streda, 18. februára 2015

Budhizmus je novým ópiom más

MARK VERNON | The Guardian
Západný budhizmus musí prejsť ešte dlhou cestou než sa stane niečím, čo vzdoruje a nie dopĺňa konzumizmus


V jednej z mnohých spální patriacich Davidovi a Victorii Beckhamových stojí meter vysoká zlatá soška Buddhu. Madeleine Buntingová ju zazrela v televízii, a potom o nej rozprávala preplnenému hľadisku na poslednom stretnutí o viere s názvom Uncertain Minds. Rozjímala o tom, čo z neho robí perfektný doplnok moderného konzumerizmu.

Budhistický autor Stephen Batchelor, ktorý na tomto podujatí hovoril spolu s učiteľom budhizmu Johnom Peacockom na to reagoval tak, že v Thajsku je chrám, kde majú Buddhu vyobrazeného v podobe malého obrázku Davida Beckhama. Tá symetria je dokonalá. A pre západný budhizmus vyvoláva zásadnú otázku.

Západný budhizmus sa prezentuje ako liek voči stresu moderného života, i keď, ako poznamenal Slavoj Žižek, v skutočnosti funguje ako perfektný doplnok moderného života. Umožňuje svojim prívržencom oddeliť sa od stresu a pritom ponechať príčiny tohto stresu nedotknuté: sily konzumu nerušene pokračujú vo svojej kreatívno-deštruktívnej ceste. Skrátka, budhizmus je novým ópiom más.

Batchelor a Peacock by sa mohli zhodnúť na tom, že ide o závažné obvinenie a tiež vážne nebezpečenstvo. A ich snahy možno interpretovať ako úsilie vyhnúť sa tomu.

Ich analýzy sa líšia. Batchelor si všimol, že západný budhizmus prechádza protestantskou reformáciou. V zmysle kritického vyrovnávania sa so svojimi kanonickými textami je asi dve storočia za západným kresťanstvom. Pátranie po historickom Buddhovi –úloha, ktorá je zhodná s pátraním po historickom Ježišovi v 19. storočí- je len na pochode. V podstate stredoveký budhizmus bol katapultovaný do modernity. Je len sotva prekvapujúce, že bude trvať dve, možno tri storočia než sa objaví autentická západná forma – čím sa myslí obzvlášť taká, ktorá vzdoruje a nie dopĺňa konzumerizmus. Pretože ak má budhizmus žiť v modernom svete bude ho treba brat ako živú tradíciu, nie vytvarovaný import. Ako vedeli vodcovia reformácie 16. storočia, ide o hlboko znepokojujúci projekt – aj keď je pre svoj prísľub nového života pôsobivý.

Dôležitou úlohou je vysporiadanie sa s tradičnými predpokladmi kolujúcimi o budhizme, predpokladmi, s ktorými sa pracuje ako v budhistických kruhoch, tak mimo nich. Peacock, napríklad, poznamenal, že v ranej slovnej zásobe budhizmu neexistuje slovo pre meditáciu, aj keď sa často považuje za niečo, čo definuje budhistickú prax. Namiesto toho Buddha vyzýval svojich nasledovníkov, aby “kultivovali”, “rozvíjali”, “privádzali k životu”. Prišiel s radou poľnohospodárskych, nie existenciálnych, metafor.

Čo tiež chýba pri zameriavaní sa na meditáciu je etický imperatív prítomný v jeho výzve. Každá prax sa musí týkať celého vášho postoja k svetu a je to postoj, ktorý je silne a neúprosne kritický. Cieľom je skúmať všetky aspekty vašej podoby žitia. Piatková meditačná skupinka, ktorá nemá žiaden dopad na vašu prácu v pondelok ráno je cvičením v oddeľovaní dvoch vecí, ktoré spomína Žižek.

Alebo si vezmime bežne citovanú budhistickú pravdu, že všetko treba spochybňovať a nič neprijímať za vieru. Naoko sa tomu prikladá význam, hovorí Peacock ďalej, no budhisti zvyčajne dodržiavajú všetky druhy doktrín, od karmického zákona a reinkarnácie, po pravdu o utrpení a neexistencii ja. Dôsledkom je, že sa budhizmus stáva náboženstvom, i keď sa trvá na tom, že ničím takým nie je. Západné kategórie myslenia sa používajú spolu s tým ako sa predpokladá, že sa rozvracajú. Mimochodom, samotné slovo „budhizmus“ je západným neologizmom.

A napriek tomu je chybou myslieť si, že západné kategórie, ktoré nás formujú, je možné obísť. Nemôžete si vybrať bohov, ktorých uctievate. Dúfať, že to dokážete tak, že preberiete bohov niekoho iného alebo zhluk východných myšlienok je základnou chybou.

Namiesto toho  musí jednotlivec, ktorý sa snaží pokračovať v ceste Buddhu, „vstúpiť do prúdu“, musí pokračovať po neustále sa meniacom prúde, čo tvorí túto tradíciu. Je to ťažká výzva. Peacock a Batchelor na seba priťahujú asi toľko hany ako chvály. A ako na záver svojho pátrania po historickom Ježišovi skonštatoval Albert Schweitzer, môže pritom ísť o zavádzajúci a skľučujúci proces.

No, ako by povedal veľký reformátor Martin Luther: „Tu stojím. Nemôžem inak.“ Tak zneje voľba: autentická premena alebo nevkusná zlatá soška v rohu obývačky.

Zdroj: The Guardian

1 komentár:

  1. Podľa mojej mienky, očakávať od náboženstiev sociálnu zmenu je neadekvátne.
    Prečo by mali náboženstvá viesť k lepšej spoločnosti? Nikdy si to nekládli za cieľ, teda prečo im to vyčítať? Ich jedinou úlohou je spása individuality, obzvlášť v prípade budhizmu. Aj etika a morálka je len prostriedkom. V prvom rade je spása, rovnako ako v kapitalizme zisk. Ak sa to niekomu zdá málo, je to dôsledok jeho pohľadu na to, čo by malo náboženstvo byť. Avšak náboženstvo môže definovať samé seba ako sa mu zachce, nie podľa našich predstáv.
    Vynikajúco to zhrnul Ježiš: Dajte Cisárovi, čo je Cisárovo a Bohu čo je Božie.
    https://www.biblegateway.com/passage/?search=Matthew+22%3A17-21
    Teda, nekládol si za zámer ozdraviť spoločnosť, čo vynikajúco parodujú v Monty Python Life of the Brian, v dialógu, ktorý je reakciou na Ježišove blahoslavenstvá:

    FRANCIS: Well, blessed is just about everyone with a vested interest in the status quo, as far as I can tell, Reg.
    REG: Yeah. Well, what Jesus blatantly fails to appreciate is that it's the meek who are the problem.
    JUDITH: Yes, yes. Absolutely, Reg. Yes, I see.
    Takže, aj keď z náboženského hľadiska sa dá kritizovať spoločnosť, náboženstvo (zakladatelia, nie reformátori) nemali zámer vybudovať lepšiu spoločnosť. Preto, je ťažké im vyčítať, že v tomto smere nepôsobili...

    OdpovedaťOdstrániť