štvrtok, 25. decembra 2014

Drahá Chelsea Manningová: narodeninové priania od E. Snowdena, S. Žižeka a i.

The Guardian
Hrdinka, whistleblowerka a väzenkyňa Chelsea Manningová mala 17. decembra 27 rokov. Za mrežami je štyri roky a osem mesiacov odkedy ju zatkli za zverejnenie utajených dokumentov USA. Niet vyhliadok na jej skoré prepustenie. Manningová si odpykáva 35-ročný rozsudok, s najskorším možným podmienečným prepustením v roku 2021. K narodeninám dostala pozdravy z celého sveta -pohľadnice, básne, kresby-, ktorých spoločným odkazom je, že Manningová je inšpirujúcou morálnou osobnosťou, ktorá si zasluhuje všeobecnú podporu. Jej odhalenia, zverejnené v roku 2010, ukazujú skutočný charakter vojen USA v Afganistane a Iraku. Vrhajú taktiež svetlo na priepasť medzi vlastným myslením Washingtonu a jeho oficiálnou diplomaciou. V súčasnosti je postoj americkej administratívy voči verejným informátorom typu Manningová neúprosný.

Edward Snowden, whistleblower

Všetko najlepšie, Chelsea Manningová. Ďakujem Ti teraz a navždy za Tvoj výnimočný čin a službu a je mi ľúto, že sa to udialo za takúto neuveriteľnú cenu.

Vďaka Tvojmu odvážnemu činu sú Američania viac informovaní o fungovaní našej vlády, ktorá sa zasadzuje za nekončiacu vojnu. Inšpirovala si nahnevanú verejnosť dožadovať sa vlády, ktorá by prevzala zodpovednosť za použitie mučenia a iných vojnových zločinov, za skutočnú cenu vojen, a podieľaní sa na korupcii vo svete.

Rozhodujúcim znakom demokracie je sebakontrola – čo znamená, že bez ohľadu na to, ako zlé sa veci stanú, verejnosť v spolupráci so slobodou tlače odhalí a napraví chyby oficiálnych predstaviteľov. Ty si statočne obnovila túto sebanapravujúcu, sebaurčujúcu americkú tradíciu vládnutia. Za to Ti všetci ďakujeme. Všetko najlepšie, Chelsea.


Slavoj Žižek, filozof

Drahá Chelsea,
často dnes počúvame, že radikálna ľavica nedokáže navrhnúť životaschopnú alternatívu. To, čo si urobila, bola jednoducho alternatíva. Aby som zacitoval Gandhiho, bola si tou zmenou, ktorú si chcela vidieť.

Pre to si riskovala všetko, vrátane svojho života. Neurobila si to pre žiaden osobný prospech, ako peniaze či sláva.To, čo si spravila nebolo ani súčasťou žiadneho väčšieho politického projektu. Ocitla si sa v pozícii osoby, ktorá vedela priveľa. A z pocitu zodpovednosti si s týmto poznaním jednoducho spravila to, čo si musela. Ak toto nie je etický čin v striktne kantovskom zmysle, čin morálnej slobody vykonania povinnosti pre samotnú povinnosť, tak potom tento pojem nemá význam.

Cena, ktorú za to platíš je hrozivá. Môžeme si iba predstaviť akým bolestným skúsenostiam si bola podrobená dlhým mesiacom po Tvojom zadržaní, ako bolo zaobchádzané s Tvojím telom a mysľou. Aj keď vylúčime priame mučenie, bola tu izolácia, poníženie byť nútená robiť osobné veci pred ostatnými. Je naozajstným zázrakom, že si sa po tejto ťažkej skúške nezrútila, ale zachovala si plnú dôstojnosť, ako aj prekvapujúcu schopnosť podať správu o tom, čo si vykonala a čím si si prešla pokojným, racionálnym spôsobom.

To je dôvod, prečo keď sa ma opýtajú na slobodu v dnešnom svete, mi ako prvá odpoveď napadne: Manningová je slobodná, omnoho slobodnejšia ako my všetci, ktorí sme „slobodní“ vybrať si tú alebo onú sladkosť či nápoj, kam pôjdeme na dovolenku, atď. Konfrontuješ nás s našou slobodou, keď by sme ju niekedy radšej ignorovali. Ako taká, si -ako to môžem risknúť a použiť toto slovo- jednou z našich skutočných pánov. Tí sú dnes veľmi vzácni. Skutočný pán nie je zástupcom disciplíny a zákazov, ich imperatívom nie je „Nesmieš!“, ani „Musíš!“. Ich odkazom je odbremeňujúce „Smieš!“ - čo? Spraviť nemožné, spraviť to, čo sa javí ako nemožné.

Keď počúvame autentického politického lídra, zisťujeme, čo chceme (alebo, skôr, to, čo sme vždy už chceli bez toho, aby sme o tom vedeli). A uvedomujeme si, že nie sme iba chytení v beznádejnej patovej situácii, ale že môžeme spraviť niečo pre to, čo chceme. Pán je potrebný, pretože nedokážeme pristúpiť k svojej slobode priamo; musíme byť potlačení. V tom spočíva rozdiel medzi skutočným pánom a, povedzme, stalinským lídrom, ktorý predstiera že vie (lepšie ako samotní ľudia), čo ľudia naozaj chcú (čo je pre nich naozaj dobré), a je pripravený vnútiť im to dokonca proti ich vôli.

No autentický pán nepotrebuje byť lídrom. Preto jednou z pár osôb, s ktorou sa Ťa odvažujem zrovnávať je Marek Edelman (1919-2009), židovsko-poľský politický a sociálny aktivista, ktorý bol posledným preživším lídrom povstania vo Varšavskom ghette. Pred druhou svetovou vojnou bol aktívny v Židovskom robotníckom spolku; počas vojny spoluzaložil Židovskú bojovnú organizáciu, podieľal sa na povstaní vo Varšavskom ghette v 1943 ako jeden z jeho lídrov, a tiež v celomestskom Varšavskom povstaní v 1944. Od 1970-tych rokov spolupracoval s Komisiou na ochranu pracujúcich; ako člen Solidarity sa podieľal na poľských rozhovoroch okrúhleho stola v 1989. Zatiaľ čo celý svoj život bojoval proti antisemitizmu, Edelman verejne obraňoval palestínsky odpor, tvrdiac, že židovská sebaobrana, za ktorú bojoval, by mohla nebezpečne prekročiť čiaru útlaku. Kvôli tomu nikdy nezískal oficiálne uznanie Izraela za svoje hrdinstvá. Edelman vedel kedy konať (proti Nemcom), kedy robiť verejné prehlásenia (za Palestíncov), kedy sa zapojiť do politickej činnosti (za Solidaritu), a kedy niekde iba byť. V dôsledku rastúcej antisemitskej kampane v 1968 sa rozhodol ostať v Poľsku, prirovnávajúc sa ku kameňom zničených budov na mieste tábora Auschwitz: „Niekto musel ostať s tými všetkými, ktorý tu zahynuli, to je všetko.“ To hovorí za všetko: na čom záležalo, bola celkovo jeho číra a nemá prítomnosť tam, nie jeho vyhlásenia - bolo to vedomie Edelmanovej prítomnosti, fakt „byť pri tom“, čo ľudí oslobodilo.

A presne to isté platí pre Teba. Samotné povedomie Teba, Tvojich skutkov a osudu, nás oslobodzuje. No táto sloboda je obtiažnou slobodou – je to tiež záväzok nasledovať Tvoje kroky. Možno takto môžeme tiež spraviť Tvoje narodeniny trochu veselšími.


Saul Williams, básnik

Najdrahšia Chelsea,
píšem v mene tých, čo nevedia, čo povedať, ktorí nedokážu preniesť myšlienky do slov a ešte viac do činov, to nevypovedané a nevyslovené, v mene tichých a umlčaných, zbavených moci a hlasu, tých, ktorí praktizujú slobodu na úrovni tvorby, no len zriedka čelia dôsledkom tak vážnym ako tie, pred ktoré si bola postavená Ty, a v mene tých, ktorí trpeli horšie, ktorí boli zavraždení, navždy umlčaní, kráľov a kráľovien trpiacich a porazených, z ktorých sa stali príklady, o ktorých sa klamalo, ktorí nemali žiadnu šancu prežiť, ktorých rozsudkom bola guľka do hlavy na utajenom mieste a čase, ktorých príbehy sú neznáme, zabudnuté, účelne skreslené, tak, aby tí mocní, tie veľmoci, mohli udržať kolektívnu predstavivosť pod palcom.

Toto má svoje celé dejiny. Sú to dejiny tvoriace pevnú šablónu pre súčasnosť, ktoré by nejestvovali nebyť tých, čo sa chopili príležitosti, aby prehovorili, protestovali, porušili zákon, pravidlá, stáli v palebnej línii, ktorí videli väčší prospech ako len svoj vlastný trest. Títo ľudia, mnohí, ak nie väčšina, mŕtvi, na pekných tričkách a internátnych stenách, sú hrdinami nielen rojkov a rebelujúcej mládeže, ale veľkých mysliteľov, organizátorov, lídrov tých, ktorí vidia skrz paternalistickú dogmu autority, študentov, predvídajúcich väčšie a väčšie možnosti a prenášajúcich tieto vízie do ulíc, škôl, súdov a väzníc. Básnici, ako ja, recitujú ich mená ako mantry, ako výzvy do boja, ako spomienku na tých, ktorí zo seba dali viac ako sa očakáva, keď svetom vládne komfort a strach.

Najdrahšia Chelsea, píšem Ti, aby som Ti oznámil, že si sa dostala na tento zoznam. Tvoje činy, Tvoja statočnosť, Tvoj hlas a záujem inšpirovali celú generáciu tých, ktorí chcú vyrásť na zmenu, ktorú si žiadajú vidieť. Rozumieme Tvojmu hnevu a rozčarovaniu so systémom, ktorý svojich občanov kŕmi klamstvami, ktorý podporuje oddanosť nepremýšľaniu iba pre dobro „business as usual“, ktorý zabíja čosi viac ako sny, a to snílkov samotných. My, ktorí sme videli ako sa cieľom stávajú celé národy, etnické a náboženské skupiny v prospech korporátneho zisku, ktorí sme sledovali tanec arogancie a ignorancie pre záchranu kapitálu, kým vojaci ako Ty majú iba hádzať ryžu a bomby.

Viem, že Ťa nazvali menami ako „zradca“ a nepriateľ druhých, no nikdy, prosím, nezabudni, že pre mnohých z nás, ktorí strážia plameň, ktorý jedného dňa spáli nespravodlivosť ríše, si hrdinkou. Tvoje činy zapálili viac než len nepokoje vo svete, podnietili predstavivosť umelcov, inžinierov, učiteľov a aktivistov. Dala si nádej, napriek tomu, že tí trestajúci za Tvoje činy upomínajú za Tvoje prehrešky voči Bohu a krajine, Tvoje činy nám pripomenuli, že Boh by sa nezastával väčšmi krajín ako samotnej ľudskosti. A my Ti tlieskame, kupujeme Ti tričká a tašky (akú veľkosť máš teraz?), otvárame fľaše na Tvoju počesť, a pripíjame Tvojej spurnej zástave.

A, prosím, Chelsea, keď dnešnú noc Tvoju celu navštívi Ginsbergov duch, a do Tvojho ucha nežne zašepká „všetko najlepšie“, otoč hlavu a smelo ho pobozkaj na jeho mŕtve pery.


Ďalšie osobné priania poslali: módna návrhárka Vivienne Westwoodová, filmár Terry Gilliam, či spevák Michael Stipe.

Zdroj: The Guardian

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára