štvrtok, 4. decembra 2014

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda (21)

ALAN WOODS, TED GRANT
„Předmět však jest, jest pravda a bytnost; jest a je lhostejný k tomu, zda se o něm ví nebo ne; zůstáva i když se o něm neví; vědení však není, není-li předmět.“ (Hegel, The Phenomenology of Mind, str.151)
Existencia minulosti, prítomnosti a budúcnosti je hlboko vrytá do ľudského vedomia. Žijeme teraz, ale pamätáme si minulé udalosti a, do istej miery, predvídame tie budúce. Existuje „pred“ a „po“. Napriek tomu sa o toto niektorí filozofi a vedci sporia.

MACH A POZITIVIZMUS

„Předmět však jest, jest pravda a bytnost; jest a je lhostejný k tomu, zda se o něm ví nebo ne; zůstáva i když se o něm neví; vědení však není, není-li předmět.“ (Hegel, The Phenomenology of Mind, str.151)

Existencia minulosti, prítomnosti a budúcnosti je hlboko vrytá do ľudského vedomia. Žijeme teraz, ale pamätáme si minulé udalosti a, do istej miery, predvídame tie budúce. Existuje „pred“ a „po“. Napriek tomu sa o toto niektorí filozofi a vedci sporia. Považujú čas za produkt mysle, ilúziu. Podľa ich názoru pri absencii ľudských pozorovateľov nie je čas, ani minulosť, prítomnosť alebo budúcnosť. To je stanovisko subjektívneho idealizmu, úplne iracionálny a anti-vedecký pohľad, ktorý sa však pokúšal za posledných sto rokov opierať o objavy fyziky, prepožičať rešpektovanosť tomu, čo je v podstate mystický pohľad na svet. Zdá sa iróniou, že logický pozitivizmus, škola filozofie, ktorá mala najväčší vplyv na vedu v 20. storočí, je práve vetvou subjektívneho idealizmu.

Pozitivizmus je úzky pohľad, ktorý si myslí, že veda by sa mala obmedziť na „pozorované fakty“. Zakladatelia tejto školy sa zdráhali hovoriť, či sú teórie pravdivé, či falošné, ale radšej ich popisovali ako viac či menej „užitočné“. Je zaujímavé poznamenať, že Ernst Mach, skutočný duchovný otec novopozitivismu, bol proti atómovej teórii fyziky a chémie. To bol prirodzený dôsledok úzkeho empirizmu pozitivistického názoru. Keďže sa atóm nedá vidieť, ako by mohol existovať? Považovali ju v najlepšom prípade za vyhovujúcu fikciu, v najhoršom prípade za neprijateľnú ad hoc hypotézu. Jeden z Machových spolupracovníkov, Wilhelm Ostwald, sa skutočne pokúsil odvodiť základné zákony chémie bez pomoci atómovej hypotézy!

Boltzmann ostro kritizoval Macha a pozitivistov, rovnako ako Max Planck, otec kvantovej fyziky. Lenin vystavil názory Macha a Richarda Avenariusa, zakladateľa školy empiriokriticizmu, zničujúcej kritike vo svojej knihe Materializmus a empriokriticizmus, (1908). Avšak názory Macha mali veľký vplyv a, okrem iného, ​​zapôsobili na mladého Alberta Einsteina. Vychádzajúc z názoru, že všetky idey musia byť odvodené z „daného“, to jest z informácií, ktoré nám bezprostredne poskytujú naše zmysly, popierali existenciu prírodného sveta existujúceho nezávisle od ľudského zmyslového vnímania. Mach a Avenarius sa odvolávali na hmotné predmety ako na „súhrn pocitov“. Tak napríklad tento stôl nie je nič viac ako súbor zmyslových vnemov, ako sú tvrdosť, farba, hmotnosť a tak ďalej. Bez nich, tvrdili, by neostalo nič. Preto bola idea hmoty (vo filozofickom zmysle, t.j. objektívny svet vnímaný zmyslami) vyhlásená za nezmyselnú.

Ako sme už poukázali, tieto myšlienky vedú priamo k solipsismu - myšlienke, že existujem iba „ja“. Keď zavriem oči, svet prestane existovať. Mach napadol Newtonovu ideu, že priestor a čas sú absolútne a reálne entity, ale urobil tak z hľadiska subjektívneho idealizmu. Je neuveriteľné, že najvplyvnejšia škola modernej filozofie (a tá, ktorá mala najväčší vplyv na vedcov) bola odvodená od subjektívneho idealizmu Macha a Avenariusa.

Posadnutosť „pozorovateľom“, ktorá sa ako niť vinie celým 20. storočím teoretickej fyziky, je odvodená od subjektívno-idealistickej filozofie Ernsta Macha. Prevezmúc východiskový bod z empiricistického argumentu, že „všetko naše poznanie pochádza z bezprostredného zmyslového vnímania“, Mach argumentoval, že predmety nemôžu existovať nezávisle od nášho vedomia. Logickým záverom by bolo, že napríklad svet by nemohol existovať vtedy, keď neexistovali ľudia, ktorí by ho pozorovali. A dokonca by nemohol existovať predtým, než som bol ja, pretože ja vnímam iba svoje vlastné pocity, a preto si nemôžem byť istý, že akékoľvek iné vedomie existuje.

Dôležité je, že Einstein sám bol pôvodne ovplyvnený týmito argumentami, ktoré zanechali svoje stopy na jeho raných spisoch o relativite. To, bez pochýb, malo najškodlivejší vplyv na modernú vedu. Kým Einstein bol schopný si uvedomiť svoju chybu a pokúsil sa ju napraviť, tí, ktorí otrocky nasledovali učiteľa, neboli schopní oddeliť plevy od zrna. Ako sa často stáva, nedočkaví učenci sa stávajú dogmatikmi. Sú pápežskejší ako pápež! Vo svojej autobiografii Karl Popper jasne ukazuje, že v neskorších rokoch Einstein ľutoval svoj skorší subjektívny idealizmus, alebo „operacionalismus“, ktorý na určenie prírodných procesov vyžadoval prítomnosť pozorovateľa:

„Je zaujímavé, že Einstein sám bol po roky dogmatický pozitivista a operacionalista. Neskôr odmietol tento výklad: v roku 1950 mi povedal, že žiadnu inú chybu, ktorú urobil, neľutoval tak ako túto chybu. Chyba získala naozaj vážnu formu v jeho populárnej knihe, Relativita: špeciálna a všeobecná teória. Tam hovorí ‚Chcel by som požiadať čitateľa, aby nepokračoval ďalej, kým nie je úplne presvedčený o tomto bode.‘ V stručnosti ide o to, že ‚súbežnosť‘ musí byť definovaná – a to definovaná operacionalistickým spôsobom - pretože inak ‚by som sa nechal oklamať... ak by som si predstavil, že som schopný dať význam prehláseniu o súbežnosti.‘ Alebo inými slovami, termín musí byť definovaný operacionalisticky, inak to nemá žiadny význam. (Tu je v skratke pozitivismus neskôr rozvinutý viedenským kruhom pod vplyvom Traktátu Wittgensteina, a to vo veľmi dogmatickej forme).“

To je dôležité, pretože to ukazuje, že Einstein nakoniec odmietol subjektivistickú interpretáciu teórie relativity. Všetok nezmysel o „pozorovateľovi“ ako určujúcom faktore nebol nevyhnutnou súčasťou teórie, ale iba odrazom filozofickej chyby, ako to úprimne Einstein potvrdil. To, bohužiaľ, nezabránilo nasledovníkom Einsteina prevziať túto chybu a dotiahnuť ju až do bodu, kedy sa javí ako zásadný kameň relativity. Tu nachádzame skutočný pôvod Heisenbergovho subjektívneho idealizmu:

„Ale mnohí vynikajúci fyzici,“ pokračuje Popper, „boli výrazne ovplyvnení Einsteinovým operacionalizmom, ktorý považovali (rovnako ako sám Einstein po dlhú dobu) za neoddeliteľnú súčasť relativity. A tak sa stalo, že operacionalizmus sa stal inšpiráciou Heisenbergovho spisu z roku 1925 a jeho široko prijímaného tvrdenia, že koncepcia dráhy elektrónu, alebo jeho klasickej polohy cum-momentum, nemá zmysel.“ (K. Popper, Unended Quest, str. 96-7 a 98)

Skutočnosť, že čas je objektívny jav, ktorý odráža skutočné procesy v prírode, demonštrovali najprv zákony termodynamiky, ktoré boli vypracované v 19. storočí, a ktoré stále hrajú ústrednú úlohu v modernej fyzike. Tieto zákony, rozvinuté najmä Boltzmannom, pevne potvrdzujú nielen ideu, že čas existuje objektívne, ale plynie iba jedným smerom, z minulosti do budúcnosti. Čas sa nedá vrátiť, ani nie je závislý na žiadnom „pozorovateľovi“.

BOLTZMANN A ČAS

Základna otázka, ktorú treba riešiť, je: je čas objektívnou vlastnosťou fyzického sveta? Alebo je to niečo čisto subjektívne, ilúzia mysle, alebo len vhodný spôsob ako popisovať veci, ku ktorým nemá žiadny skutočný vzťah? Druhé stanovisko do istej miery prevzalo množstvo rôznych myšlienkových prúdov, ktoré úzko súvisia s filozofiou subjektívneho idealizmu. Mach, ako sme videli, uviedol tento subjektivizmus do vedy. Na konci 19. storočia na to dostatočne reagoval priekopník termodynamiky, Ludwig Boltzmann.

Einstein, pod vplyvom Ernsta Macha, bral na začiatku čas ako niečo subjektívne, niečo, čo závisí od pozorovateľa, kým si neuvedomil škodlivé dôsledky tohto prístupu. V roku 1905 vo svojej knihe o špeciálnej teórii relativity predstavil pojem „lokálny čas“ priradený každému izolovanému pozorovateľovi. Koncept času tu obsahuje myšlienku prenesenú z klasickej fyziky, že čas je zvratný. Je to naozaj mimoriadna predstava, ktorá sa vymyká akejkoľvek skúsenosti. Režiséri sa často uchýľujú k trikovému snímaniu, kedy pustia záznam naspäť a dejú sa divné veci: mlieko tečie z pohára späť do fľaše, autobusy a automobily idú pospiatky, vajce sa vráti do svojej škrupiny a tak ďalej. Naša reakcia je smiech, čo sa aj predpokladá. Smejeme sa, pretože vieme, že to, čo vidíme, je nielen nemožné, ale absurdné. Vieme, že procesy, ktoré vidíme, nemožno zvrátiť.

Boltzmann to pochopil a koncept nezvratného času leží v srdci jeho slávnej teórie šípky času. Zákony termodynamiky predstavovali zásadný prelom vo vede, ale boli kontroverzné. Tieto zákony nemožno porovnávať s platnými fyzikálnymi zákonmi na konci 19. storočia. Druhý zákon sa nedá odvodiť zo zákonov mechaniky alebo kvantovej mechaniky a fakticky predstavuje nekompromisný rozchod s teóriou predchádzajúcej fyzikálnej vedy. Hovorí, že entropia narastá smerom do budúcnosti, nie do minulosti. To označuje zmenu stavu v priebehu času, ktorý je nevratný. Myšlienka smerovania k rozptýľovaniu narazila na platnú predstavu, že základnou úlohou fyziky je redukovať zložitosť prírody na jednoduché zákony pohybu.

Myšlienka entropie, ktorá sa zvyčajne chápe ako tendencia vecí k väčšej dezorganizácii a úpadku s postupom času, úplne potvrdzuje to, čomu ľudia vždy verili: že čas existuje objektívne a že je jednosmerný. Tieto dva zákony termodynamiky predpokladajú existenciu javu známeho ako entropia, ktorý sa nachádza vo všetkých ireverzibilných procesoch. Jeho definícia je založená na inej vlastnosti známej ako dostupná energia. Entropia izolovaného systému môže ostať konštantná alebo sa zvýšiť, ale nedá sa zmenšiť. Jedným z dôsledkov je nemožnosť „perpetuum mobile“.

Einstein považoval myšlienku nezvratného času za ilúziu, ktorá nemá miesto vo fyzike. Slovami Maxa Plancka, druhý termodynamický zákon vyjadruje myšlienku, že existuje v prírode kvantita, ktorá sa mení vždy v rovnakom zmysle vo všetkých prírodných procesoch. Nezávisí na pozorovateľovi, ale je objektívnym procesom. Ale Planckov pohľad bol v menšine. Veľká väčšina vedcov, ako Einstein, ho pripisovala subjektívnym faktorom. Einsteinov postoj k tejto otázke ukazuje hlavnú slabosť, potrebu závislosti objektívnych procesov na neexistujúcom „pozorovateľovi“. To bol nepochybne najslabší prvok celého jeho názoru a práve z tohto dôvodu sa táto časť ukázala ako najobľúbenejšia u jeho nástupcov, ktorí si neboli vedomí skutočnosti, že Einstein sám ku koncu svojho života zmenil na to svoj názor.

Vo fyzike a matematike je vyjadrenie času vratné. „Konštanta obrátenia času“ znamená, že tie isté zákony fyziky platia rovnako v oboch smeroch. Druhá udalosť je nerozoznateľná od prvej a tok času nemá v prípade základných interakcií žiaden prioritný smer. Napríklad film dvoch zrážajúcich sa biliardových gulí sa môže pustiť vpred alebo vzad, bez toho, aby dal predstavu o skutočnej časovej postupnosti udalosti. To isté sa predpokladalo aj pri interakciách na subatomárnej úrovni, ale dôkazy o opaku sa objavili v roku 1964 v slabých jadrových interakciách. Po dlhú dobu sa verilo, že základné zákony prírody „sú symetrické“. Napríklad, antiprotón a pozitrón sa správajú ako protón a elektrón. Experimenty teraz ukázali, že prírodné zákony sú symetrické, ak sa skombinujú tri základné veci - čas, náboj a parita. Toto je známe ako „zrkadlo CPT“.

V dynamike bol smer určitej trajektórie irelevantný. Napríklad guľa poskakujúca po zemi sa vráti do svojej východiskovej polohy. Každý systém tak môže „ísť späť v čase“, ak sa všetky body v ňom zahrnuté otočia. Všetky štádia, ktorými predtým prešiel, by sa jednoducho zopakovali. V klasickej dynamike sa zmeny ako obrátenie času (t -> -t) a rýchlosti (v -> -v) považujú za matematicky ekvivalentné. Tento druh výpočtu funguje dobre pre jednoduché uzavreté systémy, kde nie je vzájomné pôsobenie. V skutočnosti je však každý systém predmetom mnohých interakcií. Jedným z najdôležitejších problémov vo fyzike je problém „troch telies“, napríklad pohyb Mesiaca je ovplyvnený Slnkom a Zemou. V klasickej dynamike sa systém pohybuje podľa trajektórie, ktorá je daná raz navždy, ako nezabudnuteľný východiskový bod. Počiatočné podmienky určujú trajektóriu na večné časy. Trajektórie klasickej fyziky boli jednoduché a deterministické. Existujú však aj iné trajektórie, ktoré nie sú tak ľahko postrehnuteľné, napríklad pevné kyvadlo, kde nepatrné rušenie môže stačiť na to, aby začalo rotovať, či oscilovať.

Význam Boltzmannovej práce bol v tom, že sa zaoberal skôr fyzikou procesov ako fyzikou vecí. Jeho najväčším úspechom bolo, že  ukázal, ako vlastnosti atómov (hmotnosť, náboj, štruktúra) určujú viditeľné vlastnosti hmoty (viskozita, tepelná vodivosť, difúzia, atď). Jeho myšlienky boli počas celého jeho života prudko napádané, ale za pravdu mu dali objavy atómovej fyziky krátko pred rokom 1900, a uvedomenie si, že náhodné pohyby mikroskopických čiastočiek v kvapaline („Brownov pohyb“) mohla vysvetliť iba štatistická mechanika, ktorú rozpracoval Boltzmann.

Zvonovitá Gaussova krivka popisuje náhodný pohyb molekúl v plyne. Zvýšená teplota vedie k zvýšeniu priemernej rýchlosti molekúl a energie spojenej s ich pohybom. Kým Clausius a Maxwell pristúpili k tejto otázke z hľadiska trajektórií jednotlivých molekúl, Boltzmann pracoval s množinou molekúl. Jeho kinetické rovnice hrajú dôležitú úlohu vo fyzike plynov. Bol to veľký pokrok vo fyzike procesov. Boltzmann bol veľkým priekopníkom, ktorého vedecká komunita považovala za šialenca. Nakoniec bol dohnaný k samovražde v roku 1906, keď bol predtým nútený vzdať sa svojej predstavy nezvratného času ako objektívnej vlastnosti prírody.

Zatiaľčo pre teóriu klasickej mechaniky sú opísané udalosti vo filme možné, v praxi nie sú. Napríklad v teórii dynamiky máme ideálny svet, v ktorom trenie alebo kolízie neexistujú. V tomto ideálnom svete sú pre daný pohyb na začiatku stanovené všetky konštanty. V priebehu pohybu sa nič nemôže zmeniť. Týmto spôsobom dôjdeme k úplne statickému pohľadu na vesmír, kde sa všetko redukuje na hladké, lineárne rovnice. Napriek revolučným pokrokom, ktoré umožnila teória relativity, ostal Einstein v jadre oddaný myšlienke statického, harmonického vesmíru - rovnako ako Newton.

Newtonovské rovnice pohybu alebo, ak na to príde, kvantová mechanika nemajú vstavanú nezvratnosť. Je možné pustiť film dopredu alebo dozadu. To však vôbec neplatí o prírode. Druhý zákon termodynamiky určuje nevratné smerovanie k neusporiadanosti. Uvádza, že náhodnosť sa v čase vždy zvyšuje. Až do nedávnej doby sa myslelo, že základné prírodné zákony sú v čase symetrické. Čas je asymetrický a pohybuje sa iba v jednom smere, od minulosti do budúcnosti. Vidíme fosílie, stopy, fotografie a počujeme nahrávky z minulosti, ale nikdy nie z budúcnosti. Je ľahké vymiešať vajcia do omelety alebo naliať mlieko a dať cukor do šálky kávy, ale nie zvrátiť tieto procesy. Voda v kúpeli odovzdáva teplo do okolitého vzduchu, ale nie naopak.

Druhý zákon termodynamiky je „šípka času“. Subjektivisti namietali, že nevratné procesy, ako je chemická príťažlivosť, vedenie tepla, viskozita atď, závisia na „pozorovateľovi“. V skutočnosti sú to objektívne procesy, ktoré prebiehajú v prírode, a čo sa týka života a smrti sú všetkým jasné. Kyvadlo (aspoň v ideálnom stave) sa môže vracať naspäť do svojej pôvodnej polohy. Ale každý vie, že život jednotlivca smeruje iba jedným smerom, od kolísky do hrobu. Je to nevratný proces. Ilya Prigogine, jeden z popredných teoretikov teórie chaosu, venoval veľkú pozornosť otázke času. Keď prvýkrát začal študovať fyziku ako študent v Bruseli, Prigogine pripomína, že bol „prekvapený, že veda má tak málo čo povedať k času. Bolo to predovšetkým tým, že jeho predchádzajúce vzdelanie sa sústredilo hlavne na históriu a archeológiu.“ (Prigogine, Stengersová, Řád z chaosu, str.33) V súvislosti s konfliktom medzi klasickou mechanikou (dynamikou) a termodynamikou Prigogine a Stengersová napísali:

„Toto střetnutí je do jisté míry analogií sporů, ze kterých vzešel dialektický materializmus. ... sme popsali přírodu, kterou bychom mohli nazvat „dějinnou“, tedy schopnou vývoje a inovací. Dějiny přírody jako nedílná část materializmu byly prosazovány Marxem a podrobněji Engelsem. Současný vývoj fyziky a odhalení tvořivé úlohy nezvratnosti tak v přírodních vědách vyvolali otázku, kterou si již materialisté kládli dlouho. Pochopení přírody pro ně znamenalo pochopit ji jako schopnou tvorby člověka a lidské společnosti.

V době, kdy Engels psal svou Dialektiku přírody, se zdálo, že fyzikální vědy odmítly mechanistický světový názor a že se více přimkly k myšlence dějinného vývoje přírody. Engels zmiňuje tři zásadní objevy – energie a zákonů řídicích její kvalitatívni přeměny, buňky jako základní zložky života a Darwinův objev vývoje druhů. Engels došel ve světle těchto velkých objevů k závěru, že mechanistický světový názor je mrtev.“ (Prigogine, Stengersová, Řád z chaosu, str.233-234)

Proti subjektívnej interpretácii času autori uzatvárajú: „Čas prúdi v jednom smere, od minulosti do budúcnosti. Nemôžeme časom manipulovať, nemôžeme cestovať späť do minulosti.“ (Prigogine, Stengersová, Order out of Chaos, str.277)

RELATIVITA A ČIERNE DIERY

Na rozdiel od Newtona podľa Einsteina pôsobí gravitácia na čas, pretože pôsobí na svetlo. Ak by sa dala predstaviť častica svetla balancujúca na okraji čiernej diery, ostala by navždy stáť, nepostupovala by vpred ani vzad, nestrácala by energiu, ani ju nezískavala. V takom stave je možné tvrdiť, že „sa čas zastavil“. Takýto je argument relativistických zástancov čiernej diery a jej vlastností. Scvrkáva sa na to, že ak prestane akýkoľvek pohyb, potom nebude ani žiadna zmena stavu či polohy, a preto nebude existovať ani čas v akomkoľvek zmysle slova. Takáto situácia údajne existuje na okraji čiernej diery. To však vyzerá ako veľmi špekulatívna a mystická interpretácia javu, ktorého existencia je sama o sebe nedokázateľná.

Všetka hmota existuje v stave neustálej zmeny a pohybu, a preto všetko, čo sa tu hovorí, je, že v prípade ak ostránime hmotu a pohyb, prestane existovať aj čas, čo je úplná tautológia. Ako by sme povedali – ak neexistuje hmota, potom neexistuje hmota, alebo ak neexistuje čas, potom neexistuje čas. Pretože oba výroky znamenajú presne to isté. Napodiv v teórii by sme márne hľadali definíciu času a priestoru. Pre Einsteina to bolo určite ťažké vysvetliť. Avšak, priblížil sa tomu, keď vysvetlil rozdiel medzi jeho geometriou a klasickou euklidovskou geometriou. Povedal, že si môžeme predstaviť vesmír, v ktorom by priestor nebol zakrivený, ale bol by úplne bez hmoty. To jasne ukazuje správnym smerom. Po všetkom tom rozruchu okolo čiernych dier, môžete byť prekvapení zistením, že Einstein ich ani len nespomenul. Opieral sa o precízny prístup, založený predovšetkým na veľmi zložitej matematike, a robil také závery, ktoré by sa dali overiť pozorovaním a experimentom. Fyzika čiernych dier, pri absencii jasne stanovených empirických dát, má extrémne špekulatívny charakter.

Napriek jej úspechom je stále možné, že je všeobecná teória relativity mylná. Na rozdiel od špeciálnej teórie relativity sa tu neurobilo veľa experimentálnych testov. Neexistuje dodnes presvedčivý dôkaz, aj keď sa zatiaľ nenašiel žiadny rozpor medzi teóriou a pozorovanými faktami. Nie je ani vylúčené, že tvrdenie špeciálnej relativity, že nič sa nemôže pohybovať rýchlejšie, ako je rýchlosť svetla, sa môže v budúcnosti preukázať ako nesprávne *.

Boli prednesené alternatívne teórie k teórii relativity, napríklad od Roberta Dickeho. Dickova teória predpovedá odklon mesačnej orbity niekoľko metrov smerom k Slnku. Použitím modernej laserovej technológie nenašlo McDonaldove observatórium v ​​Texase žiadnu stopu tohto posunu. Avšak nie je dôvod predpokladať, že toto by bolo posledné slovo. Doteraz bola Einsteinova teória potvrdená opakovanými experimentami. Ale neustály prieskum extrémnych podmienok musí skôr či neskôr odhaliť súbor okolností, ktoré nie sú zahrnuté v existujúcich rovniciach a pripravia cestu pre nové epochálne objavy. Teória relativity nemôže byť koniec vývoja, o nič viac ako Newtonova mechanika, Maxwellove teórie elektromagnetizmu, alebo akékoľvek predchádzajúce teórie.

Po dvesto rokov sa teórie Newtona považovali za abolútne platné. Jeho autorita sa nedala napadnúť. Po jeho smrti Laplace a ďalší dotiahli jeho teórie do extrému, kedy sa stali absurdné. Pre ďalší pokrok vo fyzike v 20. storočí bola nevyhnutná podmienka radikálneho rozchodu so starými mechanistickými Absolútnami. Bola to hrdá pýcha novej fyziky, že navždy skoncovala so strašiakom Absolútnom. Zrazu bolo myslenie slobodné a mohlo prejsť do doteraz neslýchaných sfér. Boli to opojné časy! Bohužiaľ, takéto šťastie nemôže trvať večne. Podľa slov Roberta Burnsa:

„Ale potešenie je ako vlčie maky:
Odtrhnete kvet, ich krása pominie.“

Nová fyzika vyriešila mnoho problémov, ale iba za cenu vytvorenia nových rozporov, ktoré ešte aj v súčasnej dobe zostávajú nevyriešené. Počas väčšiny tohto storočia fyzike dominovali hneď dve impozantné teórie: kvantová mechanika a teória relativity. Všeobecne sa však neuvedomuje, že tieto dve teórie sú si v rozpore. V skutočnosti sú nezlúčiteľné. Všeobecná teória relativity neberie do úvahy nič z princípu neurčitosti. Einstein strávil posledné roky svojho života pokusom vyriešiť tento rozpor, ale nedokázal to.

Teória relativity je výnimočná a revolučná teória. Taká bola vo svojich dňoch aj newtonovská mechanika. Napriek tomu, keď už nie sú teórie schopné odpovedať na otázky, ktoré za pochodu kladie veda, je osudom všetkých týchto teórií zmeniť sa na ortodoxiu, trpia akýmsi kôrnatením tepien. Po dlhú dobu teoretickí fyzici spokojne odpočívali po objavoch Einsteina, rovnako ako staršie generácie spokojne prisahali Newtonovým objavom. A takisto majú na svedomí, že privádzajú všeobecnú relativitu do hanby tým, že do nej vkladajú tie najabsurdnejšie a najfantastickejšie predstavy, o ktorých sa jej autorovi nikdy ani nesnívalo.

Singularity, čierne diery, kde sa zastavil čas, množstvo vesmírov, začiatok času pred časom, na nič z toho sa nesmú klásť otázky - možno si predstaviť, ako by sa Einstein chytal za hlavu! To všetko má nevyhnutne vyplývať zo všeobecnej teórie relativity a každý, kto o tom zapochybuje, je okamžite konfrontovaný s autoritou veľkého Einsteina. To nie je ani za mak lepšie ako situácia pred relativitou, kedy sa podobne vyťahovala autorita Newtona na obranu existujúcej ortodoxie. Jediný rozdiel je, že fantastické predstavy Laplaceho vyzerali dosť rozumne, nie ako dnešné mystické hatmatilky písané niektorými fyzikmi. A ešte menej ako Newton je Einstein zodpovedný za exotické výlety fantázie jeho nástupcov, ktoré predstavujú reductio ad absurdum pôvodnej teórie.

Tieto nezmyselné a svojvoľné špekulácie sú najlepším dôkazom toho, že teoretický rámec modernej fyziky potrebuje kompletnú generálnu opravu. Jej problém je problém metódy. Nie je to len tým, že nedávajú žiadne odpovede. Problém je, že ani nevedia, ako klásť správne otázky. To nie je ani tak vedecká ako filozofická otázka. Ak je možné čokoľvek, potom jedna vymyslená teória (presnejšie, odhad) je rovnako dobrá ako iná. Celý systém došiel do blízkosti zlomového bodu. A aby zakryli skutočnosť, uchyľujú sa k mystickému jazyku, ktorého tajomné vyjadrovanie nedokáže zamaskovať úplný nedostatok akéhokoľvek reálneho obsahu.

Táto situácia je neprijateľná a viedla časť vedcov k spochybňovaniu základných predpokladov, na ktorých veda operuje. Bádanie Davida Böhma v oblasti teórie kvantovej mechaniky, nová interpretácia druhého zákona termodynamiky od Ilyu Prigogina, pokus vypracovať alternatívu k ortodoxnej kozmológii veľkého tresku od Hannesa Alfvéna, a predovšetkým veľkolepý vzostup teórie chaosu a zložitosti - to všetko naznačuje, že vo vede to kvasí. Aj keď je príliš skoro predpovedať ďalší vývoj, zdá sa pravdepodobné, že sa dostávame do jedného zo zaujímavých období v dejinách vedy, kedy vzíde úplne nové pojatie.

Existuje mnoho dôvodov predpokladať, že teórie Einsteina budú nakoniec prekonané novými a rozšírenými teóriami, ktoré pri zachovaní všetkého životaschopného z teórie relativity, ich opravia a rozvinú. Pri ich objavovaní dôjdeme určite k pravdivejšiemu a vyváženejšiemu porozumeniu otázok týkajúcich sa povahy času, priestoru a kauzality. To neznamená návrat k starej mechanistickej fyzike tak isto, ako to, že teraz vieme premieňať chemické prvky, neznamená návrat k myšlienkam alchymistov. Ako sme videli, história vedy často zahŕňa zdanlivý návrat k skorším pozíciám, ale na kvalitatívne vyššej úrovni.

Jedna vec, ktorú môžeme predvídať s absolútnou istotou je, že keď sa nová fyzika konečne z tohto chaosu vynorí, nebude v nej miesto pre cestovanie časom, viacnásobné vesmíry, alebo singularity, ktoré zhusťujú celý vesmír do jedného bodu, a na ktoré sa nesmú klásť žiadne otázky. Tie bohužiaľ výrazne sťažia získavanie veľkých peňažných odmien za poskytnutie vedeckého kreditu Všemohúcemu, čo je skutočnosť, ktorú niektorí môžu ľutovať, ale ktorá v dlhodobom horizonte nemusí byť pre pokrok vedy zlá!

* Zdá sa, ze táto predpoveď sa potvrdila oveľa skôr, ako sme očakávali. Kým sme knihu odoslali do tlačiarne, objavili sa v tlači správy o experimente amerických vedcov, ktorý naznačuje, že fotóny sa môžu pohybovať rýchlejšie, ako je rýchlosť svetla. Experiment je komplikovaný, založený na zvláštnom jave známom ako „kvantové tunelovanie“. Ak sa ukáže, že je správne, bude to vyžadovať zásadné prehodnotenie celého konceptu relativity.

(pokračovanie nabudúce)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára