sobota, 20. decembra 2014

Na ceste k farebnej revolúcii?

DOMINIKA DINUŠOVÁ | Nezávislí
V predvečer 56. výročia víťazstva kubánskej revolúcie sa dozvedáme o správe konsolidovať vzťahy dvoch susedských štátov : Kuby a USA.
Ako píše Granma, celý svet s nadšením oslavuje kroky vládnych predstaviteľov pristúpiť k zmieru a začať budovať diplomatické vzťahy. Je ale na mieste podľahnúť eufórii a predstavovať si, že USA, ktoré sa šesťdesiat päť rokov snažili zvrhnúť komunistický režim na Kube, sa zrazu stretnú so svojimi socialistickými bratmi v priateľskom objatí? Je tak ľahké uveriť, že by sa odrazu USA rozhodli uznať samostatnosť a svojprávnosť Kuby, že by sa zmierili so stratou svojej „kolónie“ a nerobili si viac nároky na zisk, ktorý prúdil do USA pred revolúciou a ktorý by mohol ostrov naďalej produkovať? Čo sa zmenilo v režime Spojených štátov, že sa odrazu snažia nadviazať diplomatické styky s krajinou, ktorú sa doposiaľ snažili vojensky i hospodársky zničiť?

Milióny Kubáncov s napätím sledovali prejav Raúla Castra, v ktorom oznámil radostnú správu – poslední traja kubánski politickí väzni USA, Gerardo, Ramón a Antonio sa vrátia do svojej vlasti. Naplnili sa tak slová Fidela Castra prisľubujúce návrat kubánskych „hrdinov“ (ako ich na Kube nazývajú) domov na ostrov. Nadšenie a dojatie je na mieste po šestnástich rokoch odlúčenia a po úmornej kampani za ich oslobodenie. Spolupatričnosť kubánskeho ľudu sa prejavila v radosti, s akou správu privítali. Možno je práve tu priestor pýtať sa, či by sa podobný scenár odohral v našej krajine. Neboli by tri životy v kobkách ciel na neznámych miestach, ktoré vari ani nie sú na mape, za šestnásť rokov dávno zabudnuté? Socialistická Kuba žije a cíti sociálne a spolupatrične. Život človeka nie je hodnotný len potiaľ, pokiaľ z neho plynie prospech. Úprimná radosť kubánskeho ľudu je vyjadrením vyspelosti kubánskej spoločnosti. Napriek eufórii, slzám a objatiam môže však byť na mieste i istá obava.

Je ľahké nechať sa zviesť slovami amerického prezidenta o zmieri. Navodzuje dojem, že Spojené štáty sú dnes iné ako v minulosti, že dnes už nejde o mocnosť, ktorá vykorisťovala štáty južnej Ameriky, ktorá rozoštvávala neposlušné vlády a vraždila demokraticky zvolených prezidentov. Akoby to už neboli tie Spojené štáty, ktoré posielali vojenské junty a podporovali fašistických diktátorov. Dnes sme na takúto stránku zahraničnej politiky USA zabudli. Od deväťdesiatych rokov totiž od otvorených vojenských či politických intervencií do vnútorných záležitostí krajín Latinskej Ameriky prešiel severoamerický režim k sofistikovanejšej taktike. Je ním realizovanie tzv. revolúcií. Revolúcia, ktorá má pátos legitímneho boja, pretože pochádza od samotných obyvateľov, vyznieva ako autonómny čin populácie danej krajiny. Príkladom takéhoto spôsobu ovplyvňovania reality juhoamerických štátov je pokus o zvrhnutie Huga Cháveza v roku 2002. Jediným výsledkom takýchto „revolúcií“ je nahradenie vlád lojálnejšími partnermi pre zahraničný kapitál.

Akokoľvek chce Barack Obama znieť vierohodne, historické fakty nezmyje jedným srdcervúcim prejavom, pretože faktom zostáva, že sused, ktorý si dnes nasadil priateľskú masku vyše polstoročia znemožňoval Kubáncom právo na plnohodnotný život. Nehovoriac o genocíde požehnanej medzinárodným spoločenstvom zvanej hospodárske embargo, vojenskej intervencii v roku 1961 v Zátoke svíň, či početnými teroristickými útokmi, ktoré zahájil výbuch lode La Coubre v havanskom prístave v roku 1960.

Povolenie drobného podnikania na ostrove spred niekoľkých rokov znamenalo okrem iného formovanie sa maloburžoáznej triedy, ktorá začína vďaka nemu postupne bohatnúť. Toto drobné podnikanie je v prevažnej miere orientované na zahraničný kapitál, ktorý prinášajú do krajiny turisti, preto prekvitá najmä v oblastiach, ktoré sa stali vyhľadávanými destináciami dovoleniek. Ostatní obyvatelia krajiny nemajú rovnakú možnosť participovať na tomto drobnom súkromnom zisku. Môžeme predpokladať, že postupne sa na Kube bude vytvárať trieda malých vlastníkov, ktorá bude mohutnieť a presadzovať svoje záujmy a požiadavky. Kubánsky socialistický režim jej bude v rozmachu svojho zisku nevhodnou štruktúrou, ktorú bude treba nahradiť. Prítomnosť ambasády USA je v tomto zmysle baštou pre záujmy drobných kapitalistov a zároveň trójskym koňom zahraničného kapitálu.

Čo môžeme teda očakávať od zbližovania USA a Kuby? Zrušenie hospodárskeho embarga? Ak áno, otázkou zostáva za akú cenu. Alebo nás čaká ďalšia farebná revolúcia tentokrát na Kube? Pretože ambasáda Spojených štátov na ostrove nie je ničím iným ako trójskym koňom USA. Diverzná činnosť organizovaná CIA z Miami už nebude musieť merať kilometre na ostrov, bude priamo v jeho srdci, v Havane. To, čo sa severoamerickému susedovi nepodarilo otvoreným nepriateľstvom, to sa snaží dnes docieliť v priateľskom objatí – totiž zaraziť svojmu susedovi dýku do chrbta – zničiť roky budovanú samostatnosť a dôstojnosť kubánskeho ľudu. Správy o zmieri sú vždy potešujúcimi, no v prípade Kuby a USA je na mieste istá ostražitosť.

Čítajúc kubánske denníky a príspevky prispievateľov sociálnych fór, neprejavujú Kubánci v konfrontácii so správou o konsolidovaní vzťahov medzi USA a Kubou, vďačnosť Spojeným štátom, ale práve naopak. Za návrat svojich krajanov oslavujú revolúciu a bratov Castrovcov. Často citujú práve Fidela. A ako raz povedal: „Volverán!“ – „Vrátia sa!“, oni sa teraz naozaj „Volvieron!“ – „Vrátili!“, avšak treba byť pozorní, aby sa v najbližších rokoch na ostrov nevrátili i yanquis.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára