovekí učenci. Kant ho používa ako jednu zo svojich slávnych „antinómií“, kde je prezentovaný ako neriešiteľný rozpor. V 17. a 18. storočí sa v súvislosti s hazardnými hrami vynoril v matematike ako teória náhody.

Dialektický vzťah medzi slobodou a nevyhnutnosťou sa znovu objavil v teórii chaosu. Americký fyzik Doyne Farmer skúmajúci zložitú dynamiku komentuje:

„Na filozofickej úrovni mi ako funkčný spôsob, ako definovať slobodnú vôľu, pripadá ten, ktorý vám dovolí zladiť slobodnú vôľu s determinizmom. Systém je deterministický, ale nemôžete povedať, čo bude robiť ďalej. Zároveň som vždy mal pocit, že dôležité problémy na celom svete súviseli s vytvorením organizácie, v živote alebo myslení. Ale ako ste ju skúmali? Čo skúmali biológovia, sa zdalo tak aplikované a špecifické; chemici ju rozhodne neštudovali, matematici to nerobili už vôbec, a bolo to niečo, čo ani fyzici jednoducho nerobili. Vždy som mal pocit, že skúmanie spontánneho objavenia sa samoorganizácie by malo byť súčasťou fyziky. Bola tu minca s dvoma stranami. Tu bol poriadok s náhodným vznikom, a potom o jeden krok ďalej bola náhodnosť s jej vlastným vnútorným poriadkom.“ (citované v Gleick, cit.d., str.251-252)

Dialektický determinizmus nemá nič spoločné s mechanickým prístupom, tým menej s fatalizmom. Tak, ako existujú zákony, ktoré vládnu anorganickej a organickej hmote, tak existujú zákony, ktoré upravujú vývin ľudskej spoločnosti. Jej štruktúry, ktoré možno pozorovať v priebehu dejín, nie sú vôbec náhodné. Marx a Engels vysvetlili, že prechod z jedného spoločenského systému do druhého je určený v konečnom dôsledku rozvojom výrobných síl. Keď istý spoločensko-ekonomický systém už nie je schopný rozvíjať výrobné sily, vstúpi do krízy a pripravuje pôdu pre revolučný prevrat.

To vôbec nepopiera úlohu jednotlivca v dejinách. Ako sme už uviedli, ľudia tvoria svoju vlastnú históriu. Avšak, bolo by hlúpe predstavovať si, že ľudské bytosti sú „slobodné“, že môžu určovať svoju budúcnosť čisto na základe svojej vlastnej vôle. Musia sa oprieť o podmienky, ktoré boli vytvorené nezávisle na ich vôli - hospodárske, spoločenské, politické, náboženské a kultúrne. V tomto zmysle je myšlienka slobodnej vôle nezmysel. Skutočný postoj Marxa a Engelsa k úlohe jednotlivca v dejinách ukazuje nasledujúci citát zo Svätej rodiny:

Dejiny nedělají nic, „nemají žádné nesmírné bohatství“, „neprobojovávají žádné boje“! To všechno dělá, má a probojovává člověk, skutečný, živý člověk; není to tak, že by „dějiny“ používaly člověka jako prostředku k dosažení svých cílů — jako by byly nějakou zvláštní osobou — ne, dějiny nejsou ničím jiným než činností člověka, který sleduje své cíle.“ (Marx, Engels, Svatá rodina aneb Kritika kritické Kritiky, http://www.marxists.org/cestina/marx-engels/1844/ch06.html#6.2.a)

To neznamená, že ľudia sú iba slepé bábky osudu, bez moci zmeniť svoj vlastný osud. Samozrejme skutoční ľudia žijú v skutočnom svete, o ktorom písali Marx a Engels, nie sú a nemôžu stáť nad spoločnosťou, v ktorej žijú. Hegel kedysi napísal, že „záujmy hýbu životom ľudí“. Jednotliví aktéri, či už vedome alebo inak, odrážajú nakoniec na historickej scéne záujmy, názory, predsudky, morálku a ašpirácie konkrétnej triedy alebo skupiny v rámci spoločnosti. To je evidentné dokonca aj pri najpovrchnejšom čítaní dejín.

Avšak ilúzia „slobodnej vôle“ je vytrvalá. Nemecký filozof Leibniz poznamenal, že magnetická ihla, ak by mala vedomie, bezpochyby by si predstavovala, že ukazuje na sever preto, lebo sa tak rozhodla. V 20. storočí Sigmund Freud úplne zrúcal predsudky, že ľudia majú plne pod kontrolou všetko, aj svoje vlastné myšlienky. Freudovský fenomén prerieknutí je dokonalým príkladom dialektického vzťahu medzi náhodou a nevyhnutnosťou. Freud uvádza početné príklady omylov v prejave, „zábudlivosti“ a ďalšie „poruchy“, ktoré v mnohých prípadoch, nepochybne odhalia hlbšie psychologické procesy. Podľa slov Freuda:

„Určité nedostatky našich psychických schopností ... a určité výkony, keď sa podriadia psychoanalytickému vyšetreniu, sa ukážu ako dobre odôvodnené, hoci neúmyselné, a sú určované vedomím neznámych motívov.“ (Freud, The Psychopatology of Everyday Life, str.193)

Základný princíp Freudovho prístupu bol, že nič v ľudskom správaní nie je náhodné. Malé omyly každodenného života, sny a zjavne nevysvetliteľné symptómy duševne chorých ľudí nie sú „náhodné“. A priori si ľudská myseľ nie je vedomá podvedomých procesov. Čím hlbšie sú podvedomé motivácie, z hľadiska psychoanalýzy, tým viac je zrejmé, že si jej človek nebude vedomý. Freud si skoro uvedomil všeobecné zásady, že tieto podvedomé procesy sa samé odhalia (a preto je možné ich študovať) v tých fragmentoch správania, ktoré vedomá myseľ odmieta ako hlúpe omyly alebo poruchy.

Je možné dosiahnuť slobodu? Ak si pod „slobodným“ činom predstavíme taký, ktorý nie je podmienený, ani nemá príčinu, musíme celkom úprimne povedať, že takýto čin v skutočnosti nikdy neexistoval, ani nikdy existovať nebude. Takáto imaginárna „sloboda“ je čistá metafyzika. Hegel vysvetlil, že skutočná sloboda je poznanie nevyhnutnosti. A to tak, že ľudia pochopia zákony, ktoré riadia prírodu a spoločnosť, budú vedieť tieto zákony ovládnuť a premeniť ich vo svoj prospech. Skutočný materiálny základ, na báze ktorého sa ľudstvo môže oslobodiť, vznikol rozvojom priemyslu, vedy a techniky. V racionálnom usporiadaní spoločnosti, v ktorom sa výrobné prostriedky harmonicky plánujú a vedome ovládajú, budeme naozaj môcť hovoriť o slobodnom ľudskom rozvoji. Slovami Engelsa, toto je „skok ľudstva z ríše nevyhnutnosti do ríše slobody“.

1 komentár:

  1. Pletiete ľuďom rozum svojím ne-rozumom.

    Prestaňte.

    A vraj nezávislí... :-)

    OdpovedaťOdstrániť