pondelok, 16. februára 2015

Odpadlícke deti Boha

SLAVOJ ŽIŽEK | Outlook India
Ambedkar vedel, že pokiaľ budú jestvovať kasty, budú tu aj vyhnanci

Manuov zákonník je jedným z najtypickejších ideologických textov v celých dejinách ľudstva. Prvým dôvodom je, že zatiaľ čo jeho ideológia obsahuje celý vesmír, vrátane svojich mýtických pôvodov, zameriava sa na každodennú prax ako bezprostrednú materiálnosť ideológie: ako (čo, kde, s kým, kedy...) jeme, vyprázdňujeme sa, máme sex, chodíme, vstupujeme do budovy, pracujeme, bojujeme, atď. Druhým dôvodom je, že táto kniha vykonáva radikálny posun vzhľadom k svojmu počiatočnému bodu (predpokladu): starovekým zbierkam véd. To, čo nachádzame vo védach je brutálna kozmológia založená na zabíjaní a požieraní: vyššie veci zabíjajú a požierajú/konzumujú tie nižšie, silnejší jedia slabších, t.j. život je tu hrou s nulovým súčtom, kde víťazstvo jedného je porážkou toho druhého. „Veľký kolobeh bytia“ sa tu javí ako založený na „potravinovom reťazci“, veľkom reťazci požierania: bohovia požierajú smrteľných ľudí, ľudia požierajú cicavce, cicavce jedia nižšie živošíchy, ktoré požierajú rastliny, rastliny “požierajú“ vodu a zem... taký je večný kolobeh bytia. Tak prečo potom védy hovoria, že na vrchole spoločnosti nie sú bojovní králi silnejší ako iní ľudia, ktorí ich všetkých „požierajú“, ale kasta kňazov? Tu na scénu nastupuje ideologická vynaliezavosť véd: úlohou kňazov je zabrániť prvej, najvyššej úrovni kozmického požierania: požratiu smrteľných ľudí bohmi. Ako? Pomocou vykonávania posvätných rituálov. Bohovia musia byť upokojení, musí byť uspokojený ich hlad po krvi, a špeciálnou schopnosťou kňazov je poskytnúť bohom náhradnú (symbolickú) obetu: zviera alebo iné predpísané jedlo namiesto ľudského života. Obeta je nutná nie pre nejakú špeciálnu službu od bohov, ale aby sa zabezpečilo pokračovanie kolobehu života. Kňazi vykonávajú úlohu, ktorá sa týka rovnováhy celého vesmíru: ak ostanú bohovia hladní, naruší sa celý kolobeh kozmického života. Od samotného začiatku je „holistické“ poňatie veľkého kolobehu bytia -ktorého skutočnosťou je brutálny kolobeh, kde silnejší zabíja slabšieho- založené na klame: nie je to „prirodzený“ kolobeh, ale kolobeh založený na výnimke (ľudí, ktorí nechcú byť zožraní), t.j. obety sú náhradnými vkladmi, ktorých cieľom je obnoviť celkový kolobeh života.

To bola prvá dohoda medzi ideológmi (kňazmi) a tými pri moci (bojujúcimi kráľmi): králi, ktorí udržiavali skutočnú moc (nad životom a smrťou iných ľudí) uznajú formálnu nadradenosť kňazov ako vyšších kást, a, na výmenu za toto zdanie nadradenosti, kňazi legitimizujú moc bojujúcich kráľov ako súčasti kozmického poriadku. Potom sa však, okolo šiesteho a piateho storočia PNL, niečo stalo a došlo k radikálnemu „prehodnoteniu všetkých hodnôt“ v podobe univerzalistickej reakcie voči kozmickému potravinovému reťazcu: asketickému odmietnutiu celej tejto pekelnej mašinérie reprodukujúcej sa prostredníctvom obetovania a požierania. Tento kolobeh potravinového reťazca sa dnes vníma ako kolobeh večného utrpenia, a jediný spôsob ako v ňom dosiahnuť mier je oslobodiť sa z neho. (V prípade jedla to, samozrejme, znamená, vegetariánstvo: nejesť zabité zvieratá.) Od večne plynúceho času prechádzame k cieľu vstúpenia do bezčasového Prázdna. S týmto obratom od život potvrdzujúceho stanoviska po odmietnutie sveta, porovnateľným s kresťanským obrátením pohanského univerza, nie sú najvyššími hodnotami sila a plodnosť, ale súcit, pokora, a láska. Samotný zmysel obety sa tak s týmto obratom mení: už neobetúvame tak, že pekelný kolobeh života pokračuje, ale aby sme sa zbavili viny za podieľanie sa na tomto kolobehu.

Aké sú socio-politické dôsledky tohto obratu? Ako sa môžeme vyhnúť tomu, aby sa opustila celá sociálna hierarchia, založená na „veľkom potravinovom reťazci“ pojedačov a požieraných? V tom sa skveje genialita Manuovho zákonníka: jeho základnou ideologickou operáciou je zjednotiť hierarchiu kást a asketické odmietnutie sveta tak, že sa kritériom umiestnenia v kastovnej hierarchii stane samotná čistota. Ako hovorí Wendy Donigerová v úvode k tomuto textu:

„Vegetariánstvo bolo presadené ako jediný spôsob ako sa oslobodiť od pút prírodného násilia, ktoré nepriaznivo ovplyvňovalo karmu jednotlivca. Sprievodným javom týchto nových stravovacích návykov bola sociálna hierachia do veľkej miery riadená relatívnou realizáciou ideálu nenásilia. Hierarchia hodností spoločenských tried sa nezmenila. Avšak, zdôvodnenie tohto odstupňovania áno.“

Vegetariánski kňazi sú na vrchole, tak blízko čistoty, ako je len ľudsky možné; po nich nasledujú bojujúci králi, ktorí dominujú skutočnosti a zabíjajú život – v istom zmysle sú opakom kňazov, t.j. majú voči kolobehu života rovnako negatívny postoj ako kňazi, i keď svojim agresívnym/zasahujúcim spôsobom. Potom nasledujú výrobcovia, ktorí prinášajú jedlo a iné materiálne podmienky pre život, a, nakoniec, na konci sú vyhnanci, ktorých hlavnou úlohou je vysporiadať sa zo všetkými typmi exkrementov, hnijúcimi, mŕtvymi zvyškami života (od čistenia záchodov po zabíjanie zvierat a odstraňovaním mŕtvych tiel).

Keďže sú tieto dva postoje úplne nekompatibilné, ich zjednotenie je neuskutočniteľné a môže byť dosiahnuté len celou radou komplexných trikov, presunov a kompromisov, ktorých základnou formulkou je univerzalita s istými výnimkami: „V princípe áno, ale...“ Pri plnení tejto úlohy demonštruje Manuov zákonník dychberúcu vynaliezavosť, ktorej príklady majú nebezpečne blízko ku komickosti. Napríklad, kňazi by mali študovať védy a neobchodovať; napokon sa ale kňaz môže podieľať na obchode, no nie je mu dovolené obchodovať s určitými vecami, napríklad sezamovými semiačkami; ak to spraví, môže to robiť len za určitých okolností; napokon, ak to ale spraví za zlých okolností, v ďalšom živote sa narodí ako červík v psom výkale...

Inými slovami, veľkou lekciou Manuovho zákonníka je, že skutočná regulačná moc zákona nespočíva v priamych zákazoch, v rozdelení činov na dovolené a zakázané, ale regulácii samotných porušení zákazov: zákon ticho predpokladá, že budú základné zákazy porušené (alebo nás dokonca tajne zvádza na ich porušenie), a následne, ak sa ocitneme v pozícii vinníkov, hovorí nám ako zmieriť ich porušenie so zákonom pomocou porušenia zákazu určitým regulovaným spôsobom...

Britská koloniálna správa Indie vyzdvihla Manuov zákonník ako privilegovaný text, ktorý sa má používať ako referenčný bod pri vytváraní právneho poriadku, ktorý by umožnil čo najefektívnejšiu dominanciu Indie – do určitej miery možno povedať, že Manuov zákonník sa stal Knihou hinduistickej tradície retrospektívne, bol vybraný, aby spomedzi širokého výberu predstavoval tradíciu očami kolonizátorov (rovnako tak jeho obscénny náprotivok, „tantra“, ktorá bola tiež anglickými kolonizátormi systematizovaná na koherentne temný, násilný a nebezpečný kult) – vo všetkých týchto prípadoch máme dočinenia s niečím, čo Eric Hobsbawm nazýval „vynájdená tradícia“. Znamená to tiež to, že zotrvávanie fenoménu a sociálnej role Nedotknuteľných nie je iba pozostatkom tradície: ich počet narástol počas deväťnásteho storočia s rozšírením sa miest, ktorým chýbala vhodná kanalizácia, takže vyhnanci boli potrební na to, aby sa vysporiadali so špinou a exkrementami. Na všeobecnejšej úrovni by sme mali odmietnuť myšlienku, že globalizácia ohrozuje miestne tradície, že vyhladzuje odlišnosti: niekedy ich ohrozuje, omnoho častejšie ich však udržiava pri živote, alebo oživuje tak, že ich adaptuje na nové podmienky – povedzme ako Angličanmi a Španielmi znovuovynájdené otroctvo.

S formálnym zákazom diskriminácie Nedotknuteľných zmenilo ich sociálne vylúčenie status a stalo sa obscénnym doplnkom oficiálneho/verejného poriadku: verejne odmietnutý status pokračuje ďalej vo svojej ilegálnej existencii. Avšak, táto ilegálna existencia je napriek tomu formálna (týka sa symbolického označenia/statusu subjektu), čo je dôvod prečo nenasleduje rovnakú logiku ako dobre známá klasická marxistická opozícia medzi formálnou rovnosťou a skutočnou nerovnosťou v kapitalistickom systéme: tu je to nerovnosť (pretrvávanie hierarchického kastovného systému), čo je formálne, zatiaľ čo vo svojom skutočnom ekonomickom a legálnom živote si sú jednotlivci istým spôsobom rovní (dalit sa dnes môže taktiež stať bohatým, atď.). Status kastovnej hierarchie nie je taký istý ako status šľachty v buržoáznej spoločnosti, ktorý je fakticky irelevantný, respektíve len črtou, ktorá môže pridať subjektu spoločenský pôvab.

Exemplárnym je tu konflikt medzi B.R. Ambedkarom a Gándhím počas 1930-tych rokov: I keď bol Gándhí prvým hinduistickým politikom obhajujúcim úplnú integráciu Nedotknuteľných, a nazval ich “deti Boha”, vnímal ich exklúziu ako dôsledok skazenosti pôvodného hinduistického systému. Gándhí si predstavoval skôr (formálne) nehierarchický kastovný poriadok, v ktorom má každý jednotlivec svoje pridelené miesto: zdôrazňoval dôležitosť čistenia zvyškov a oslavoval Nedotknuteľných za to, že vykonávali túto “posvätnú” úlohu. Práve tu sú Nedotknuteľní vystavení najväčšiemu ideologickému zvodu: spôsobom, ktorý v určitom zmysle predznamenáva dnešnú “politiku identít”, im Gándhí umožňuje “zaľúbiť sa do seba” vo svojej ponižujúcej identite, prijať svoju degradujúcu prácu ako vznešenú a potrebnú spoločenskú úlohu, vnímať dokonca aj ponižujúci charakter svojej práce ako znak svojho sebaobetovania sa, svojej ochoty vykonávať špinavú prácu pre spoločnosť. Aj jeho “radikálnejší” imperatív, že každý, vrátane brahminov, by si mal odpratávať svoje výkaly, zakrýva skutočný problém, ktorý sa netýka nášho individuálneho postoja, ale celkového charakteru spoločnosti. (Rovnaký ideologický trik sa dnes robí príkazmi, ktoré nás bombardujú zo všetkých strán, aby sme recyklovali vlastný odpad, dávali fľaše, noviny, atď., do patričných oddelených košov... takto je vina a zodpovednosť zosobnená, nemožno z nej viniť celkovú organizáciu ekonomiky, ale náš subjektívny postoj, ktorý treba zmeniť.) Cieľom nie je zmeniť naše vnútro, ale zrušiť Nedotknuteľných ako takých, t.j. nie ako súčasti systému, ale systém samotný, ktorý ju vytvára. Na rozdiel od Gándhího to Ambedkar videl jasne, keď, ako hovorí Christophe Jaffrelot, “zdôraznil márnosť púheho zrušenia Nedotknuteľnosti: toto zlo je produktom sociálnej hierarchie špeciálneho typu, je to celý kastovný systém, ktorý musí byť vykorenený: ´Budú jestvovať vyhnanci (Nedotknuteľní), pokiaľ budú kasty.´ … Gándhí na to naopak reagoval tým, že ide o otázku základov hinduizmu, civilizácie, ktorá vo svojej pôvodnej forme v skutočnosti nebrala hierarchiu do úvahy.“

V roku 1927 Ambedkar symbolicky spálil kópiu Manusmriti (Manuovho zákonníka); Gándhí si vždy držal kópiu Bhagavadgíty – textu, ktorý chválil systém varna v jeho pôvodnej štvorštupňovej forme. Ambedkar vystúpil so silnou kritikou Gíty za jej kontrarevolučnú obranu kastovného systému. Rozdiel medzi Gándhím a Ambedkarom je neprekonateľný: je to rozdiel medzi „organickým“ riešením (riešiť problém prostredníctvom návratu k čistote pôvodného neskorumpovaného systému) a skutočne radikálnym riešením (identifikujúc problém ako „symptóm“ celého systému, symptóm, ktorý možno vyriešiť len cez zrušenie celého systému). Ambedkar jasne videl ako štruktúra štyroch kást, alebo systém varna, nezjednocuje štyri prvky, ktoré patria k rovnakému systému: zatiaľ čo prvé tri kasty (kňazi, bojujúci králi, obchodníci-výrobcovia) vytvárajú konzistentný celok, organickú triádu, šudrovia (otroci) a Nedotknuteľní (mimo štvorvrstvového systému) sú ako Marxov „ázijský výrobný spôsob“, „časť bez účasti“, nekonzistentný element, ktorý v systéme udržiava priestor toho, čo systém ako taký vyčleňuje – a ako takí zastávajú Nedotknuteľní univerzalitu. Alebo ako to vyjadril Ambedkar vo svojej geniálnej slovnej hračke: „Budú jestvovať vyhnanci, pokiaľ budú kasty.“ („There will be outcasts as long as there are castes.”) Pokiaľ tu budú kasty, bude tu excesívny vylúčený prvok s nulovou hodnotou, ktorý je formálne súčasťou systému, no nemá v ňom žiadne patričné miesto. Gándhí zakrýva tento paradox akoby bola harmonická štruktúra možná.


Zdroj: Outlook India

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára