piatok, 5. decembra 2014

Byť bezdomovcom je lepšie ako pracovať pre Amazon

NICHOLE GRACELY | The Guardian
Nichole Gracely má magisterský titul a bola jednou z najlepších preberateľov zásielok Amazonu. Po tom, ako proti spoločnosti protestovala je bez domova

Som bezdomovec. Moje najhoršie dni sú teraz lepšie ako moje najlepšie dni keď som ešte pracovala v Amazone.

Podľa meraní Amazonu som bola jedným z ich najproduktívnejších preberateľov zásielok - bola som stroj, a moje tempo sa v priebehu smeny zrýchľovalo. Avšak nevedeli, že som pracovala rýchlo, pretože ak by som čo len na chvíľu spomalila, zrútila by som sa pod náporom monotónnosti a  vyčerpania.

Počas hlavnej sezóny som pravidelne zaúčala príchodziu výpomoc. Keď to skončilo, bola som znova obyčajnou preberateľkou zásielok, a drela v nejakom zapadnutom kúte skladu sama po dobu 10 hodín, pričom každý môj pohyb bol sledovaný vedením na obrazovke počítača.

Vynikajúca výkonnosť nezaručuje istotu zamestnania. ISS je agentúrou pre dočasné pracovné úväzky, ktorá poskytuje prácu v skladoch pre Amazon a je dejiskom prípadu SCOTUS medzi Integrity Staffing Solutions a pánom Buskom [spor o to, či čas strávený na bezpečnostných previerkach po práci, ako je detektor kovov a pod., trvajúce až do 30 minút, spadajú do pracovného zákona a mali by byť zaplatené]. ISS mohla jednoducho deaktivovať odznak pracovníka a tí by boli odrazu bez práce. Správali sa k nám ako k žobrákom, pretože sme ich prácu potrebovali. Čo je horšie, o viac než dva roky neskôr vidím jediné: Jeff Bezos [šéf Amazonu] je najímateľ.

Nikdy som sa necítila tak sama, ako keď som tam pracovala. Pracovala som v izolácii a žila pod neustálym dohľadom. Amazon mohol nariadiť prácu nadčas, a musela som sa prispôsobiť každej zmene plánu, ktorú považovali za potrebnú, a ak nebola žiadna práca, poslali nás domov skôr bez nároku na odmenu. Prestala som splácať svoje účty.

V určitom okamihu som stratila všetok strach. Už som si prešla peklom. Postavila som sa proti Amazonu. Záväzok mlčanlivosti bol zrušený a mohla som hovoriť otvorene. Posledné dni som strávila v krásnom byte diskutovaním na diskusných fórach, písaním článkov a hovorením s novinármi. To bol rok 2012 a pracovné a obchodné praktiky Amazonu sa len začínali skúmať. Odišla som zo skladu Amazonu a nemala po ruke žiaden iný zdroj príjmov.

Zinkasovala som peniaze zo svojho skvelého úveru, vybrala to, čo som mala na kartách, a použila ich, aby som zaplatila nájom a nakúpila potraviny, pretože až o šesť mesiacov som mohla dostať svoj prvý šek podpory v nezamestnanosti.

Po dobu nasledujúcich šiestich mesiacov som dostávala 200 dolárov týždenne a odkedy tie dávky zanikli, nemala som žiaden iný zdroj pravidelného príjmu. Všetko zo svojho bytu som predala a odišla z Pennsylvánie tak rýchlo, ako som len mohla. Nevedela som, ako požiadať o pomoc. Nevedela som ani to, že som sa oprávnená dostávať potravinové lístky.

Počas toho, čo som bola v Seattli bez domova, som podporovala protest proti Amazonu. Keď sa rozhorel spor Hachette, "načarbala si som nápis" v pouličnom žargóne na žobranie s kúskom kartónu: "Preberala som zásielky pre amazon.com. Dostala diplom. Písalo sa o tom. Teraz som bez domova, píšem a robím toto. Vítam akúkoľvek pomoc."

Zarobila som viac peňazí za slovo so svojimi nápismi, ako si keby zarobím písaním, a za hodinu zarobím viac peňazí, než koľko kedy dostanem za svoju prácu. Ľudia mi dávajú peniaze a prajú všetko dobré a vrátila sa mi aj viera v ľudskosť.

Vystavila som svoj protestný nápis pred Whole Foods, zatiaľ čo boli zamestnanci Amazonu na poludňajšej prestávke, a civeli. Šla som s nápisom na svoje obvyklé miesta v okolí Seattlu a za hodinu protestu s tabuľkou proti Amaznou zarobila viac peňazí, ako keď som pre nich pracovala. A to v Seattli. Jedna žena sa ma spýtala: "Čo to píšete?" Povedala som jej o zostupe zo statusu pracujúcej chudoby medzi bezdomovcov, o nerovnosti príjmov, mojej osobnej skúsenosti. Spomenula knihu Thomasa Pikettyho, trochu sme sa rozprávali, podala mi 10 dolárov a popriala veľa šťastia. Ďalší človek povedal: "Sakra, to je skvelý príbeh! O tom by som si prečítal," a podal mi pár babiek.
Ak Najvyšší súd rozhodne proti pracovníkom Amazonu a určí, že by nemali byť platení za čakanie v rade - budem protestovať ešte viac.

Uchádzala som sa o veľa pracovných miest, a akýkoľvek potenciálny zamestnávateľ, ktorý si v Google zadá moje meno, uvidí moju nespokojnosť s mojim posledným zamestnávateľom.

Nemohla som si dovoliť byť pracujúcou chudobou, a teraz som chronicky bez domova. Moje bezdomovectvo naozaj nie je záhadou. Proste som si nemohla dovoliť mať strechu nad hlavou a  nebola možnosť poprosiť o to rodinu. Stretla som sa s ďalšími inteligentnými, ťažko pracujúcimi ľuďmi bez domova. Mnohí majú za sebou roky v prevádzke, než skončili so zdravotným postihnutím a šmahom vonku bez peňazí. Čaká sa, že sme hlúpi. My sme si bezdomovectvo nevybrali.

Neviem aký je obraz priemerného amerického bezdomovca, ale som si istá, že by som doňho nespadala. Absolvovala som vysokú školu. Uverejňovala som v odbornom časopise a na webových stránkach orientovaných na sociálnu spravodlivosť. Skončila som magistra amerických štúdií. Upustila som od plánov ísť na PhD, pretože by to zrejme nebol schodný výber kariéry: Nepozdávalo sa mi to tzv. privilégium robiť dobrovoľnú prácu a pracovať za menej ako minimálnu mzdu ako postgraduálny študent, a potom možno, keby som mala to šťastie, sa stala mimoriadnym učiteľom. Netrvalo dlho, aby som si uvedomila, že som žila ilúziu, mysliac si, že by bol študent humanitných vied v korporátnom svete modernej univerzity tolerovaný a slušne zaplatený. Nikdy som si nemohla dovoliť vykonávať neplatenú stáž, a to poškodilo moje dlhodobé kariérne vyhliadky. Musela som pracovať v zamestnaniach, ktoré vyplácali  peniaze, pracovných miestach ako to v Amazone, zatiaľ čo som chodila do školy a brala si pôžičky.

Len tak som nezahynula, keď som stratila všetky zdroje príjmov, a už si nemohla dovoliť platiť účty. Prejavil sa pud sebazáchovy, o ktorom som ani nevedela, že ho mám. Naučila som sa žiť bez peňazí a bez domova. V roku 2002 som pracovala na REI v oregonskom Eugene a viem, ako žiť vonku. Odmietam žiť medzi tesnými múrmi. Prestala som si robiť starosti s desivými číslami. Už viac nie sú ani reálne.

Stanovala a protestovala som za právo postaviť novodobý Hooverville [ľudový názov improvizovaných príbytkov bezdomovcov počas Veľkej krízy za úradu Herberta Hoovera]. Spala som na kartóne a betóne po celom Seattli v najdaždivejšom marci v dejinách. Táborila na pozemkoch diaľničnej spoločnosti medzi šťátmi. Šla v gumákoch, potom koži, nesúc spacák, plachtu a čisté oblečenie, nevediac, kde cez noc prespím, skrývajúc sa, aby som si mohla trochu oddýchnuť.

V peňaženke nemám žiaden účet. Potrebujem okuliare. Potrebujem zimné oblečenie. Potrebujem peniaze a príležitosť. Čokoľvek! Žiadala som o zamestnanie, a to ako profesionálne, tak s fyzickou prácou. Zo životopisu som odobrala titul, takže nevyzerám prekvalifikovane. Skúšala som všetko. Možno je to preto, že som sa postavila Amazonu; možno preto, že mám prázdny účet. Možno je to preto, že som ako adresu použila služby pre bezdomovcov. Možno je to preto, že k dispozícii naozaj nie je veľa pracovných miest.

Bezdomovci a tí na mizine sú iba udržiavaní pri živote, zatiaľ čo sa nič nemení. V skutočnosti pociťujú úsporné opatrenia tí najslabší a základné sociálne služby sú žalostne nedostatočné. Väčšinu dní sme sa zobudili vonku a často šli pred raňajkami niekoľko míľ s batohom na chrbte.

Pracovala som na mnohých miestach, aby som mohla žiť v Oregone, väčšinou som varila a kŕmila rodiny. Bol to istý druh maoistického programu prevýchovy - len o štipku iný ako otroctvo za komfort. Stala som sa kapitalistom. Spravila som si ceduľku, aby som unikla otrasným podmienkam v Oregone a do Seattlu som dorazila s prázdnou. Keď som pristála, uvidela som zelenú. Starostlivo som z lepenky a prepisovačkou vyrobila ceduľky a takto znova začala zarábať peniaze. Sto dolárov za hodinu bolo pravidlom, nie výnimkou. Naučila som sa, že kapitalizmus je zábava, keď víťazíte. Potrebovala som používať notebook ako profesný nástroj. Sociálne služby mi nemohli pomôcť. Ale jeden mám vďaka ceduľke zo Seattlu. Je to veľmi užitočný nástroj.

Môj partner a ja sme aktívne hľadali zárobkovú činnosť, miesto, ktoré by sme mohli volať domov, a komunitu. Užili sme si krásne dni v inteligentnom, civilizovanom Seattli a odišli, pretože sme zistili, že najlepšie je byť neustále v pohybe. Nie je to ľahké začať kdekoľvek s  ničím.

Moje srdce narástlo a zistila som, že americký ľud je omnoho lepší ako náš politický a ekonomický systém. Bola som príjemcom a darcom láskavoých činov, o ktorých som nikdy predtým nevedela, že sú možné.

Každý, kto narieka nad slabosťou Američanov by sa mal pozrieť na odolných bezdomovcov. Chce to obrovskú silu vydržať deň. Som silnejšia, zdravšia a šťastnejšia, než kedy predtým. Pre ženu bez domova je na uliciach viac rešpektu ako pre pracujúcich v sklade Amazon.

Zdroj: The Guardian

2 komentáre:

  1. To bude asi nejaké nedorozumenie, ve/d Dalibor Roháč minule písal, že sa máme až veľmi dobre. Toto je kríza z prebytku. Máme veľa všetkého.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To jenom buřiči bouří,
      Skeptičtí pesimisti,
      Chroničtí kverulanti lidi zbytečně plaší,
      jenom je straší

      Odstrániť