štvrtok, 15. januára 2015

O masakri Charlie Hebdo: sú tí najhorší naozaj plní vášnivej sily?

SLAVOJ ŽIŽEK | New Statesman
Fundamentalizmus je reakciou –samozrejme falošnou, mystifikovanou reakciou- voči reálnej chybe liberalizmu, a preto ho liberalizmus znova a znova produkuje. Ponechaný sebe samému sa liberalizmus pomaly podkope sám – jedinou vecou, ktorá dokáže zachrániť jeho základné hodnoty je obnovená ľavica.

Práve teraz, keď sa všetci ocitáme v šoku z vražedného vyčíňania v kanceláriách Charlie Hebdo, je vhodná chvíľa na to nazbierať odvahu a premýšľať. Mali by sme, samozrejme, jednoznačne odsúdiť tieto zabíjania ako útok na samotnú podstatu našich slobôd, a odmietnuť ich bez akýchkoľvek skrytých výhrad (v štýle „Charlie Hebdo napokon moslimov priveľmi vyprovokoval a ponížil“). No takýto pátos všeobecnej solidarity nestačí – mali by sme ísť ďalej.

Toto premýšľanie nemá nič spoločné s lacnou relativizáciou tohto zločinu (mantra „kto sme my na Západe, páchatelia hrozných zločinov Tretieho sveta, aby sme odsudzovali takéto akty“). Ešte menej to má čosi spoločné s patologickým strachom mnohých Západných liberálnych ľavičiarov byť obvinení z islamofóbie. Pre týchto falošných ľavičiarov je každá kritika islamu odmietaná ako prejav Západnej islamofóbie; Salman Rushdie bol obvinený za svojvoľnú provokáciu moslimov a preto (prinajmenšom čiastočne) zodpovedný za fatwu, ktorá ho odsúdila na smrť, atď. Dôsledkom takéhoto postoja je to, čo možno v takýchto prípadoch očakávať: čím viac sa Západní liberálni ľavičiari dopátravajú svojej viny, tým viac sú obviňovaní moslimskými fundamentalistami z toho, že sú pokrytcami, ktorí sa snažia zakryť svoju nenávisť voči islamu. Tento vzorec výborne reprodukuje paradox superega: čím viac sa podriaďujete tomu, čo od vás očakáva Druhý, tým vinnejší ste. Je to akoby čím viac tolerujete islam, tým väčší bude jeho tlak na vás...

Z rovnakého dôvodu považujem za nedostatočné taktiež výzvy k zdržanlivosti v zmysle tvrdenia Simona Jenkinsa (z The Guardianu zo 7. januára), že našou úlohou je „nereagovať prehnane, nepremedializovávať dôsledky. Je ňou brať každú udalosť ako vytrácajúcu sa, hrôzyplnú nehodu“ – útok na Charlie Hebdo nebol len púhou „vytrácajúcou sa hrôzyplnou nehodou“, ale nasledoval jasnú náboženskú a politickú agendu a ako taký bol zrejmou súčasťou omnoho väčšieho formátu. Je pochopiteľné, že by sme nemali reagovať prehnane, ak tým myslíme prepadnutie slepej islamofóbii – ale mali by sme nekompromisne zanalyzovať tento vzorec.

To, čo je omnoho viac potrebnejšie ako démonizácia teroristov na hrdinských, samovraždených fanatikov je odhalenie samotného tohto démonického mýtu. Friedrich Nietzsche si dávno všimol ako sa západná civilizácia uberá v smere Posledného človeka, apatickej bytosti bez veľkých vášní či angažovanosti. Neschopná snívať, unavená zo života, nepodstupuje žiadne riziká, usiľujúca iba o pohodlie a bezpečie, prejavy tolerancie voči druhým: "Trochu jedu teraz, trochu predtým: pre príjemné sny. A veľa jedu na koniec pre príjemnú smrť. Majú svoje malé radosti cez deň, a malé radosti cez noc, no berú ohľad na zdravie. “Objavili sme šťastie,” - hovoria Poslední ľudia a žmurknú."

Skutočne sa môže javiť, že rozkol medzi permisívnym Prvým svetom a fundamentalistickou reakciou naň sa viac a viac uberá po línii opozície medzi vedením dlhého, uspokojujúceho života plného materiálneho a kultúrneho bohatstva, a zasvätením svojho života nejakej transcendentnej príčine. Nie je tento antagonizmus tým, čo Nietzsche nazýval „pasívnym“ a „aktívnym“ nihilizmom? My na Západe sme Nietzscheovými Poslednými ľuďmi, pohrúžení do každodenných stupídnych radostí, kým moslimskí radikáli sú pripravení obetovať všetko, angažovaní v boji až po svoje sebazničenie. Báseň Williama Butlera Yeatsa „Druhý príchod“ veľmi dobre vystihuje našu súčasnú situáciu: „Tým najlepším chýba všetko presvedčenie, kým tí najhorší sú plní vášnivej sily.“ Je to vynikajúci popis súčasného rozkolu medzi chudokrvnými liberálmi a zapálenými fundamentalistami. „Tí najlepší“ sa už nie sú schopní naplno zapájať, kým „tí najhorší“ sa angažujú v rasistickom, náboženskom, sexistickom fanatizme.

No spadajú teroristickí fundamentalisti naozaj do tohto popisu? To, čo im zreteľne chýba je črta, ktorú možno ľahko rozoznať pri všetkých autentických fundamentalistoch, od tibetských budhistov po amišov v USA: absencia hnevu a závisti, hlboká ľahostajnosť voči tým, ktorí neveria v ich spôsob života. Ak dnešní takzvaní fundamentalisti naozaj veria, že našli svoju cestu k Pravde, prečo by sa mali cítiť ohrozovaní neveriacimi, prečo by im mali závidieť? Keď budhista postretne Západného hedonistu, sotva ho odsúdi. Iba zhovievavo poznamená, že hedonistická snaha o šťastie je sebazničujúca. V protiklade so skutočnými fundamentalistami sa teroristickí fundamentalisti cítia hlboko dotknutí, zarazení, fascinovaní hriešnym životom neveriacich. Cítiť z toho to, ako pri boji s hriešnym druhým bojujú so svojimi vlastnými pokušeniami.

Tu Yeatsova diagnóza nepostačuje súčasnej situácii: vášnivá sila teroristov svedčí o nedostatku ich naozajstného presvedčenia. Aká krehká musí byť viera moslima ak sa cíti byť ohrozený stupídnou karikatúrou satirického týždenníka? Fundamentálne islamistický teror nie je založený na presvedčení teroristov o svojej nadradenosti a ich túžbe chrániť svoju kultúrne-náboženskú identitu pred útokom globálnej konzumistickej civilizácie. Problém s fundamentalistami nie je ten, že ich považujeme za menejcenných, ale, skôr, že sa oni sami tajne považujú za menejcenných. To je dôvod prečo ich naše povýšenecké, politicky korektné ubezpečenia, že voči nim necítime žiadnu nadradenosť, robia zúrivejšími a poháňajú ich hnev. Problémom nie je kultúrna odlišnosť (ich snaha uchovať svoju identitu), ale opačná skutočnosť, že fundamentalisti sú už ako my, že si už tajne osvojili naše štandardy a posudzujú sa podľa nich. Paradoxne, to, čo fundamentalistom naozaj chýba je dávka skutočne “rasistického“ presvedčenia o svojej nadradenosti.

Posledné rany moslimského fundamentalizmu potvrdzujú starý postreh Waltera Benjamina, že „každý vzostup fašizmu svedčí o nepodarenej revolúcii“: nárast fašizmu je zlyhaním ľavice, no zároveň dôkazom toho, že tu bol revolučný potenciál, nespokojnosť, ktorú nebola ľavica schopná mobilizovať. A neplatí to isté pre dnešný takzvaný „islamo-fašizmus“? Nevzťahuje sa vzostup radikálneho islamu práve na vytratenie sa sekulárnej ľavice z moslimských krajín? Keď sa Taliban na jar 2009 chopil údolia Swat v Pakistane, New York Times napísal, že vytvorili „triedne povstanie, ktoré využilo hlboké rozdiely medzi malou skupinkou majetných zemepánov a ich nájomcov bez pôdy“. Ak ale „využitím“ vážnej situácie farmárov Taliban „upozornil na riziká v Pakistane, ktorý ostáva prevažne feudálny,“ čo bráni liberálnym demokratom v Pakistane, ako aj USA, podobne „využiť“ túto vážnu situáciu a pokúsiť sa týmto farmárom bez pôdy pomôcť? Smutným aspektom tejto skutočnosti je fakt, že feudálne sily v Pakistane sú „prirodzeným spojencom“ liberálnej demokracie...

Takže, čo so základnými hodnotami liberalizmu: sloboda, rovnosť, atď.? Paradoxom je, že liberalizmus sám nie je dosť silný na to, aby ich zachránil pred útokom fundamentalistov. Fundamentalizmus je reakciou –samozrejme falošnou, mystifikovanou reakciou- voči reálnej chybe liberalizmu, a preto ho liberalizmus znova a znova produkuje. Ponechaný sebe samému sa liberalizmus pomaly podkope sám – jedinou vecou, ktorá dokáže zachrániť jeho základné hodnoty je obnovená ľavica. Pre to, aby toto kľúčové posolstvo prežilo, potrebuje liberalizmus bratskú pomoc od radikálnej ľavice. TOTO je jediný spôsob ako poraziť fundamentalizmus, zamiesť zem pod jeho nohami.

Uvažovať v reakcii na parížske vraždy znamená zanechať samoľúbe sebauspokojenie permisívneho liberála a prijať konflikt medzi liberálnou permisívnosťou a fundamentalizmom ako celkom falošný konflikt – zlovestný kruh dvoch pólov vytvárajúci a predpokladajúci jeden druhého. Čo Max Horkheimer povedal už v 1930-tych rokoch o fašizme a kapitalizme –tí, ktorí nechcú kriticky hovoriť o kapitalizme, by mali byť ticho o fašizme- by sa dnes malo aplikovať aj na dnešný fundamentalizmus: tí, ktorí nechcú kriticky hovoriť o liberálnej demokracii, by mali byť tiež ticho o náboženskom fundamentalizme.

Zdroj: New Statesman

2 komentáre:

  1. Príde moslim do redakcie Charlie Hebdo so samopalom v ruke.
    Redaktor sa naňho pozrie a hovorí, to vôbec nie je smiešne!
    Moslim na to, však práve preto som tu...

    OdpovedaťOdstrániť