utorok, 2. decembra 2014

Zrodenie hudby z ducha tragédie

Lukáš Perný: Hudobná kontrakultúra na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia v kulturologickej perspektíve. FF UKF, Nitra 2014

Ak sa o hudbe vašich rodičov dozvedáte len z rozprávania suseda, ktorému svojho času liezla na nervy a volal na ňu políciu, niečo nie je v poriadku.

Všetky artefakty, od batikovaných tričiek po zbierku gramofónových platní, skončili na blšom trhu. Našťastie sa objavil právoplatný dedič, ktorý priniesol angažovanú štúdiu o dobe, kedy sa subkultúra dokázala od mainstreamu nielen odlišovať, ale aj ísť vlastnou cestou.

Generácia kvetov vyrástla v prostredí frustrácie z vojny a odporu voči unifikujúcej kultúre (1). Chcela zmyť hriechy otcov mašírujúcich v rade s fašizmom a nenechať svoje životy na zadných sedadlách kariéry. Masovokomunikačná technika éry hojnosti umožnila preniesť Vietnam do nablýskaných rodinných obývačiek, no spolu s ňou i zavíjajúcu acidovú hymnu Jimiho Hendrixa, nesúcu generačnú výpoveď prehodnotenia „všetkých hodnôt v mene autentického rozvíjania vlastnej individuality a osobnej zodpovednosti za svoje ideály” (2).

Do popredia vystúpil dionýzovský aspekt hudby, opájajúci a presahujúci jednotlivca až k pocitu okúsenia zjednotenia so svetom (3). Lesk a biedu psychedélie vystihuje novinový výstrižok o koncerte skupiny The Doors: „Hudba Doors je krutá. A nie je to maska. Skúma tajomstvo pravdy. Je avantgardou v tom, čo hovorí, a možno aj v tom, ako to hovorí. Je to o šialenstve, ktoré prebýva v každom z nás, v hriechu i snoch. … Ich hudba je mučivejšia než LSD. Skôr než rock je to nejaký rituál – rituál psychosexuálneho exorcizmu. Doors sú čarodejníci pop-kultúry. Morrison je anjel. Anjel skazy.“ (4) Sám Morrison po prečítaní týchto slov prehlásil, že ich autor ako prvý pochopil, o čo šlo.

Nebolo napokon Morrisonovo zvolanie „Nikto to tu neprežije“ varovaním pred skazou, ktorú si ľudský rod privodí sám? Nebolo víziou o osude jadrového veku, strachom z toho, čo v človeku je a pokusom poľudštiť ho? Alebo len omámiť? Šamansky z neho vypudiť démona deštrukcie hojivým balzamom a zaklínadlami? Vykompenzovať mu slasť, o ktorú ho pripravuje civilizácia a vrátiť ho k okolitej prírode? Takýto pohľad prináša Marcuse a Adorno, podľa ktorých technologická racionalita absorbovala a nivelizovala vyššie potreby človeka (5).

Na uvedené intelektuálne zdroje kontrakultúr 60. a 70. rokov poukazuje i Lukáš Perný (6), no zabúda na to, že odcudzujúcu masovú kultúru splodili rovnaké technológie, ktoré po svete rozšírili nielen študentské hnutia (7), ale i rockovú hudbu ako takú. Ako teda zareagovať na jeho výzvu inšpirovať sa týmto plodným obdobím a zároveň poučiť z jeho chýb (8)? Jednostranný dôraz na dionýzovské utrpenie, jednotu a vôľu podával svojim spôsobom svedectvo o skúsenosti znechuteného človeka, túžiaceho nechať za sebou to zlé. Preto tým, čo chýbalo kontrakultúre k osamostatneniu bolo opomenutie apolónskeho elementu, formy a artikulácie, ponúkajúceho sen i tým nad 30, ktorých života sa stránili. Možno takto by sa mohlo uskutočniť to, o čom dnes stále mnohí snívajú.


Odkazy:
(1) Perný, L.: Hudobná kontrakultúra na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia v kulturologickej perspektíve. FF UKF, Nitra 2014, s. 11, 56.
(2) Fujak, J.: Hudobné korela(k)tivity. FF UKF Nitra 2008, s. 63 
(3) Nietzsche, F.: The Birth of Tragedy Out of the Spirit of Music. In: http://records.viu.ca/~johnstoi/Nietzsche/tragedy_all.htm 
(4) Hopkins, J.: Nikdo to tu nepřežije. Maťa, Praha 2001, s. 146, 148.
(5) Marcuse, H.: Jednorozměrný člověk. Naše vojsko, Praha 1991, s. 66.
(6) Pozri (1), s. 14.
(7) Tamže, s. 52.
(8) Tamže, s. 74.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára