štvrtok, 5. februára 2015

Európa sa teraz musí buď zjednotiť a postaviť ostatným alebo čeliť rozpadu

PAUL MASON | Verso
Európa mala sedem rokov na to, aby po páde Lehmanovcov vyriešila krízu použitím starých pravidiel a metód, a zlyhala. Teraz sa musí buď zjednotiť a postaviť ostatným alebo čeliť rozpadu. Jej obyvatelia už dlhšie neustoja takúto kombináciu ekonomickej stagnácie a politickej neurčitosti.

OECD to nepochopí, no päťdesiatročné predpovede ich ekonómov priniesli v roku 2014 katastrofálne následky: vo vyspelom svete je to najlepšie z kapitalizmu u konca. Dlhodobé miery rastu pravdepodobne poklesnú – nízka produktivita, vyšší pomer starších ľudí voči mladým pracujúcim a previsajúci problém s dlhmi, ktoré si na oplátku žiadajú väčšie mzdové škrty a útoky na sociálny štát.

Do najbližšej doby vytvorila kríza nadbytok pracujúcich a kapitálu, ako aj nedostatok ziskov, miezd, inflácie a rastu. A to mení celú makroekonomickú situáciu. Počas celej neoliberálnej éry bola ekonomická stratégia štátov postavená na predpoklade, že celosvetová hra prospievala všetkým a najlepším spôsobom ako ju hrať bolo podieľať sa na nej.

No po siedmich rokoch škrtov po krachu Lehmanovcov to už viac neplatí. Recesia sa v rozvinutom svete zmenila na dlhé obdobie poklesu; a keďže dnes každá krajina zoskupenia BRIC čelí štrukturálnej kríze, je čas, aby sa politici zadívali na posledných päťdesiat rokov a premýšľali.

Ak sa rast znižuje, každá krajina je pod tlakom toho, aby si z neho v prvom rade zabezpečila spravodlivý podiel, a, potom, ak je to možné, aj viac.

A to je v podstate to, čo začali robiť traja zo štyroch najväčších hráčov globálnej ekonomiky: Amerika, prostredníctvom svojho fiškálneho deficitu, záchrany bánk a politiky kvantitatívneho uvoľňovania, si vybrala väčšiu časť rastu, ktorý sa objavil na Západe; Japonsko a Čína sa ocitli uzavretí v nevyhlásenej menovej vojne, používajúc voľnú menovú politiku na udržanie rastu.

Iba Európa odmieta súťažiť. Jej národné elity a nadnárodné elity okolo inštitúcií EÚ môžu iba opakovať nefungujúce mantry, ktoré viedli kontinent ku stagnácii.

Pri používaní menovej politiky na zmiernenie krízy poklesu konala Európska centrálna banka (ECB) zakaždým neskoro a umiernene. Až v roku 2012, čeliac existenčnej kríze dlhopisov, začala s použitím neštandarných politických nástrojov. Dokonca i teraz nie je jasné či môže dôjsť k úplnému kvatitatívnemu uvoľňovaniu.

S fiškálnou politikou je celý kontinent uväznený –na príkaz Nemecka- v ničivých a zbytočných škrtoch: politicky zapríčinené medzery v HDP 2 až 3 percentá dokonca aj pri tých najzdravších ekonomikách budú –v očiach našich vnúčat- vyzerať ako šialenstvo. Čelíme storočiu stagnácie a, aby sme splnili pravidlá stanovené v predchádzajúcom období, prichádzame s ešte väčším poklesom.

Barometer zlyhávania politiky hovorí jasne: politická nespokojnosť. Stranícke politické systémy v Japonsku, Číne, dokonca Amerike ostávajú –napriek všetkému kriku- nedotknuté. No v mnohých európskych krajinách má v súčasnosti dvojcifernú podporu pravicová, konzervatívno-nacionalistická opozícia: UKIP, Národný front, Švédski demokrati. V Španielsku a Grécku sa akoby z ničoho objavili radikálne ľavicové strany so serióznou šancou vyhrať voľby.

Samoľúbosť európskej elity je tvárou v tvár masovej nezamestnanosti, a teraz už aj politickým hrozbám okrajových strán, zarážajúca. V neoliberalizme boli vždy tými rozpačitými lajdákmi: EÚ bola jediným voľnotrhovým projektom vo svete, ktorý bol zaťažený nákladný sociálnym štátom a otvorenou spoločenskou zmluvou so svojou pracovnou silou. Verila v neoliberalizmus viac ako jej ho bolo dovolené praktikovať.

Takže, zatiaľ čo sa predstavitelia USA preniesli cez “fiškálny útes” jedným vyjednávaním s Kongresom za druhým, EÚ sa primkla k svojim pravidlám a k uzavretej ideológii, v dôsledku ktorej sedia doma bez práce milióny mladých ľudí, žijú so svojimi rodičmi, alebo trávia hodiny v “nahovno zamestnaniach”, kde im málo platia a na chode spoločnosti sa spolupodieľajú ešte menej.

Pre konzervatívne strany, ktorých masovú základňu tvorí stredná trieda, finančná elita a teraz aj široká armáda sluhov žijúcich vo vnútri rentiérskej bubliny, sú takéto politické krízy pretrpiteľné. Pre stredoľavé strany je to iné. Ľahostajnosť sa ukázala byť samovražednou.

Grécka strana PASOK by sa radšej zničila sama, ako by pred úspornými opatreniami chránila voličskú základňu pracujúcich a strednej triedy. Španielska PSOE musela sledovať ako ju z ničoho nič zatienila rivalská, energická ľavicová strana. Škótska Strana práce čelí takmer úplnému zániku po tom, ako sa dala na zúfalú obranu jednoty s Anglickom, kým obrovské masy mladých ľudí a pracujúcej triedy žiadali nezávislosť na platforme sociálnej spravodlivosti.

Táto generácia sociálnych demokratov je nemastná-neslaná, priveľmi opatrná a bez talentu. Nemôže hovoriť jazykom svojej tradičnej voličskej základne, teda pracujúcej triedy, ani zosieťovanej mládeže, ktorá vyšla do ulíc v roku 2012. A to preto, že nevidia alternatívu voči šetreniu.

V tejto knihe autori prezentujú jednu alternatívu: riadený odchod z eura a návrat k národne suverénnym centrálnym bankám. Tvrdia, že politická únia a “transferová únia”, s ktorou je spojené zdanenie a výdavky, nie sú v rámci EÚ možné, a že akýkoľvek projekt sociálnej spravodlivosti musí nutne naraziť ne európske inštitúcie.

Pre tých, ktorí si naozaj myslia, že Európu je možné zreformovať k sociálnej spravodlivosti, rastu a silnému sociálnemu štátu robia autori cennú službu tým, že prezentujú, čo by to znamenalo: porazenie nielen mainstreamových konzervatívnych strán, ale tiež pravicových, nacionalistických súperov a úplnú transformáciu európskej sociálnej demokracie smerom k heterodoxnej, fiškálne expanzívnej ekonomickej politike, a víťazstvo dosiaľ nevyskúšaných nových ľavicových strán.

Rozhodujúce sú roky 2015 a 2016: čo sa udeje v Anglicku, Grécku, Španielsku a hlavne Francúzsku určí, či sa Európa rozpadne pod kombinovaným tlakom novej pravice a neortodoxnej ľavice. Ak prežije, tak treba mať na pamäti, že drvivá väčšina mainstreamových politikov, ktorí si to želajú, je previazaných s politikami, pre ktoré ide prežitie ruka v ruke so stagnáciou, škrtmi a sociálnym rozkladom.

Prežitie Európy ako projektu poskytujúceho sociálnu spravodlivosť, udržateľnosť, vyrovnaný rozvoj a demokratické hodnoty je momentálne pod vážnym ohrozením. Neoliberálne elity Európy sa spoločne zabudli v modernom systéme Versailles – dnes Davosu s jachtárskymi prístavmi a stráženými sídlami.

Tí, ktorí chcú Európu fiškálneho rastu, odvážnej a nekonvenčnej menovej politiky a agresívnej konkurencie so zvyškom sveta kvôli rastu, kvôli ľuďom, a pre nové technologické schopnosti musia vedieť odpovedať na otázku: čo ak sa to nestane? Autori tu vysvetľujú túto logiku: odchod, rozchod a obnovenie projektov sociálnej spravodlivosti v národných štátoch, alebo menšie spojenectvá národných štátov.

Nikto nechce “návrat do 1930-tych rokov”; no ak –ako sa domnievam- začala fáza konkurenčného úteku z krízy po roku 2008, potom lekciou z 1930-tych rokov je, že posledný prehráva. Európa mala sedem rokov na to, aby po páde Lehmanovcov vyriešila krízu použitím starých pravidiel a metód, a zlyhala. Teraz sa musí buď zjednotiť a postaviť ostatným alebo čeliť rozpadu. Jej obyvatelia už dlhšie neustoja takúto kombináciu ekonomickej stagnácie a politickej neurčitosti.


Analýza krízy Eurozóny od Paula Masona je predhovorom ku knihe Against the Troika: Crisis and Austerity in the Eurozone od Heinera Flassbecka a Costasa Lapavitsasa.

Zdroj: Verso

1 komentár:

  1. to je sice pravda, len na druhej stane mam trochu obavy z toho rozpadu z dovodu, ze ten klerofasizmus na Svk potom si uz fakt nedokazem ani predstavit...P.)

    OdpovedaťOdstrániť