pondelok, 19. januára 2015

Paríž je varovaním: od vojen ktoré vedieme v zahraničí niet úniku

SEUMAS MILNE | The Guardian
Útoky vo Francúzsku sú spätným úderom našich intervencii v arabskom a moslimskom svete. Čo sa stane tam, stane sa tiež tu


Oficiálnou reakciou na každý džihádom inšpirovaný teroristický útok na Západe od roku 2001 bolo vlievanie oleja do ohňa. Bolo tomu tak po 11. septembri, keď George Bush začal svoju vojnu s terorizmom, spustošením krajín a rozsievaním teroru v globálnej miere. Bolo to tak v Anglicku po londýnskych bombových útokoch v roku 2005, keď Tony Blair roztrhal občianske slobody na kusy a poslal tisíce anglických jednotiek na katastrofálnu misiu do Afganistanu. A bolo tomu tak po doznení minulotýždňových hrozivých zabitiach v redakcii Charlie Hebdo a židovskom supermarkete v Paríži.

V ozvene Bushovej rétoriky vyhlásil bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy „civilizačnú vojnu“ v reakcii na útoky na „naše slobody“. Namiesto jednoduchého stánia na strane obetí -a, povedzme, omnoho väčší počet úmrtí Boko Haram v Nigérii- bol satirický časopis a jeho zobrazenia proroka Mohameda pozdvihnuté na posvätný princíp Západnej slobody. Stredňajšia tlač štátom sponzorovaného vydania Charlie Hebdo sa stala posledným testom v štýle „s nami či proti nám“ a záväzkom k „našim hodnotám“, ako keď svojho času francúzski poslanci hlasovali 488 hlasmi voči jednému na presadenie vojenského zásahu v Iraku. Súdiac podľa záznamov z posledných 13 rokov sa toto všetko ukáže byť smrtiacou kombináciou, a nielen pre Francúzsko.

Nič ani náhodou neospravedlňuje vražedný útok na novinárov Charlie Hebdo, o to menej na židovské obete vybrané len kvôli ich náboženskej a etnickej identite. Čo sa však za posledný týždeň stalo jasným, je priepasť oddeľujúca oficiálny pohľad štátnej politiky Francúzska doma a tým, ako na ňu nazerá väčšina obyvateľov moslimských krajín. To isté, samozrejme, platí o Anglicku. No to, čo je bielym Francúzskom oslavované ako farboslepý sekularizmus zabezpečujúci rovnosť pre všetkých, je mnohými moslimami vnímané ako diskriminácia a poprenie základných slobôd.

V krajine, kde sú ženy brané do policajných dodávok kvôli tomu, ako sa obliekajú, môže sloboda slova vyzerať aj ako slepá ulička. Charlie Hebdo hovorí, že „uráža za rovnakých príležitostí“, napádajúc všetky náboženstvá rovnako. Skutočnosťou je, ako to vyjadril jeden jeho bývalý novinár, „islamofóbna neuróza“, ktorá sa zamerala na rasové štvanie najmarginalizovanejšej časti populácie. To nezahŕňalo len „zobrazenia“ proroka, ale opakované pornografické ponižovanie.

Pokiaľ ide o všetky tie reči o slobode vyjadrovania sa ako neodopriteľného práva, popieranie holokaustu je vo Francúzsku zakázané, a vystúpenia antisemitského černošského komika Dieudonného boli zakázané. Časť progresívneho Francúzska však trpí slepotou voči sekulárnej ideológii, ktorá kedysi slúžila na prelomenie panstva mocných, no dnes sa používa na disciplinovanie bezmocných, a právo vylúčiť jedno náboženstvo pre jej zneužívanie sa pozdvihlo do pozície hlavnej liberálnej hodnoty.

Všetci mohli vidieť túto absurditu na demonštrácii „Je suis Charlie“ v nedeľu, v Paríži. Pochod, ktorý mal údajne brániť slobodu vyjadrovania, viedla zomnknutá rada vojnových štváčov a autokratov: od lídrov vojnového NATO a Izraela Benjamina Netanjahua, po jordánskeho kráľa Abdalláha a egyptského ministra zahraničia, ktorí uväznili, zabili a bičovali ľubovoľné množstvo novinárov, pričom zinscenovali masakre a zásahy, ktoré zanechali stovky tisíc mŕtvych, bombardujúc TV stanice zaradom od Srbska po Afganistan.

Táto scéna bola viac ako satirická. Ale taktiež zdôraznila ústrednú rolu vojny proti terorizmu na parížskych zverstvách, a to fakt, ako sú tieto zomknuté rady schopné použiť ich pre svoje vlastné ciele. Koktejl príčin a motivácií pre útoky je, samozrejme, komplexný: od dedičstva divokých koloniálnych krutostí v Alžírsku po chudobu, rasizmus, kriminalitu a takfirskú džihádistickú ideológiu.

Bez vojny vedenej západnými mocnosťami, vrátane Francúzska, ktorá dostala na nohy a okupovala arabský a moslimský svet, by sa minulotýždňové útoky s určitosťou neudiali. Táto vojna s terorizmom trvala 13 rokov –aj keď jej dlho predchádzali snahy o kontrolu regiónu-, čím rozpútala brutalitu a deštrukciu na globálnej úrovni.

To isté hovoria sami zabijaci. Bratov Kouachiovcov radikalizovala iracká vojna a vytrénovala ich Jemenská al-Kájda. Cherif Kouachi trval na tom, že útoky boli vykonané ako pomsta za „deti moslimov v Iraku, Afganistane a Sýrii“. Ahmed Coulibaly povedal, že boli reakciou na francúzske útoky na ISIS, pričom povedal, že jatky v supermarkete boli odplatou za smrti moslimov v Palestíne.

Takéto bezohľadné zabíjania sú, samozrejme, úplne kontraproduktívne vzhľadom na veci, ktoré majú podporovať – a ich ciele, spodobnené reakcionárskym náboženským rámcom, kŕmia myšlienku, že sú hrôzostrašným produktom európskych kultúrnych vojen. No v Európe k žiadnym podobným útokom pred rokom 2001 nedošlo. Zjavnou výnimkou boli bombové útoky v Paríži v roku 1995, ktoré sa sem preliali priamo z alžírskej občianskej vojny a role Francúzska v nej. Namiesto toho sa do západného vnútrozemia dostala forma násilného fundamentalizmu podnietená pred 30-timi rokmi vo vojne proti Sovietskemu zväzu v Afganistane.

Je známe, že sa Francúzsko odmietlo podieľať na americko-britskej agresii voči Iraku. No odvtedy doháňalo stratený čas, a poslalo jednotky do Afganistanu, zasahovalo v jednom africkom štáte za druhým, od Líbye a Mali po Pobrežie Slonoviny a Stredoafrickú republiku, bombardovalo Irak a bránilo sýrskych rebelov. Francúzsko, tak ako Anglicko, ozbrojovalo a zabezpečovalo autokratov v Perzskom zálive, zatiaľ čo sa francúzsky prezident vyhlásil za „partnera“ egyptského diktátora Sisiho a „pripraveného“ znova zbombardovať Líbyu.

Bývalý francúzsky premiér Dominique de Villepin, ktorý viedol opozíciu voči vojne v Iraku, tento týždeň opísal ISIS ako „deformované dieťa“ Západnej politiky. Západné vojny v moslimskom svete „vždy plodia nové vojny“ a „terorizmus medzi nami“, napísal, zatiaľ čo my „zjednodušujeme“ tieto konflikty tým, že „vidíme len symptóm islamizmu“.

Mal pravdu – no nepatrí k tým z tých zomknutých radov, ktorí posledné útoky použijú na ospravedlnenie ďalšej vojenskej intervencie. Vzhľadom na to, čo sa udialo za posledné desaťročie, majú Európania šťastie, že boli teroristické činy relatívne zriedkavé. No cena, ktorá za ne bola zaplatená, bola strata slobody, rastúci antisemitizmus a nekontrovateľná islamofóbia. Pokiaľ dovolíme, aby donekonečna pokračovala táto vojna budú hrozby ďalej rásť. V globalizovanom svete niet úniku. Čo sa udeje tam, sa nakoniec udeje aj tu.

Zdroj: The Guardian

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára