pondelok, 2. februára 2015

TTIP a Marx

MICHAL LIPTÁK | Nezávislí
Diskusia o TTIP na ľavom politickom spektre ukazuje, ako hlboko je v dnešnom politickom diskurze zakorenená neoliberálna ideológia deregulácie a voľného trhu. Ešte fascinujúcejšie však je, ak TTIP neodmieta ani nominálne komunistická strana, a na obhajobu svojho postoja si privoláva Karla Marxa.

V Denníku Referendum v stĺpiku „Nedostatečný dialog o české pozici k TTIP“ z 22.01.2015 Jiří Dolejš – ekonóm a poslanec za KSČM – vysvetľuje, prečo ani komunisti hneď TTIP neodmietajú, ale chcú o nej diskutovať. Privoláva si pri tom na pomoc klasika komunistických strán: „Karel Marx již v roce 1848 napsal řeč o svobodném obchodě, ve které označil bariéry volného obchodu za reakční. Překvapená reakce profesora Petra Fialy, toho času předsedy ODS, že komunisté nejsou proti volnému obchodování, není proto na místě. Ale asi tyto zdroje levicového myšlení prostě nestudoval.“

Čo nám môže štúdium týchto zdrojov ľavicového myslenia, teda konkrétne Marxa, povedať o diskusii o TTIP? V prvom rade treba povedať, že Marx vždy považoval kapitalizmus za progresívnejší systém oproti akémukoľvek minulému systému. Progresivita kapitalizmu však prichádzala za cenu extrémnej dehumanizácie, najmä pracujúcich ľudí. Napríklad v Grundrisse v jednej pasáži Marx píše o dejinnom nástupe kapitalizmu ako o „plnom rozvinutí vlády človeka nad prírodnými silami“ či „absolútnom rozvinutí jeho tvorivých vlôh“, alebo ako o „vývoji všetkých ľudských síl ako takých“. No nasleduje: „V buržoáznej ekonómii – a v epoche výroby, ktorá jej odpovedá – sa toto plné rozvinutie ľudského vnútra javí ako úplné vyprázdnenie, toto univerzálne spredmetnenie ako totálne odcudzenie, a zmetenie akýchkoľvek jednostranných účelov ako obetovanie samoúčelu nejakému úplne vonkajšiemu účelu. Preto sa detinský starý svet z jednej strany javí ako niečo vyššie. Z druhej strany je niečím vyšším všade tam, kde je snaha o uzatvorenú podobu, formu, o určité dané ohraničenie. Starý svet je uspokojením sa na obmedzenom stanovisku; zatiaľ čo moderný svet neuspokojuje, alebo, kde sa javí ako v sebe uspokojený, je banálny.“1

Dá sa teda očakávať, že ani Marxova podpora voľného obchodu nebude priamočiarou podporou. A skutočne, záverečné slová Marxovej reči o voľnom obchode z roku 1848, čo je text, ktorý má Dolejš v citovanom článku na mysli, znejú: „Celkovo možno povedať, že systém ochranných ciel je dnes konzervatívny, zatiaľ čo systém voľného obchodu pôsobí deštruktívne. Rozkladá staré národnosti a vyhrocuje do krajnosti antagonizmus medzi buržoáziou a proletariátom. Skrátka, systém voľného obchodu urýchľuje sociálnu revolúciu. A iba v tomto revolučnom zmysle, páni, dávam svoj hlas voľnému obchodu.“2

Engels vo svojom úvode k tejto reči z roku 1888 komentuje: „Len pod voľným obchodom môžu byť produktívne sily pary, elektriny a strojov naplno rozvíjané. A čím rýchlejšie je tempo tohto rozvoja, tým skôr sa dosiahne nevyhnutný dôsledok: spoločnosť sa rozdelí do dvoch tried, s kapitalistami na jednej a robotníkmi na druhej strane; so zdedeným bohatstvom na jednej a zdedenou chudobou na druhej strane; s ponukou prekračujúcou dopyt, s trhmi neschopnými absorbovať narastajúci objem produkcie, s neustálymi cyklami prosperity, prebytku, kríz, paník, chronických depresií, a postupného oživovania obchodu; [voľný obchod] ako hlásateľ nie neustáleho zlepšovania, ale neustále sa opakujúcej nadprodukcie a krízy. Skrátka, produktívne sily sa rozvinú do takej miery, že ľudia sa budú búriť proti neznesiteľným putám a proti spoločenským inštitúciám, ktoré ich vytvorili. A jediné možné riešenie je sociálna revolúcia, oslobodenie spoločenských produktívnych síl z pút starého spoločenského rádu, a oslobodenie skutočných výrobcov – ľudových más – z pod jarma námezdného otroctva. A pretože voľný obchod je prirodzenou, normálnou atmosférou tejto dejinnej evolúcie a je ekonomickým médiom, v ktorom budú podmienky nevyhnutnej sociálnej revolúcie najrýchlejšie vytvorené – z tohto, a iba z tohto dôvodu, hlasoval Marx pre voľný obchod.“3

Navyše si treba uvedomiť, v akej dejinnej situácii Marx preferoval voľný obchod proti protekcionizmu. V tom čase tarifné clá bránili dovozu surovín a obilia do Británie, čím sa predražovala cena konštantného a variabilného kapitálu, a chránili sa tým výlučne pozemkoví vlastníci: majitelia poľnohospodárskej pôdy, majitelia banských pozemkov, atď. Marx sa postavil na stranu buržoáznych ekonómov Smitha, Ricarda či Milla, pretože liberalizácia obchodu mala prispieť k zničeniu archaickej triedy pozemkových vlastníkov, tohto spiatočníckeho pozostatku feudalizmu. Liberalizácia obchodu mala pre Marxa jediný účel: rozšírenie kapitalistického výrobného spôsobu do celého sveta, a teda vytvorenie materiálnych podmienok pre svetovú proletársku revolúciu.

Už o 40 rokov však Engels píše: „Ak dnes krajina zavádza voľný obchod, určite to nerobí preto, aby potešila socialistov. Robí to preto, že voľný obchod je potrebný pre priemyselných kapitalistov. Ale ak by sa aj zamietol voľný obchod a zvolil sa protekcionizmus v snahe oklamať socialistov a odvrátiť očakávanú sociálnu katastrofu, nijako by to nepoškodilo vyhliadky socializmu.“4 Keď je kapitalistický výrobný spôsob rozšírený po celom svete (a ak boli o tomto pochybnosti ešte v roku 1888, dnes už je kapitalizmus nepochybne globálny), diskusia o voľnom trhu a protekcionizme nie je podľa Engelsa pre socialistu zaujímavá.

Ako má naložiť dnešný ľavičiar s týmito zdrojmi ľavicového myslenia o skoro 170 rokov neskôr? V prvom rade si treba uvedomiť odlišnú historickú situáciu: TTIP nie je v prvom rade o tarifných clách – ako upozorňuje opakovane ekonómka Ilona Švihlíková, tarifné prekážky sú už dnes zanedbateľné aj bez TTIP. Zaujímavejšie veci sa týkajú odstraňovania tzv. netarifných, to jest legálnych prekážok investícií a ochrany investorov napríklad pomocou mechanizmu ISDS. Dnešný protekcionizmus „reakčných“ (podľa Dolejša) občianskych iniciatív tak nemá chrániť triedu pozemkových vlastníkov proti nastupujúcemu kapitalizmu, má chrániť sociálny štát, ktorý sa vyvinul na základni tohto kapitalizmu najmä v západnej Európe, a má ho chrániť pred rozkladom a následným relapsom do dickensiánskej formy kapitalizmu 19. storočia. Ten kapitalizmus, ktorý bol progresívny v roku 1848, je kapitalizmus, ktorý je v skutočnosti spiatočnícky a regresívny v roku 2015.

Je pochopiteľné, že voči silným korporačným lobbistom sa dnes ľavica (aspoň niektorá) snaží vo veci TTIP aspoň udržať pozíciu. To je jedna možnosť. Aké iné možnosti okrem zákopovej pozičnej vojny však má ľavičiar, ktorý je odvážnejší a nechce len udržať pozíciu? Napadajú ma ďalšie tri možnosti. Socialista, ktorý nasleduje Marxa a Engelsa doslova (a tým pádom prehliada dejinný rozmer ich myslenia, ktorý Marx a Engels vždy zdôrazňovali), môže ignorovať celú diskusiu o TTIP, a venovať radšej energiu príprave ďalšej socialistickej revolúcie a budovaniu „triedneho vedomia“. Socialista, ktorý je ekonomický determinista (čo nebola Marxova pozícia, ale takto býva často dezinterpretovaný), môže podporovať TTIP vo všetkej jej asociálnosti a brutalite v duchu hesla „čím horšie, tým lepšie“; dúfajúc, že biedna situácia proletariátu vyvolá revolúciu. A ľavičiar, ktorý neverí v revolúciu, ale len vo vývoj kapitalizmu, môže prejsť do protiútoku: namiesto obhajoby autonómie krajín čo sa týka utvárania ich sociálneho modelu a sociálnych a ekologických štandardov môže navrhovať transatlantickú dohodu, ktorá by zaviazala vytvoriť najvyspelejší sociálny štát vo všetkých signatárskych krajinách. Namiesto snahy udržať západoeurópsky sociálny a ekologický model môže presadzovať export tohto sociálneho a ekologického modelu do USA (alebo aj do východnej Európy). Namiesto ochrany európskej pracujúcej triedy môže emancipovať aj americkú a inú pracujúcu triedu. Veľmi odvážny ľavičiar by sa mohol tiež pokúsiť využiť fakt, že sa vôbec uvažuje o transatlantickej dohode, dokonca na posilnenie sociálneho štátu, alebo na daňovú harmonizáciu či presadenie globálnej kapitálovej dane navrhovanej Thomasom Pikettym.

Osobne vidím diskusiu o dokumente, ktorého autormi sú korporátni lobbisti, ako stratu času. Ak však o ňom Dolejš a jeho kolegovia z KSČM (a ešte viac to platí pre sociálnych demokratov z ČSSD a SMER) chcú diskutovať, a zároveň si nechcú nechať vnútiť základný neoliberálny ideový rámec diskurzu, v ktorom sa akýkoľvek dokument pripravený korporáciami nevyhnutne pohybuje, budú musieť zaujať niektorú zo štyroch autentických ľavicových pozícií vyššie. To je to skutočné ponaučenie, ktoré nám dáva štúdium týchto zdrojov ľavicového myslenia, ktorých sa Dolejš dovoláva.

1 Karel Marx, Rukopisy „Grundrisse“ II (Praha: Svoboda, 1974), 100.
2 Karel Marx a Bedřich Engels, Spisy, zvazek 4 (Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1958), 422.
3 http://www.marxists.org/archive/marx/works/1888/free-trade/index.htm
4 Tamtiež.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára