piatok, 30. januára 2015

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda (28)

ALAN WOODS, TED GRANT
V polemike proti Dühringovi poukazuje Engels na to, že je nemožné, aby pohyb mohol vzniknúť z nehybnosti, že niečo môže pochádzať z ničoho: „Bez aktu stvorenia sa nikdy nemôžeme dostať z ničoho k niečomu, aj keby to niečo bol tak malé ako matematický diferenciál.“ 

EXISTUJÚ SINGULARITY?

Čierna diera a singularita nie je to isté. V zásade nič nevylučuje možnú existenciu hviezdnych čiernych dier, v zmysle masívne zrútenej hviezdy, kde gravitačná sila je tak obrovská, že ani svetlo nemôže uniknúť z jej povrchu. Dokonca ani táto myšlienka nie je nová. Už v 18. storočí ju predpokladal John Mitchell, ktorý poukázal na to, že dostatočne hmotná hviezda by mohla pritiahnuť svetlo. K tomuto záveru prišiel na základe klasickej Newtonovej teórie gravitácie. Všeobecnú teóriu relativity nezvažoval.

Avšak teória vypracovaná Hawkingom a Penroseom ďaleko presahuje pozorované fakty a, ako sme videli, vyvodzuje závery, ktoré sa ponúkajú každému druhu mysticizmu, hoci to nebolo ich zámerom. Eric Lerner považuje argument pre supermasívne čierne diery v centre galaxií za slabý. Spoločne s Anthonym Perattom ukázal, ako sa všetky vlastnosti spájané s týmito supermasívnymi čiernymi dierami, kvazarmi atď. dajú lepšie vysvetliť elektromagnetickými javmi. Domnieva sa však, že fakty podstatne viac hovoria pre existenciu čiernych dier veľkosti hviezd, ktoré sa zakladajú na pozorovaní veľmi intenzívnych zdrojov rontgenových  lúčov, ktoré sú príliš veľké nato, aby ich produkovali neutrónové hviezdy. Ale aj tieto pozorovania majú ďaleko od toho, aby to dokázali.

Matematické abstrakcie sú užitočné pre pochopenie vesmíru pod jednou podmienkou: že nestrácame zo zreteľa skutočnosť, že aj ten najlepší matematický model je len hrubou aproximáciou reality. Problémy začínajú, keď ľudia začnú zamieňať model za realitu samotnú. Hawking nevedomky odhaľuje slabosť tejto metódy v už citovanej pasáži. Predpokladá, že hustota vesmíru v bode veľkého tresku bola nekonečná, bez toho, aby uviedol dôvody a potom najpodivnejšiou argumentáciou dodá, že „pretože matematika vlastne nemôže pracovať s nekonečnými číslami“ prestáva teória relativity v tomto bode platiť. K tomu je potrebné dodať „a všetky známe fyzikálne zákony“, pretože pri veľkom tresku prestáva platiť nie len všeobecná teória relativity, ale celá veda. Nie je to len o tom, že nevieme, čo sa stalo pred tým. Ale o tom, že to ani nemôžeme vedieť.

To je návrat ku Kantovej teórii nepoznateľnej veci o sebe. V minulosti bola úloha náboženstva a niektorých idealistických filozofov, ako Hume a Kant, aby stanovovali hranice ľudského chápania. Vede bolo dovolené ísť len po ne, nie ďalej. Tam, kde nebolo dovolené vstúpiť ľudskej inteligencii, začínala sa mystika, náboženstvo a iracionalita. Napriek tomu celá história vedy je príbeh toho, ako sa postupne odstraňovali jedna bariéra po druhej. Čo malo byť pre jednu generáciu nepoznateľné, stalo sa pre iné otvorenou knihou. Celá veda je založená na predstave, že vesmír sa dá poznať. Teraz, po prvýkrát, vedci stanovujú hranice poznania, čo je výnimočné smutné pre súčasnú situáciu v teoretickej fyzike a kozmológii.

Uvažujme o dôsledkoch uvedenej pasáže: a) pretože prírodovedné zákony, vrátane všeobecnej teórie relativity (ktorá má slúžiť ako základ pre celú teóriu) prestávajú platiť pri veľkom tresku, je nemožné vedieť, čo, ak vôbec niečo, sa stalo pred ním, b) ak aj došlo k niečomu pred veľkým treskom, nemá to žiadny vplyv na udalosti, ku ktorým došlo po ňom, c) nemôžeme o tom vedieť nič, a tak, d) by sme mali jednoducho „odstrániť to z modelu a povedať, že čas začal vo veľkom tresku“.

Sebaistota, s akou sú predkladané tieto tvrdenia, skutočne vyráža dych. Vyzývajú nás, aby sme prijali akúsi absolútnu hranicu pre našu schopnosť porozumieť najzákladnejším problémom v kozmológii, teda, aby sme nekládli žiadne otázky (pretože všetky otázky týkajúce sa času pred časom sú nezmyselné), a že by sme mali jednoducho prijať bez akýchkoľvek okolkov, že čas sa začal s veľkým treskom. Takto Stephen Hawking jednoducho predpokladá to, čo sa malo dokázať. Rovnako teológovia tvrdia, že Boh stvoril vesmír, a keď sa ich spýtajú, kto stvoril Boha, iba odpovedajú, že takéto otázky sú mimo chápanie smrteľníkov. Na jednej veci sa však zhodneme; celé to skutočne „zaváňa božím zásahom“. No nielen to, ale nutne to k nemu vedie.

V polemike proti Dühringovi poukazuje Engels na to, že je nemožné, aby pohyb mohol vzniknúť z nehybnosti, že niečo môže pochádzať z ničoho: „Bez aktu stvorenia sa nikdy nemôžeme dostať z ničoho k niečomu, aj keby to niečo bol tak malé ako matematický diferenciál.“ (Engels, Anti-Dühring, angl.vydanie, str. 68, vlastný preklad) Hawkingova hlavná obrana, ako sa zdá, je, že alternatívna teória k teórii veľkého tresku, ktorú predstavili Fred Hoyle, Thomas Gould a Hermann Bondi - tzv. ustálený stav – sa ukázala byť nesprávna. Z hľadiska dialektického materializmu to nie je o výbere medzi týmito dvoma teóriami. Jedna je rovnako zlá ako druhá. Naozaj, teória ustáleného stavu, ktorá uvádza, že hmota sa vo vesmíre neustále vytvára z ničoho, bola ešte mystickejšia. Už len samotný fakt, že takúto ideu by mohli brať vedci vážne, sám o sebe usvedčujúco potvrdzuje existenciu filozofického chaosu, ktorý tak dlho vnáša do vedy zmätok.

Už v staroveku pochopili, že „z ničoho vznikne len nič“. Táto skutočnosť je vyjadrená v jednom z najzákladnejších zákonov fyziky, zákone zachovania energie. Hoyleove tvrdenie, že len veľmi malé množstvo sa podieľalo, nie je dôležité. Je to, ako keď naivná mladá dáma, ktorá, aby upokojila svojho nahnevaného otca, keď zistil, že bude mať dieťa, ho ubezpečuje, že „len malé“. Ani najmenšie častice hmoty (alebo energie, čo je to isté) nemôžu byť nikdy vytvorené či zničené, a preto bola teória ustáleného stavu odsúdená k zániku od samého začiatku.

Penroseova teória „singularity“ nemala pôvodne nič spoločné s pôvodom vesmíru. Len predpovedala, že hviezda kolabujúca svojou vlastnou gravitáciou by bola uväznená v oblasti, ktorej povrch sa nakoniec zmenší na nulovú veľkosť. V roku 1970 však on a Hawking vytvorili spoločnú prácu, v ktorej údajne dokázali, že veľký tresk sám bol taká „singularita“, za predpokladu, že „všeobecná teória relativity je správna a vesmír obsahuje toľko hmoty, koľko pozorujeme“. (Hawking, A Brief History of Time, From the Big Bang to Black Holes, str. 50)

„Táto práca vyvolala značný odpor, jednak medzi sovietskými marxistami presvedčenými o vedeckom determinizme, a jednak medzi ľuďmi, ktorí cítili, že celá myšlienka singularít je nepekná a kazí krásu Einsteinovej teórie. Nikto sa však nemôže sporiť s matematickou vetou. Nakoniec však naša práca bola všeobecne prijatá a dnes takmer všetci odborníci uznávajú, že modely skutočného vesmíru začínajú vo všeobecnej relativite veľkým treskom.“ (Hawking, Stručná historie času, str. 59-60)

Všeobecná teória relativity sa ukázala ako veľmi mocný nástroj, ale každá teória má svoje hranice, a zdá sa, že tu na ne naráža aj ona. Ako dlho ešte potrvá, kým ju nahradí širší a komplexnejší súbor ideí nie je možné povedať, ale je zrejmé, že táto jej konkrétna aplikácia vedie do slepej uličky. Pokiaľ ide o množstvo hmoty vo vesmíre, jej celkové množstvo nebude nikdy známe, pretože hmota nemá žiadne obmedzenia. Je to typické, sú tak zabraní do matematických rovníc, že zabúdajú na realitu. V praxi rovnice nahradili realitu.

Keď sa mu podarilo presvedčiť veľa ľudí, na základe toho, že „nikto sa však nemôže sporiť s matematickou vetou“, zaujal potom Hawking iný názor: „je trochu iróniou osudu, že sa teraz, keď som si veci ďalej rozmyslel, snažím ostatných fyzikov presvedčiť o tom, že singularita na počiatku vesmíru byť nemusela“. Že povaha celej metódy je vymýšľaná sa ukazuje na mimoriadnej zmene názoru Hawkinga. Teraz hovorí, že vo veľkom tresku neexistuje žiadna singularita. Prečo? Čo sa zmenilo? Neexistuje žiaden novší dôkaz. Všetky tieto zvraty sa odohrávajú vo svete matematickej abstrakcie.

Hawkingova teória čiernych dier predstavuje aplikáciu myšlienky singularity na jednotlivé časti vesmíru. Je plná protichodných a mystických prvkov. Vezmime si nasledujúcu pasáž, ktorá popisuje nezvyčajnú možnosť astronauta padajúceho do čiernej diery:

„Práca, ktorú sme Roger Penrose a ja urobili v rokoch 1965 až 1970, ukázala, že podľa všeobecnej teórie relativity, je vnútri čiernej diery ukrytá singularita, v ktorej je hustota a priestoročasové zakrivenie nekonečné. Trochu sa podobá sa veľkému tresku na počiatku vesmíru, ale v prípade kolabujúceho telesa a padajúceho astronauta ide o definitívny koniec ich času. Zákony vedy tu prestávajú platiť a schopnosť predpovedať budúcnosť sa vytráca. Avšak pozorovateľa, ktorý ostal mimo čiernej diery, sa strata predikcie vôbec nedotýka, pretože ani svetlo, ani žiaden iný signál sa k nemu nemôžu z diery dostať. Táto pozoruhodná skutočnosť priviedla Rogera Penrosa na myšlienku princípu kozmickej cenzúry, ktorú by sme mohli parafrázovať slovami ‘Boh nepovoľuje nahé singularity’. Inými slovami, ku singularitám vytvoreným gravitačným kolapsom dochádza iba na miestach, ako čierne diery, kde sa slušne schovávajú pod horizontom čiernych dier, kde sú skryté pred pohľadom zvonku. Povediac presne, je táto formulácia známa ako slabý princíp kozmickej cenzúry; chráni pozorovateľa mimo čiernej diery pred následkami straty schopnosti predikcie, ku ktorej dochádza pri singularite, ale nešťastnému padajúcemu astronautovi nepomôže ani trochu.“ (Hawking, A Brief History of Time, From the Big Bang to Black Holes, str. 88-89)

Aký zmysel to má? Nespokojní s počiatkom (a koncom) času pre vesmír ako celok, objavujú teraz Penrose a Hawking početné časti vesmíru, kde čas už skončil! Hoci dôkazy pre existenciu čiernych dier sú nespoľahlivé, je pravdepodobné, že nejaké takéto javy existujú, vo forme skolabovaných hviezd s obrovskou koncentráciou hmoty a gravitácie. Ale je veľmi nepravdepodobné, že tento gravitačný kolaps by mohol niekedy dosiahnuť stav singularity, a ešte menej, že zostane v tomto stave navždy. Oveľa skôr, než sa tento stav dosiahne, by takáto obrovská koncentrácia hmoty a energie viedla k masívnej explózii.

Celý vesmír je dôkazom toho, že proces zmeny nikdy nekončí a to na všetkých úrovniach. Rozsiahle oblasti vesmíru sa môžu rozširovať, kým iné sťahovať. Dlhé obdobia zjavnej rovnováhy sú prerušené násilnými výbuchmi, ako supernovy, ktoré naopak poskytujú surovinu pre tvorbu nových galaxií, čo prebieha neustále. Neexistuje zmiznutie alebo vytváranie hmoty, ale iba jej neustála, neutíchajúca zmena z jedného stavu do druhého. Preto nemôže dôjsť ku „koncu času“ vo vnútri čiernej diery alebo kdekoľvek inde.

(pokračovanie nabudúce)

1 komentár:

  1. THREE IMPORTANT RIGHTS


    Three Rights which, in my opinion, should be preserved:
    .
    1 - The right to Mono-parenthood in Traditionally Monogamous Societies: see the blog "The Origin Of Sex-Taboo". [in English]
    .
    2 - The right to veto who pays (the taxpayer) - Semi-Direct Democracy: see the blog "Fim-da-Cidadania-Infantil". [in Portuguese]
    .
    3 - The right to survival of indigenous identities: see the blog "50-SEPARATISM-50." [in English]
    .
    .
    .
    P.S.
    The separatists-50-50 doesn't seek pretexts to deny the Right to survival of others one... the separatists-50-50 only claim the Right to survival of Indigenous Identities (read: the 'globalization-lovers' must respect the rights of others one... and vice versa!)



    F.R.A.R.

    OdpovedaťOdstrániť