štvrtok, 27. novembra 2014

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda (20)

ALAN WOODS, TED GRANT
Kým definícia času predstavuje problém, jeho meranie nie. Samotní vedci nevysvetľujú, čo je čas, ale obmedzujú sa len na jeho meranie. Miešaním týchto dvoch vecí vzniká nekonečný zmätok. Tak Feynman:
 „Je snáď práve tak dobre, keď si priznáme, že čas je jedna z tých vecí, ktorú pravdepodobne nemôžeme definovať (v slovníkovom zmysle) a hovoriť o ňom len to, čo už vieme: Čas je to, ako dlho čakáme! Skutočne dôležité však nie je to, ako čas definujeme, ale ako ho meriame.“ (Feynman, Feynmanovy přednášky z fyziky, kap.5, str.65).
 
MERANIE ČASU

Kým definícia času predstavuje problém, jeho meranie nie. Samotní vedci nevysvetľujú, čo je čas, ale obmedzujú sa len na jeho meranie. Miešaním týchto dvoch vecí vzniká nekonečný zmätok. Tak Feynman:

„Je snáď práve tak dobre, keď si priznáme, že čas je jedna z tých vecí, ktorú pravdepodobne nemôžeme definovať (v slovníkovom zmysle) a hovoriť o ňom len to, čo už vieme: Čas je to, ako dlho čakáme! Skutočne dôležité však nie je to, ako čas definujeme, ale ako ho meriame.“ (Feynman, Feynmanovy přednášky z fyziky, kap.5, str.65)

Meranie času nevyhnutne zahŕňa referenčný systém a akýkoľvek jav, ktorý predstavuje časovú zmenu, napr. rotáciu Zeme alebo výkyv kyvadla. Každodenná rotácia Zeme okolo svojej osi poskytuje časové meradlo. Rozpad rádioaktívnych prvkov sa dá použiť na meranie dlhých časových intervalov. Meranie času zahŕňa subjektívny prvok. Egypťania delili deň a noc na dvanástiny. Sumeri mali numerický systém založený na 60, a tak rozdelili hodinu na 60 minút a minúty na 60 sekúnd. Meter bol definovaný ako jedna 10 milióntina vzdialenosti od zemského pólu k rovníku (aj keď to nie je úplne presné). Centimeter je stotina metra a tak ďalej. Na začiatku tohto storočia viedlo skúmanie subatomárneho sveta k objavu dvoch prírodných jednotiek merania: rýchlosť svetla c a Planckova konštanta h. Nie je to priamo hmotnosť, dĺžka alebo čas, ale jednota všetkých troch.

Existuje medzinárodná dohoda, podľa ktorej je meter definovaný ako vzdialenosť medzi dvoma zárezmi na tyči umiestnenej v laboratóriu vo Francúzsku. Nedávno sa zistilo, že táto definícia nie je ani tak presná, ako by bolo potrebné, ani tak stála alebo univerzálna ako by sa žiadalo. V súčasnej dobe sa uvažuje, že je potrebné prijať novú definíciu, dohodnuté (ľubovoľne) množstvo vlnových dĺžok určitej spektrálnej čiary. Na druhej strane, meranie času sa líši v závislosti od rozsahu a životnosti uvažovaných predmetov.

Je zrejmé, že pojem času sa bude líšiť v závislosti od referenčného systému. Rok na Zemi nie je rovnaký ako rok na Jupiteri. Ani myšlienka času a priestoru nie je rovnaká pre človeka a pre komára so životom niekoľkých dní alebo subatomárnu časticu so životnosťou trilióntinu sekundy (samozrejme za predpokladu, že by si vedeli vytvárať nejaké koncepcie). Čo tu máme na mysli je, že čas sa vníma v rôznych kontextoch. Ak prijmeme určitý referenčný systém, spôsob, akým sa bude merať čas, bude odlišný. Do istej miery to môžeme vidieť aj v praxi. Napríklad, bežné metódy merania času nemožno použiť na meranie životnosti subatomárnych častíc, a iné normy treba použiť na meranie „geologického času“.

Z tohto pohľadu sa dá povedať, že čas je relatívny. Meranie nevyhnutne zahŕňa vzťahy. Ľudské myslenie obsahuje veľa konceptov, ktoré sú v podstate relatívne, napríklad pojmy, ako „veľké“ a „malé“. Človek je malý v porovnaní so slonom, ​​ale veľký v porovnaní s mravcom. Malosť a veľkost samy o sebe nemajú žiadny význam. Milióntina sekundy sa v bežných podmienkach zdá ako veľmi krátka doba, ale na subatomárnej úrovni je veľmi dlhá. Na druhej strane, milión rokov je veľmi krátka doba na kozmologickej úrovni.

Všetky predstavy o priestore, čase a pohybe závisia na našich pozorovaniach vzťahov a zmien v hmotnom svete. Avšak meranie času sa značne líši keď zoberieme do úvahy rôzne druhy hmoty. Meranie času a priestoru sa nevyhnutne vzťahuje na referenčný systému - Zem, Slnko, alebo iné statické body - ku ktorým je možné vzťahovať udalosti vo vesmíre. Teraz je jasné, že hmota prechádza rôznymi druhmi zmien: zmena polohy, ktorá zahŕňa rôzne rýchlosti, zmena stavu, zahŕňajúca rôzne energetické stavy, zrodenie, úpadok a smrť, organizáciu a dezorganizáciu, a mnoho ďalších transformácií, pričom všetky sa dajú vyjadriť a merať v čase.

Podľa Einsteina sa čas a priestor nepovažujú za izolované javy, a naozaj nie je možné ich považovať za „veci o sebe“. Einstein predniesol názor, že čas závisí na pohybe systému a že časové intervaly sa menia tak, aby rýchlosť svetla v danom pohybujúcom sa systéme ostávala nemenná. Priestorové miery tiež podliehajú zmenám. Staré klasické Newtonove teórie stále platia pre bežné účely a dokonca aj pre celkom dobrú aproximáciu všeobecného fungovania vesmíru. Newtonovská mechanika stále platí vo veľmi širokom počte vedeckých odborov, a to nielen v astronómii, ale aj v praktických vedách ako je inžinierstvo. Pri nízkych rýchlostiach je možné účinky špeciálnej relativity ignorovať. Napríklad, keď uvažujeme o správaní sa lietadla letiaceho rýchlosťou 400 kilometrov za hodinu, chyba je asi desať miliárdtin percenta. Avšak za určitými hranicami to prestáva platiť. Pri rýchlostiach, ktoré máme napríklad v urýchľovačoch častíc, je potrebné brať do úvahy Einsteinove závery, že hmotnosť nie je konštantná, ale zvyšuje sa s rýchlosťou.

Našim bežným, každodenným spôsobom merania času sa nedá adekvátne vyjadriť extrémne krátka životnosť niektorých elementárnych častíc. Napríklad pi-mezón má životnosť len asi 10-16 sekundy, po ktorých sa rozpadne. Podobne perióda jadrových vibrácií alebo životnosť podivnej rezonančnej častice je 10-24 sekundy, čo je približne čas potrebný na to, aby svetlo prešlo jadrom atómu vodíka. Tu je potrebná iná meracia stupnica. Veľmi krátke časy, povedzme 10-12 sekundy, sa merajú pomocou elektrónového lúča osciloskopu. Pomocou laserovej techniky je možné merať aj kratšie časy. Na druhej strane, veľmi dlhé doby sa merajú rádioaktívnymi „hodinami“.

V istom zmysle je každý atóm vo vesmíre hodinami, pretože absorbuje svetlo (teda elektromagnetické žiarenie) a emituje ho v presne definovaných frekvenciách. Od roku 1967 je oficiálne medzinárodne uznávaný štandard času založený na atómových (céziových) hodinách. Jedna sekunda je definovaná ako 9,192,631,770 vibrácií mikrovlnného žiarenia atómov cézia-133 v priebehu určitého atómového preskupenia. Dokonca aj tieto vysoko presné hodiny nie sú úplne dokonalé. V asi 80 krajinách sveta sa z atómových hodín získavajú rôzne hodnoty a podľa dohody má väčšiu „váhu“ čas najrovnomernejších hodín. Týmito prostriedkami je možné dospieť k presnosti merania času na jednu milióntinu sekundy za deň, alebo ešte menej.

Pre bežné účely postačuje „normálne“ meranie času, založené na rotácii Zeme a zjavných pohyboch Slnka a hviezd. Ale pre celý rad operácií v oblasti moderných pokročilých technológií, ako sú určité rádiové navigačné systémy v lodiach a lietadlách, je nedostatočný a vedie k závažným chybám. Na týchto urovniach sa začínajú prejavovať účinky relativity. Experimenty ukázali, že atómové hodiny idú pomalšie na zemi ako vo vysokých nadmorských výškach, kde je gravitačný efekt slabší. Atómové hodiny letiace v nadmorskej výške 9 kilometrov sa zrýchlia o tri miliardtiny sekundy za hodinu. To sa zhoduje s Einsteinovými závermi s chybou jedného percenta.

PROBLÉM NIE JE VYRIEŠENÝ

Špeciálna teória relativity bola jeden z najväčších úspechov vedy. Revolucionalizovala spôsob, akým nazeráme na vesmír, do miery porovnateľnej s objavom, že Zem je guľatá. Tým, že relativita stanovila oveľa presnejšie metódy merania ako staré newtonovské zákony, ktoré čiastočne vytlačila, umožnila pokročiť gigantickými krokmi vpred. Avšak, filozofickú otázku času Einsteinova teória relativity neodstránila. Ak by aj nič iné, je presnejšia ako predchádzajúce teórie. To, že pri meraní času existuje subjektívny faktor a dokonca ľubovoľný, je zrejmé, ako sme to už vyjadrili. Ale to nevedie k záveru, že čas je čisto subjektívna vec. Einstein strávil celý život hľadaním objektívnych prírodných zákonov. Otázkou je, či prírodné zákony, vrátane času, sú rovnaké pre všetkých, bez ohľadu na miesto, kde sa nachádzajú, a rýchlosť, akou sa pohybujú. Pri tejto otázke Einstein váhal. Občas sa zdalo, že ju prijíma, ale inokedy ju odmietol.

Objektívne prírodné procesy nie sú podmienené tým, či ich pozorujeme alebo nie. Existujú o sebe a pre seba. Vesmír, a preto aj čas, existoval predtým, než ho ľudské bytosti pozorovali, a bude aj naďalej existovať dlho potom, čo nebudú žiadni ľudia, ktorí by sa o neho zaujímali. Hmotný vesmír je večný, nekonečný a neustále sa mení. Avšak, aby ľudská myseľ pochopila nekonečný vesmír, je nutné ho preložiť do konečných pojmov, analyzovať a kvantifikovať, aby sa mohol stať pre nás skutočnosťou. Spôsob, akým pozorujeme vesmír, ho nemení (pokiaľ sa nepoužívajú fyzikálne procesy, ktoré by zasahovali do toho, čo sa pozoruje). Ale spôsob, akým sa nám javí, sa môže skutočne meniť. Z nášho stanoviska sa Zem zdá byť v pokoji. Ale pre astronauta, ktorý letí okolo našej planéty, sa zdá, že sa rúti okolo neho veľkou rýchlosťou. Einstein, ktorý mal zmysel pre suchý humor, sa raz pýtal udiveného sprievodcu: „O koľkej zastaví Oxford pri tomto vlaku?“

Einstein bol odhodlaný prepísať zákony fyziky tak, aby výsledky boli vždy správne, bez ohľadu na pohyby rôznych telies, alebo „uhly pohľadu“ z nich odvodené. Z hľadiska relativity sa rovnomerný pohyb po priamke nelíši od pokoja. Keď dva objekty prechádzajú okolo seba konštantnou rýchlosťou, je rovnako možné povedať, že A míňa B alebo, že B míňa A. Tak dôjdeme k očividnému rozporu, že Zem je v pokoji a súčasne v pohybe. Pri príklade astronauta „musí byť súčasne správne, že Zem má veľkú pohybovú energiu ako aj žiadnu energiu a žiaden pohyb; astronautove hľadisko je rovnako platné ako pohľad učených ľudí na Zemi“. (N. Calder, Einstein’s Universe, str. 22)

Hoci sa to zdá jednoduché, meranie času predstavuje problém, pretože rýchlosť zmeny času sa musí porovnávať s niečim iným. Ak existuje nejaký absolútny čas, musí plynúť, a tak sa musí merať voči nejakému inému času, a tak ďalej ad infinitum. Je potrebné si uvedomiť, že tento problém súvisí iba s meraním času. Filozofická otázka podstaty samotného času tu nehrá rolu. Pre praktické účely výpočtu a merania je nevyhnutné, aby bol určený konkrétny referenčný rámec. Musíme poznať pozíciu pozorovateľa vzhľadom k pozorovaným javom. Teória relativity ukazuje, že vyhlásenie ako je „na tom istom mieste“ a „v tom istom čase“ nemajú v skutočnosti zmysel.

Teória relativity obsahuje protirečenie. Predpokladá, že súbežnosť udalostí sa vzťahuje na súradnicový systém. Ak sa jeden súradnicový systém pohybuje vzhľadom k druhému, potom udalosti, ktoré prebiehajú súčasne vzhľadom k prvému, neprebiehajú súčasne vzhľadom k druhému a naopak. Táto skutočnosť, ktorá odporuje zdravému rozumu, bola experimentálne dokázaná. Bohužiaľ, môže sa prepožičať idealistickému výkladu času, napríklad tvrdenie, že môžu existovať rôzne „prítomnosti“. Navyše sa budúcnosť môže zobrazovať ako veci a procesy, „ktoré prichádzajú do stavu bytia“ ako štvorrozmerné pevné telesá, ktoré majú najkratší možný časový prierez alebo „časový rez“.

Kým nebude táto otázka vyriešená, možno robiť rôzne druhy chýb: napríklad myšlienka, že budúcnosť už existuje, a náhle sa v „prítomnosti“ zhmotňuje podobne, ako sa náhle objavuje v mori ponorená skala, keď sa vlna naď ňou zlomí. V skutočnosti sú minulosť a budúcnosť zlúčené v prítomnosti. Budúcnosť je potenciálne bytie. Minulosť je to, čo už bolo. „Teraz“ je jednota oboch. Je to skutočné bytie ako protiklad potenciálneho bytia. Práve z tohto dôvodu je bežné cítiť smútok za minulosťou a strach o budúcnosť, nie naopak. Pocit smútku pochádza z uvedomenia, potvrdeného celou ľudskou skúsenosťou, že minulosť je navždy stratená, zatiaľ čo budúcnosť je neistá a pozostáva z veľkého množstva potenciálnych stavov.

Benjamin Franklin kedysi poznamenal, že existujú len dve istoty v tomto živote - smrť a dane. A Nemci majú príslovie: „Mann muss nur sterben“ – „človek musí len zomrieť“, čo znamená, že všetko ostatné je voliteľné. Samozrejme, nie je to pravda. Mnoho ďalších vecí je nevyhnutných, nielen smrť alebo dane. Z nekonečného množstva možných stavov vieme z praxe, že iba určité množstvo je skutočne možné. Z nich ešte menej sú v danom okamihu pravdepodobné. Nakoniec len jeden v skutočnosti nastane. Odhaliť presný spôsob, akým sa tento proces odohráva, je práve úlohou jednotlivých vied. Ale táto úloha nebude splniteľná, ak neprijmeme, že udalosti a procesy sa rozvíjajú v čase, a že čas je objektívny jav, ktorý vyjadruje najzákladnejšiu skutočnosť všetkých foriem hmoty a energie - zmenu.

Hmotný svet je v neustálom stave zmeny, a preto „je a nie je“. To je základná téza dialektiky. Filozofi ako Anglo-američan Alfred North Whitehead a francúzsky intuicionista Henri Bergson verili, že tok času je metafyzický fakt, ktorý sa dá pochopiť iba nevedeckou intuíciou. „Procesní filozofi“ ako boli oni, napriek ich mystickým podtextom, majú pravdu aspoň v tom, že budúcnosť je otvorená alebo neurčitá, kým minulosť je nezmeniteľná, pevná a určitá. Je to „stuhnutý čas“. Na druhej strane máme „filozofov rozmanitosti“, ktorí tvrdia, že budúce udalosti môžu existovať, ale nevychádzajú úplne zákonite z udalostí minulých. Sledujúc filozoficky nesprávny pohľad na čas skončíme v čírom mysticizme, ako je predstava o „multivesmíre“ - nekonečnom počte „paralelných“ vesmírov (ak je to to správne slovo, pretože neexistujú v priestore, „ako ho poznáme“), ktoré existujú súčasne (ak je to to správne slovo, pretože neexistujú v čase „ako ho poznáme“). Taký je zmätok, ktorý vzniká z idealistickej interpretácie relativity.

IDEALISTICKÉ INTERPRETÁCIE

„Žila raz mladá dáma menom Bright
bola rýchlejšia než svetlo;
Vyrazila jeden deň
relatívnou cestou
a vrátila sa domov minulú noc.“
(A. Buller, Punch, 19. decembra 1923)

Relativity, tak ako kvantovej mechaniky, sa zmocnili tí, čo chcú zaviesť do vedy mysticizmus. „Relativita“ znamená, že v skutočnosti nemôžeme poznať svet. Ako J. D. Bernal vysvetľuje:

„Je taktiež pravda, že účinok Einsteinovej práce, okrem úzkych odborných oblastí, kde sa dá aplikovať, bola jedna zo všeobecných mystifikácii. Po prvej svetovej vojne sa jej dychtivo chopili sklamaní intelektuáli, aby im pomohla v odmietani reality. Oni len potrebovali použiť slovo ‚relativita’ a povedať ‚Všetko je relatívne‘, alebo ‚Záleží na tom, čo máte na mysli.’“(J. D Bernal, Science in History, str. 527-528)

Toto je úplne nepochopenie Einsteinových myšlienok. V skutočnosti je slovo „relativita“ nesprávne pomenovanie. Einstein sám uprednostňoval názov invariantná teória, ktorá dáva oveľa lepšiu predstavu o tom, čo mienil – pravý opak hrubej idey relativity. Nie je celkom pravda, že podľa Einsteina „všetko je relatívne“. Za prvé, pokojová energia (teda jednota hmoty a energie) je jedným z absolútov teórie relativity. Obmedzenie rýchlosti svetla je ďalší. To je vzdialené vymyslenému, ​​subjektívnemu výkladu reality, v ktorom je jeden názor rovnako dobrý ako iný a „všetko záleží od toho, ako sa na to pozeráte“. Einstein „objavil, čo je ‘absolútne’ a hodnoverné napriek zjavným zmätkom, ilúziám a rozporom vyprodukovaným relatívnymi pohybmi či pôsobením gravitácie.“ (N. Calder, cit.d., str. 13)

Vesmír existuje v stave neustálej zmeny. V tomto zmysle nie je nič „absolútne“ alebo večné. Jediné absolútno je pohyb a zmena, základný spôsob existencie hmoty - to Einstein presvedčivo dokázal v roku 1905. Čas a priestor, ako spôsob existencie hmoty sú objektívne javy. Sú to nielen abstrakcie alebo svojvoľné pojmy vymyslené ľuďmi (alebo bohmi) pre svoju vlastnú pohodlnosť, ale základné vlastnosti hmoty, vyjadrujúce univerzálnosť hmoty.

Vesmír je trojrozmerný, ale čas má len jeden rozmer. Ospravedlňujeme sa tvorcom filmov, v ktorých je možné „vrátiť sa do budúcnosti“, ale cestovať v čase je možné len jedným smerom, z minulosti do budúcnosti. Neexistuje nebezpečenstvo, že sa astronaut vráti na Zem skôr, ako sa narodil, alebo že muž sa ožení so svojou prastarou matkou, tak, ako to ide aj v iných zábavných, ale hlúpych fantáziach Hollywoodu. Čas je nevratný, čo znamená, že každý hmotný proces sa rozvíja iba v jednom smere, z minulosti do budúcnosti. Čas je len spôsob, ako vyjadriť skutočný pohyb a zmenu stavu vecí. Látka, pohyb, čas a priestor sú od seba neoddeliteľné.

Nedostatkom Newtonovej teórie bolo, že považoval priestor a čas za samostatné entity, jedno vedľa druhého, nezávislé od hmoty a pohybu. Až do 20. storočia stotožňovali vedci priestor s vákuom („nič“) a chápali ho ako niečo absolútne, vždy a všade rovnakú, nemennú „vec“. Tieto prázdne abstrakcie spochybnila moderná fyzika, ktorá preukázala hlboký vzťah medzi časom, priestorom, hmotou a pohybom. Einsteinova teória relativity pevne prehlasuje, že čas a priestor neexistujú samy o sebe, izolovane od hmoty, ale sú súčasťou všeobecnej súvislosti javov. To je rozvedené konceptom integrálneho a nedeliteľného časopriestoru, ktorého čas a priestor sú vnímané ako súvisiace stránky. Kontroverznou myšlienkou tu je záver, že pohybujúce sa hodiny budú ukazovať čas pomalšie, než stacionárne. Je však dôležité si uvedomiť, že tento účinok je viditeľný len pri mimoriadne vysokej rýchlosti, blížiacej sa rýchlosti svetla.

Ak je Einsteinova všeobecná teória relativity správna, potom by v budúcnosti existovala teoretická možnosť prejsť nepredstaviteľnými vzdialenosťami vo vesmíre. Teoreticky by bolo možné, aby ľudské bytosti prežili tisíce rokov. Celá otázka závisí na tom, či budú pozorované zmeny pri meraní atómovými hodinami platiť aj pre život samotný. Pod vplyvom silnej gravitácie bežia atómové hodiny pomalšie ako v prázdnom priestore. Otázkou je, či komplexné vzájomné vzťahy molekúl, ktoré tvoria život, sa môžu správať rovnako. Isaac Asimov, ktorý už niečo o sci-fi vedel, napísal: „Ak sa čas v pohybe naozaj spomaľuje, človek by mohol cestovať aj na vzdialené hviezdy vo vlastnom živote, ale samozrejme by sa musel rozlúčiť so svojou vlastnou gemeráciou a vrátiť sa do sveta budúcnosti.“ (Asimov, cit.d.str.359)

Argument v prospech tejto predstavy je, že tempo živých procesov je určené tempom atómovej aktivity. Tak pod vplyvom silnej gravitácie, bude srdce biť pomalšie a mozgové impulzy sa tiež spomalia. Fakticky sa všetka energia v prítomnosti gravitácie znižuje. Ak sa procesy spomalia, trvajú dlhšie. Ak by vesmírna loď bola schopná cestovať takmer rýchlosťou svetla, vesmír by sa len mihal okolo nej, zatiaľ čo pre tých vnútri by čas pokračoval „normálne“, t.j. oveľa pomalším tempom. Zdalo by sa, že čas mimo by sa urýchľoval. Je to tak? Mohol by v skutočnosti žiť v budúcnosti, vzhľadom k ľuďom na zemi, alebo nie? Einstein, zdá sa, na otázku odpovedal kladne.

Všetky druhy mystických predstáv vychádzajú zo špekulácie, ako napríklad skok do čiernej diery a prechod do iného vesmíru. Ak čierna diera existuje, čo stále nie je definitívne dokázané*, v jej strede by boli zhrútené pozostatky gigantickej hviezdy, nie iný vesmír. Každá skutočná bytosť, ktorá by do nej vstúpila, by bola okamžite roztrhaná a prevedená do čistej energie. Ak sa toto považuje za prechod do iného vesmíru, potom tí, ktorí obhajujú také nápady, sú vítaní na prvý let! V skutočnosti je to číra špekulácia, hoci zábavná. Celá myšlienka „cestovania v čase“ nevyhnutne narazí na množstvo rozporov, nie dialektického, ale absurdného charakteru. Einstein by bol šokovaný z mystického výkladu jeho teórií, ktoré zahŕňajú pojmy, ako je cestovanie sem a tam v čase, zmena budúcnosti a iné nezmysly tohto druhu. Ale on sám musí niesť istú zodpovednosť za túto situáciu, z dôvodu idealistického prvku v jeho názore, najmä v súvislosti s otázkou času.

Pripusťme, že atómové hodiny vo veľkej výške bežia rýchlejšie ako na zemi, z dôvodu účinku gravitácie. Pripusťme tiež, že keď sa tieto hodiny vrátia na zem, budú povedzme o 50 miliardtinu sekundy staršie ako ekvivalentné hodiny, ktoré nikdy neopustili zem. Znamená to, že človek cestujúci v rovnakom lete s hodinami by zostarol rovnako? Proces starnutia je závislý na rýchlosti metabolizmu. Ten je čiastočne ovplyvnený gravitáciou, ale aj mnohými ďalšími faktormi. Je to zložitý biologický proces a nie je ľahké zistiť, ako by na neho vplývala buď rýchlosť alebo gravitácia, okrem toho, že extrémy môžu spôsobiť fyzické poškodenie živého organizmu.

Ak by bolo možné znížiť rýchlosť metabolizmu takýmto spôsobom, tak, že by sa napríklad tep spomalil na raz za každých dvadsať minút, proces starnutia by bol pravdepodobne zodpovedajúcim spôsobom pomalší. V podstate je možné spomaliť metabolizmus, napríklad zmrazením. Či už bude takýto účinok cestovania vo veľmi vysokých rýchlostiach, bez zabitia organizmu, je diskutabilné. Podľa známej teórie takýto relativistický astronaut, ak by sa mu podarilo vrátiť na Zem, vrátil by sa po povedzme 10 tisíc rokoch. A nadväzujúc na obvyklú analógiu mal by pravdepodobne možnosť oženiť sa so svojimi vlastnými vzdialenými potomkami. Ale už nikdy sa nebude môcť vrátiť do svojej „vlastnej“ doby.

Experimenty vykonávané so subatomárnymi časticami (miónmi) ukazujú, že častice pohybujúce sa 99,94 percentnou rýchlosťou svetla existujú takmer tridsaťkrát dlhšie, presne ako predpovedal Einstein. Avšak to, či tieto závery možno aplikovať na hmotu vo väčšom meradle, a najmä na živú hmotu, je otázka, ktorú bude treba ešte preskúmať. Pri pokuse aplikovať výsledky získané z jednej oblasti na druhú, úplne odlišnú oblasť, sa urobilo veľa závažných chýb. V budúcnosti môže byť dosiahnuteľné cestovanie vesmírom vysokými rýchlosťami možno jedna desatina rýchlosti svetla. Takou rýchlosťou by sa cesta v dĺžke piatich svetelných rokov prekonala za päťdesiat rokov (aj keď podľa Einsteina by to trvalo o tri mesiace menej pre tých, ktorí cestujú). Bude niekedy možné cestovať rýchlosťou svetla, aby ľudské bytosti dosiahli hviezdy? V tomto okamihu sa takáto vyhliadka zdá vzdialená. Ale aj pred sto rokmi - obyčajný záblek v histórii – bola myšlienka cestovania na Mesiac ešte uväznená v románoch Julesa Verna.

* Posledné výskumy naznačujú, že čierne diery existujú, a nachádzajú sa v centre galaxií. Ich výrazná gravitačná príťažlivosť by mala držať galaxie pohromade. Z jasného dôvodu sa veľmi málo o tomto jave vie. Avšak je jasné, že v strede čiernych dier je enormná koncentrácia hmoty. Bližšie pozri autorský predslov Alana Woodsa ku anglickému vydaniu.

(pokračovanie nabudúce)

2 komentáre:

  1. "Objektívne prírodné procesy nie sú podmienené tým, či ich pozorujeme alebo nie." To je velmi odvazna veta i v ramci materialistickych teorii. Materialisticke teorie povazuju hmotu za prvotnu a nehmotu za transcendetalnu operaciu. Idealisticke to maju naopak. Pokial je transc.operacia v materializme injektivna, v idealizme je to bijektivna operacia. V kvamtovej fyzike je pozorovatel ako subjekt, ale i ako objekt. Takze cisto objektivne procesy nemozu existovat.
    V teorii rel. treba rozlisovat geometricky cas od nami vnimaneho casu. V roznych inercialnych sustavach je preto cas vnimany rozne. Cestovanie do minulosti sa nam zda nemozne, lebo to vytvara logicky paradox. Logicky paradox to vytvara aj preto, ze minulost povazujeme za objektivne danu - absolutnu. Tu nam vsak kvantova fyzika rusi dalsi absolutny atribut - i minulost je zavisla od pozorovatela.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ...co su objektivne prirodne procesy?...podla teorie ovplyvnovania udalosti pozorovatelom asi ''absolutne'' neexistuju ...ci?

    OdpovedaťOdstrániť