štvrtok, 19. februára 2015

Záleží na tom kde sú lokalizované fabriky?

GÉRARD DUMÉNIL, DOMINIQUE LÉVY | Counterpunch

Návrat k priemyselnej výrobe môže byť cestou vpred

Kríza, ktorá začala v roku 2008 preniesla do debaty tému deindustrializácie USA a Európy, mocností utvárajúcich centrum globálneho ekonomického systému. Prezident Barack Obama urobil z tohto problému kľúčovú otázku svojej kampane na znovuzvolenie. K dispozícii je nové slovo, "insourcing" ako opak "outsourcingu" alebo subdodávky. Cieľom je vrátiť priemyselnú výrobu na územie štátu.

Po masívnom presune výroby do periférnych krajín potrebujú tieto krajiny naliehavo oživiť svoje priemyselné odvetvia. Mohol by to byť spôsob, ako znížiť nezamestnanosť a spomaliť (relatívny) pokles centrálnych ekonomík, ako aj prostriedok zabránenia obchodnej nerovnováhe. Posledný fakt je obzvlášť dôležitý v období krízy štátneho dlhu, pretože v zásade ide o rozpočtový a obchodný deficit, ktorý zvyknú medzinárodné finančné inštitúcie (trhy) trestať.

Deindustrializácia je všeobecnejší a starší proces ako presunutie výroby. V centrálnych ekonomikách nebol nástup neoliberalizmu v roku 1980 veľkým odchýlením sa od tohto trendu. Podiel HDP generovaný spracovateľským priemyslom klesol v USA z 26 percent v roku 1960 na 19 percent v roku 1980 a 11 percent v roku 2007. Podobné údaje vykázalo Francúzsko, vyššie Nemecko, no v oboch krajinách sa úpadok týkal rovnakého rozsahu (z 36 percent (v roku 1960) na 23 percent len v samotnom bývalom Západnom Nemecku). Tento trend odráža dlhodobý posun v štruktúre spotreby k službám. Je ale pravdou, že premiestnenie výroby do iných častí sveta je charakteristické pre neoliberálnu globalizáciu.

Rozhodujúcim faktorom v priebehu nasledujúcich desaťročí bola priemyselná stratégia prijatá veľkými spoločnosťami, ktoré sa stali nadnárodnými. Situácia v USA je najjasnejším príkladom istého prístupu: priamych zahraničných investícií (skupujúcich alebo zakladajúcich dcérske spoločnosti v iných krajinách). V roku 1970, tesne pred nástupom neoliberalizmu, sa priame investície amerických nefinančných spoločností v iných krajinách rovnali 23 percentám ich čistých fyzických investícií (výstavba a materiál) v USA. V rokoch 1998 a 2007 to zvýšili na 81 percent, čo svedčí o zámernom úsilí vyrábať inde než na území štátu.

V periférnych krajinách globálneho ekonomického systému náklady na jednotku pracovnej sily aktuálne rýchlo rastú a blížia sa úrovni USA. Obama si je vedomý tohto súbehu, ktorý pripisuje rastu nákladov hodinových miezd v Číne závratnou rýchlosťou 13 percent ročne (v stálych cenách; určené na základe oficiálnych štatistík čínskych miest). Faktorom, ktorý tiež zavážil bola revalvácia čínskeho juanu. V rokoch 2005 a 2012 vzrástol juan voči doláru o viac než 30 percent. Ak berieme do úvahy infláciu, ktorá postupovala v Číne rýchlejšie ako v USA, nárast sa blíži k 40. percentám, k čomu sa pridal pokles mzdových nákladov v USA. Vývoj oboch faktorov už donútil niektoré spoločnosti stiahnuť výrobu do USA (do Južnej Karolíny, Alabamy a Tennessee.) K tomuto trendu dala impulz kríza, ktorá znamenala úspech neoliberálnych stratégií, ktoré doviedli pracujúcich centrálnych krajín ku konkurencii s periférnymi krajinami.

Známky oživenia v USA

Presun, ktorý chce Biely dom podľa svojich slov podporovať, je zjavne odôvodnený ziskovosťou. Zo strany nadnárodných spoločností si to nevyžaduje žiadne úsilie (s výnimkou uvedomenia si tejto reality). A americká vláda prispeje svojou troškou tým, že zníži dane firmám, ktoré investujú na území štátu. Obama v januári vo svojom prejave o stave Únie predstavil plán pre Americkú ekonomiku "budovania do budúcnosti“ a povedal, že "americký automobilový priemysel je späť."

Ak berieme do úvahy úroveň výroby v roku 2007 ako hodnotu 100%, potom výroba automobilov v USA klesla v júni 2009 na 48% . V decembri 2011, po masívnom refinancovaní zo strany vlády, sa táto hodnota vrátila na 84. Automobilový priemysel je pravdepodobne zachránený, ale pred USA je ešte dlhá cesta. Niektorým odvetviam sa darí stále horšie; iné, ako je napríklad elektronika, sa zas so situáciou vyrovnávajú lepšie. Ak to meriame z rovnakého východiskového roku (2007), celkový výstup priemyselnej výroby USA sa v júni 2009 znížil na 80%, a v decembri 2011 sa vzchopil späť na 93%. Je to zlepšenie, ale nie zázrak. Výkriky víťazstva, ktoré vítali oživenie automobilového priemyslu v USA (vo volebnom roku) by mohli byť predčasné.

Tento vývoj Európanom pripomenie odlišnú ekonomickú výkonnosť Nemecka a Francúzska. Vraví sa nám, že Nemecko dokázalo udržateľnosť neoliberálnej globalizácie, keďže obstálo tvárou v tvár konkurencii z periférnych ekonomík, a že Francúzsko zaostáva. No nedá sa vedieť ako dobre si nemecký priemysel vedie bez toho, aby sme poznali cenu, ktorú za to zaplatil. Nemecký a francúzsky priemysel sa rozišli v roku 2003. Do tej doby kráčali paralelne vedľa seba tou istou cestou; pokiaľ ich neodlíšil rozdielny rast. Od roku 2003 do začiatku krízy v roku 2007 vzrástla priemyselná produkcia vo Francúzsku len o 4 percentá, v Nemecku o 20 percent. Tieto údaje sa vzťahujú len na priemyselný rast. Napriek všetkému mediálnemu humbuku nerástla nemecká ekonomika rýchlejšie ako francúzska: v rovnakom období zaznamenali obe krajiny rast prakticky rovnakým tempom.

Nemecká pracujúca chudoba

Kľúčovým mechanizmom bol tlak na náklady na pracovnú silu (mzdy a príspevky sociálneho zabezpečenia) v Nemecku, zamerané predovšetkým na slabo platených pracujúcich. Podiel nemeckých pracujúcich považovaných za slabo platených od konca 1990-tych rokov neustále rastie, čo vedie k väčšej segmentácii trhu práce, očividnému rastu nekmeňových zamestnancov, ďalším formám delenia a príležitostným prácam, ktoré majú pravdepodobne rovnaký dôvod. Príspevky na sociálne zabezpečenie tesne pred krízou prudko klesli. Francúzsko tiež zaznamenalo pomalší rast nákladov na pracovnú silu, len v menšej miere: vo Francúzsku priemerné reálne mzdové náklady vzrástli o 3,5 percenta, zatiaľ čo v Nemecku v rokoch 2003 a 2007 o 1,5 percenta klesli.

V Nemecku bol tento tlak kombinovaný s rozšírením subdodávateľov o zahraničné spoločnosti, často situované v strednej Európe. Začiatkom 1990-tych rokov si veľké spoločnosti vo Francúzsku osvojili americký prístup priamych zahraničných investícií. Konečný výsledok sa môže zdať rovnaký, ale pokračujúci úspech nemeckého priemyslu naznačuje, že tomu tak nie je: nemecký prístup ponechal kľúčové priemyselné činnosti na území štátu. To bolo sprevádzané rastom obchodného prebytku. Od roku 2003, kedy sa naplno ukázali rozdiely medzi týmito ekonomikami, prebytok obchodnej bilancie Nemecka prudko vzrástol (v roku 2007 dosahujúc 7 percent HDP), zatiaľ čo Francúzsko prešlo do deficitu obchodnej bilancie (2 percentá HDP v tom istom roku). Táto zmena je o to zarážajúcejšia, že prebytok obchodnej bilancie vo Francúzsku v priebehu rokov 1990-1999 bol v priemere vyšší (vyjadrený ako percento HDP) ako v Nemecku (1,2 percenta v porovnaní s 0,5 percenta).

Procesy deindustrializácie a reindustrializácie by sme mali považovať za súčasť neoliberálneho mechanizmu. Deindustrializácia (presun výroby) je výrazom odlišných pohľadov medzi záujmami dominantných tried krajiny, ktoré ťažia zo ziskov dosiahnutých nadnárodnými korporáciami, a vlastným hospodárstvom krajiny. Dominantné triedy nezaujíma, kde je ich príjem generovaný, ale koľko zarobia. V tejto súvislosti sa nemecká ekonomika javí ako lepšie riadená, ale, podobne ako v USA, za to pracujúci zaplatili značnú cenu - s výnimkou vrcholového vedenia firiem, ktoré je spolu s vlastníkmi jedným z pilierov neoliberalizmu.

Pokiaľ nebude celkový neoliberálny rámec so všetkými jeho prvkami - hegemóniou kapitalistických tried a finančných inštitúcií, spolu s vrcholovým vedením, financializáciou a globalizáciou - čeliť "finančnému tlaku" toho druhu, ktorý sa konal v USA v povojnovom období, všetky snahy bojovať proti procesu deindustrializácie, bez ohľadu na to, ako úspešné budú, budú aj naďalej zlyhávať. Tieto postupy narušujú to, čo zostalo zo sociálnych vymožeností vydobytých v predchádzajúcich desaťročiach, bez akéhokoľvek jasného prispenia k obnoveniu rastu a obnoveniu zamestnanosti.


Zdroj: Counterpunch

PS: V tomto kontexte je vhodné čítať články Ilony Švihlíkovej, ktorá kritizuje nemeckú tendenciu o maximalizáciu zahraničného obchodného prebytku. Úspech tejto snahy je totiž sprevádzaný deficitom inej krajiny (podľa zákonitostí makroekonómie), čo si Nemecko tvrdohlavo odmieta uvedomiť. Nemožno sa „vyexportovať z krízy“, ak túto stratégiu zvolí príliš veľa štátov. Pozri: http://www.blisty.cz/art/76474.html

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára