nedeľa, 15. marca 2015

Fašizmus je vojna

EDUARD CHMELÁR | Slovo

Milé priateľky a priatelia, nepodľahnite tejto psychotickej polarite dneška, udržte si slobodnú myseľ, odmietajte hodnotovú dvojtvárnosť a pokrytectvo a upozorňujte na každého, kto nás svojou mentalitou ťahá do kalných vôd novej totality

V tridsiatych rokoch minulého storočia, teda v čase, keď ešte Winston Churchill obdivoval Mussoliniho a podporoval generála Franca, antifašisti v Európe upozorňovali na fašistickú rozpínavosť týmto sloganom. Jednoduché, ale tvrdé poznanie, že fašizmus znamená vojnu, pocítili na svojej koži o niekoľko rokov všetci, no s jeho dôsledkami sa vyrovnávame doteraz. S prekvapením zisťujem, že mnohí ľudia chápu fašizmus skreslene a zjednodušene, vnímajú ho len cez vrieskajúcich nacistických dôstojníkov z béčkových filmov a domnievajú sa, že toto civilizačné zlo sme už navždy porazili, ba dokonca, že u nás fašizmus nikdy nebol. Odpustím si siahodlhú historicko-politologickú prednášku o tom, že fašizmus má mnoho podôb, že inak vyzeral v Mussoliniho Taliansku, inak v Hitlerovom Nemecku, inak v Pinochetovom Čile, inak vo Francovom Španielsku, inak v Papadopulosovom Grécku, inak v Salazarovom Portugalsku, inak v Horthyho Maďarsku a inak na Tisovom Slovensku (obhajcovia totalitárnych režimov zavádzajú verejnosť práve tým, keď poukazujú na to, čím sa režim v ich krajine odlišoval od toho nacistického). Nebudem vás unavovať ani vysvetľovaním, že už veľa sociálnych vedcov varovalo, že fašizmus môže prísť nebadane aj z tej strany, z ktorej by sme ho najmenej očakávali, že jeho dnešné podoby a metódy sa líšia od tých z minulého storočia a že ten súčasný je ešte nebezpečnejší, lebo je sofistikovanejší. Chcem poukázať na to, čo ma viedlo k tomu, aby som sa zúčastnil na včerajšej demonštrácii proti budovaniu nových základní NATO na Slovensku a čo ma vedie k tomu, prečo sa zúčastním aj na zajtrajšej blokáde neofašistického pochodu v Bratislave.

Nemám rád Putinov režim. Hnusí sa mi jeho vypätý nacionalizmus, odpudzuje ma jeho konzervativizmus a ruský militarizmus mi je rovnako odporný ako ten americký (oba tieto národy sú si vo svojich veľmocenských komplexoch až príliš podobné). Ruská neoliberálna ekonomika je sociálne rovnako devastujúca ako tá západná (napokon, mnohí už zabudli, že Ivan Mikloš pri zavádzaní rovnej dane ako pozitívny príklad uvádzal aj Rusko). Protestoval som proti zatýkaniu Putinových oponentov, protestoval som proti zadržiavaniu posádky Greenpeace a protestoval som proti odtrhnutiu Krymu. Neprišiel som na Hviezdoslavovo námestie preto, aby som sa pobratal s tými, ktorým vadí zabíjanie „slovanských bratov“ a neprekážalo im zabíjanie „čečenských bratov“, ktorí fandia Rusku len preto, lebo je proti Amerike a ktorí nepodporujú ani tak mier ako samotného Putina. Prišiel som tam preto, lebo všetko, čo určuje moje myslenie, hodnotový rámec, životné zásady a politické princípy, sú ideály mieru, spravodlivosti a bratstva medzi národmi. A tieto ideály sú čoraz viac pošliapavané, znevažované a účelovo dezinterpretované. Ako som povedal, v Rusku nevládne príjemný režim. Ale nie je najhorší, Európu neohrozuje a Rusko môže byť náš priateľ. Západné krajiny udržiavajú dobré alebo dokonca spojenecké vzťahy s oveľa horšími režimami, dokonca s najhoršími diktatúrami, ale naša politika voči Rusku je nespravodlivá, šovinistická a najmä nebezpečná. Vyhrocuje konflikt tak, že nezodpovednosť politikov nás môže priviesť k novej svetovej vojne, ktorá nebola od roku 1945 nikdy tak blízko ako dnes. Preto by sme nemali stupňovať nepriateľské gestá (medzi ktoré patrí aj budovanie nových vojenských základní NATO v strednej a východnej Európe), ale hľadať mierové riešenia. A na to potrebujeme silný hlas verejnosti, ktorá politikom odkáže, čo ľudia v skutočnosti chcú a podporujú. Preto som bol na tejto demonštrácii včera a prídem aj 26. marca. Pretože hrozba globálneho konfliktu nového typu je alarmujúco živá, pretože z tejto blížiacej sa vojny nevzídu žiadni víťazi, iba porazení.

Na blokády pochodov neofašistov pri príležitosti výročia 14. marca 1939 chodievam zasa pravidelne, od začiatku. Pamätám si najmä na dramatický prvý ročník, v roku 1999. Vtedy bola atmosféra naozaj hustá, z Hodžovho námestia k nám na Poštovú ulicu doliehal rev nabudených neofašistov a ja som musel vyjednávať s veliteľom policajného zásahu, ktorý bol pripravený pustiť náckov povolenou trasou priamo na nás (nepotrebujete veľkú predstavivosť, aby ste sa dovtípili, ako by sa to asi skončilo, vtedy sme na poslednú chvíľu zabránili najhoršiemu). Nemôžem sa stotožňovať s ľuďmi, ktorí síce kričia, že NATO znamená vojnu proti Rusku, ale zároveň hlučne oslavujú vojnový štát, ktorý to Rusko reálne napadol. Nemôžem prijať tézu, že títo ľudia sú len „vlastenci“, lebo keď hovoria, že majú radi Slovensko, myslia tým, že majú radi biele Slovensko. A keď hovoria biele Slovensko, myslia tým biele katolícke Slovensko. A keď hovoria biele katolícke Slovensko, myslia tým biele katolícke konzervatívne Slovensko. A keď hovoria biele katolícke konzervatívne Slovensko, myslia tým biele katolícke konzervatívne etnicky čisté Slovensko. A keď hovoria biele katolícke konzervatívne etnicky čisté Slovensko, myslia tým biele katolícke konzervatívne etnicky čisté heterosexuálne Slovensko. Bez menšín, prisťahovalcov, liberálov, socialistov, ateistov, dokonca i bez emancipovaných žien. Slovom, títo ľudia nenávidia naše rozmanité Slovensko a väčšinu jeho občanov viac ako ktokoľvek iný. Je dôležité sa im postaviť a nahlas povedať, že opakovanie temnej minulosti v akejkoľvek podobe si väčšina z nás neželá, že je potrebné, aby sme boli všetci ostražití a udusili prejavy neofašizmu už v zárodku.

Na druhej strane musím rovnako zdôrazniť, že ma desí, keď vidím medzi svojimi liberálnymi priateľmi ľudí, ktorí liberalizmus len predstierajú. Ktorí sú rovnako netolerantní až nenávistní ku každému prejavu, ktorý nie je totožný s tým, ktorý zdieľajú oni. Ktorí premieňajú oponentov na verejných nepriateľov. Ktorí kritizujú pomery v Rusku, ale nevadí im vzrastajúci fašizmus na Ukrajine, ktorý sa nedá bagatelizovať jeho slabými výsledkami v parlamentných voľbách, lebo jeho skutočný politický vplyv je oveľa väčší a prejavuje sa najmä v silových zložkách štátu (napríklad šéfom kyjevskej polície je zástupca otvorene neofašistického zoskupenia). To všetko sú prejavy, ktoré ma mimoriadne znepokojujú. Slávny taliansky spisovateľ a semiológ Umberto Eco sa v jednej zo svojich esejí pokúsil definovať všeobecné znaky fašizmu. Okrem iného v nej upozornil na to, že fašistická mentalita nedokáže akceptovať slobodné kritické myslenie, ktoré neznásilňuje a nepresviedča, ale rozlišuje a zvažuje. Pre fašistov sa nesúhlas rovná zrade. Milé priateľky a priatelia, nepodľahnite tejto psychotickej polarite dneška, udržte si slobodnú myseľ, odmietajte hodnotovú dvojtvárnosť a pokrytectvo a upozorňujte na každého, kto nás svojou mentalitou ťahá do kalných vôd novej totality – nech už prichádza z akejkoľvek strany. Lebo fašizmus naozaj prináša vojnu. A to, na čo musíme myslieť predovšetkým, nie je Rusko, Západ, pravica alebo ľavica, ale MIER.

13.3.2015

Prevzaté so súhlasom autora.

Zdroj: Slovo

2 komentáre:

  1. Kontolna otazka:
    Preco mlci cela EU aj nasa vlada o tom, ze v silovych zlozkach maju priame zastupenie predstavitelia fasistickej ideologie? Je verejne zname, ze akakolvek podpora rezimov, ktore spolupracuju s fasizmom je trestna!!! Kedy budu vlady EU brane na zodpovednost koli tejto necinnosti, ci snad aj z napomahania rezimu na UA?

    OdpovedaťOdstrániť