pondelok, 2. marca 2015

Filozof Giorgio Agamben: Myslenie je odvahou v beznádeji

JULIETTE CERF | Télérama
Stojac tak v opozícii voči každej takejto redukcii človeka na jeho biologické dáta, navrhuje Agamben preskúmať pole našich možností.


Keď v Trastevere, kde sme si dohodli stretnutie, bili zvony, vybavila sa mi jeho tvár... Giorgio Agamben sa objavil ako apoštol Filip vo filme Piera Paola Pasoliniho Evanjélium podľa Matúša (1964). V tom čase sa mladý študent práva, narodený v Ríme roku 1942, potĺkal s umelcami a intelektuálmi zoskupenými okolo spisovateľky Elsy Moranteovej. Bol to sladký život? V každom prípade obdobie silných priateľstiev. Postupne sa z právnika stal filozof navštevujúci Heideggerove semináre v Thor-en-Provence. Neskôr sa pustil do editovania prác Waltera Benjamina, mysliteľa, ku ktorého mysleniu nemal nikdy ďaleko, tak ako ku Guy Debordovi a Michelovi Foucaultovi. Giorgio Agamben sa takto zoznámil s mesiánskym zmyslom Dejín, kritikou spoločnosti spektáklu, a odporom voči biomoci, kontrole, ktorú vykonávajú inštitucionálne orgány nad životom - nad samotnými telami občanov. Jeho myslenie, ktoré je sčasti poetické a sčasti politické, pátra po archeologických dôkazoch a kliesni si cestu vírom času až k pôvodom slov. Autor série prác pomenovaných pod latinským titulom Homo sacer prechádza Agamben krajinou práva, náboženstva a literatúry, no odmieta zájsť do... Spojených štátov, aby sa vyhol ich biometrickým kontrolám. Stojac tak v opozícii voči každej takejto redukcii človeka na jeho biologické dáta, navrhuje Agamben preskúmať pole našich možností.

JC: Berlusconi skončil, tak ako viacero iných európskych lídrov. Keďže ste písali o suverenite, aké myšlienky vo vás vyvoláva táto bezprecedentná situácia?

GA: Verejná moc stráca legitimitu. Medzi mocenskými orgánmi a občanom sa vyvinula obojstranná podozrievavosť. Táto narastajúca nedôvera dokonca zvrhla niektoré režimy. Demokratické režimy sú veľmi znepokojené: ako inak možno vysvetliť, že je ich bezpečnostná politika dvakrát tak zlá ako za talianského fašizmu? V očiach moci je každý občan potenciálnym teroristom. Nezabúdajte na to, že biometrický aparát, ktorý bude čoskoro vložený do občianskeho preukazu každého občana, bol prvýkrát vytvorený na kontrolu recidivistických zločincov.

Je kríza prepojená so skutočnosťou, že ekonomika predstihla politično?

Aby som použil slovník starovekého lekárstva, kríza označuje rozhodujúci moment choroby. No dnes už kríza nie je dočasná: je samotným pohonom kapitalizmu, jeho vnútorným motorom. Kríza neustále prebieha, keďže, ako iné aparáty výnimočných situácií, dovoľuje orgánom zavádzať opatrenia, ktoré by neboli nikdy schopní presadiť počas normálneho obdobia. Táto kríza perfektne korešponduje -i keď sa to môže zdať smiešne- s tým, čo ľudia v Sovietskom zväze zvykli nazývať ´permanentná revolúcia´.

Vo vašich reflexiách dneška hrá veľmi dôležitú rolu teológia. Prečo?

Výskumný projekt, ktorý som nedávno podnikol mi ukázal, že naša moderná spoločnosť, ktorá o sebe tvrdí, že je sekulárna, je, naopak, riadená sekularizovanými teologickými konceptami, ktoré pôsobia o to mocnejšie, pretože si nie sme vedomí ich prítomnosti. Nikdy neuchopíme to, čo sa dnes deje kým nepochopíme, že kapitalizmus je v skutočnosti náboženstvom. A, ako povedal Walter Benjamin, jedným z najzúrivejších, pretože neumožňuje zmierenie... Vezmite si slovo „viera“ zvyčajne obmedzené na náboženskú oblasť. Grécke slovo, ktoré mu v Evanjéliách zodpovedá je pistis. Historik náboženstva, ktorý sa snažil pochopiť zmysel tohto slova sa raz prechádzal po Aténach, keď tu zazrel ceduľu s nápisom: ´Trapeza tes pisteos´. Šiel k nej a uvedomil si, že je to banka: trapeza tes pisteos znamená: ´úverová banka´. To bolo dosť poučné.

Čo nám tento príbeh napovedá?

Pistis, viera, je úver, ktorý máme s Bohom a ktorý má Božie slovo s nami. A v našej spoločnosti je dôležitá oblasť, ktorá sa celkovo točí okolo úveru. Touto sférou sú peniaze a banka je ich chrámom. Ako viete, peniaze nie sú ničím iným než úverom: na dolárových a librových bankovkách (avšak nie na eure: a to by v nás malo vyvolať počudovanie) si môžete stále prečítať, že centrálna banka zaplatí nositeľovi ekvivalentnú hodnotu tohto úveru. Túto krízu rozpútala séria operácií s úvermi, ktoré boli predané mnohokrát predtým, ako mohli byť splatené. Spravovaním úveru banka -ktorá nastúpila na miesto cirkvi a jej kňazov- manipuluje s vierou a dôverou človeka. Ak je dnes politika na ústupe, je to kvôli tomu, že finančná moc, ktorá nahrádza náboženstvo, si privlastnila všetku vieru a všetku nádej. Preto podnikám výskum náboženstva a zákona: archeológia sa mi javí ako najlepší spôsob získania prístupu k súčasnosti. Európania nemôžu dôjsť k prítomnosti bez toho, aby ju nepomerali minulosťou.

Čo znamená archeologická metóda?

Je to hľadanie arché, čo v gréčtine znamená ´počiatok´ a ´prikázanie´. V našej tradícii je počiatok niečo, čo niečo zrodí, ako aj to, čo riadi jeho dejiny. No tento počiatok nie je možné označiť dátumom alebo lokalizovať chronologicky: je to sila, ktorá naďalej pôsobí v súčasnosti, rovnako ako detstvo v psychoanalýze určuje duševnú činnosť dospelého, alebo ako sa Veľký tresk, ktorý podľa astrofyzikov zrodil vesmír, dnes naďalej rozpína. Typickým príkladom tejto metódy by bola premena zvieraťa na človeka (antropogenéza), to jest, udalosť, o ktorej si predstavujeme, že k nej muselo nutne dôjsť, no naveky sa neskončila: človek sa neustále stáva človekom, a tak tiež ostáva nečlovekom, zvieraťom. Filozofia nie je akademickou disciplínou, ale spôsobom prirovnávania sa k tejto udalosti, ktorá sa nikdy neprestala diať a ktorá určuje ľudskosť a neľudskosť ľudstva: čo sú podľa môjho názoru veľmi zásadné otázky.

Nie je táto vízia vašich prác o stávaní sa človekom skôr pesimistická?

Som veľmi rád, že sa ma pýtate túto otázku, pretože často zisťujem, že ma ľudia nazývajú pesimistom. V prvom rade to na osobnej rovine vôbec nie tento prípad. Po druhé, koncepty pesimizmu a optimizmu nemajú nič spoločné s myslením. Debord často citoval jeden Marxov list, kde píše, že „beznádejné spoločenské podmienky, v ktorých žijem ma napĺňajú nádejou“. Každé radikálne myslenie si vždy osvojuje tú najextrémnejšiu pozíciu zúfalstva. Simone Weilová povedala „Nemám rada tých, ktorí zohrievajú svoje srdcia prázdnymi nádejami.“ Myslenie je pre mňa len týmto: odvahou v beznádeji. A nie je práve to veľký optimizmus?

Podľa vás byť súčasný znamená vnímať temnotu danej epochy a nie jej svetlo. Ako tomu máme rozumieť?

Byť súčasným znamená reagovať na výzvu, ktorá k nám prichádza z temnoty danej epochy. V rozpínajúcom sa vesmíre priestor, ktorý nás oddeľuje od najvzdialenejších galaxií narastá takou rýchlosťou, že svetlo ich hviezd k nám nikdy nepriletí. Vnímať, uprostred tejto temnoty, svetlo, ktoré sa nás pokúša dosiahnuť, ale nemôže – to nazývam byť súčasným. Súčasnosť je tou najťažšou vecou nášho života. Pretože, opakujem, pôvod sa neobmedzuje na minulosť: podľa Benjaminovho veľmi jemného obrazu je to vír, priepasť v prítomnosti. A my sme to tejto priepasti vťahovaní. To je dôvod prečo je prítomnosť par excellence vecou, ktorá ostáva neobývaná.

Kto je najväčším súčasníkom – básnik? Alebo filozof?

Mojou snahou nie je dávať poéziu do protikladu k filozofii v tom zmysle, že sa tieto dve skúsenosti dejú v jazyku. Domovom pravdy je jazyk, a nedôveroval by som žiadnemu filozofovi, ktorý by nechal druhých -filológom alebo básnikom- strážiť jej domov. Musíme sa starať o jazyk a domnievam sa, že jedným z hlavných problémov médií je, že neoplývajú žiadnymi takýmito obavami. Novinár je takisto zodpovedný za jazyk a bude podľa neho posudzovaný.

Aký kľúč k súčasnosti nám dáva vaša posledná práca o liturgii?

Analyzovať liturgiu znamená poukázať na ohromné zmeny v našej súčasnej existencii. V starovekom svete bola existencia niečím, čo je tu – niečím prítomným. V kresťanskej liturgii je človek tým, čím musí byť a musí byť tým, čím je. Dnes nemáme žiadnu inú predstavu reality než tú funkčnú a efektívnu. Existenciu už neponímame bez dôsledkov. Čo nie je efektívne – funkčné, ovládateľné – nie je reálne. Ďalšou úlohou filozofie je myslieť politiku a etiku oslobodené od konceptov povinnosti a efektívnosti.

Čo, napríklad, znamená premýšľať o neefektívnosti?

Trvanie na práci a výrobe je zhubné. Ľavica sa vydala zlou cestou, keď si osvojila tieto kategórie, ktoré stoja v centre kapitalizmu. No mali by sme špecifikovať, že neefektívnosť, ako ju vnímam ja, nie je nečinnosťou, ani záhaľkou. Mali by sme sa oslobodiť od práce aktívnym spôsobom - veľmi sa mi páči to francúzske slovo désoeuvrer. Ide o aktivitu, ktorá dáva bokom všetky sociálne úlohy ekonomiky, práva a náboženstva založené na operatívnosti, čím dáva priestor ich iným možným použitiam. Pretože práve to je vlastné ľudstvu: napísať báseň, ktorá uniká komunikatívnej funkcii jazyka; alebo hovoriť alebo bozkávať, čím sa mení funkcia úst, ktoré v prvom a neposlednom rade slúžia na jedenie. V Etike Nikomachovej si Aristoteles položil otázku či má ľudstvo nejakú úlohu. Úlohou hráča na falutu je hrať na flautu, a prácou obuvníka je vyrábať topánky, no aká je úloha človeka ako takého? Potom pokračuje s hypotézou podľa ktorej sa človek pravdepodobne rodí bez nejakej úlohy; no skoro ju opustil. Človek je živočíchom, ktorý nemá žiadnu úlohu: nemá žiadnu biologickú úlohu, žiadnu jasne predpísanú funkciu. Iba silná bytosť má schopnosť byť silnou. Človek môže robiť čokoľvek, no nemusí robiť nič konkrétne.

Študovali ste právo, no celá vaša filozofia sa v istom zmysle snaží oslobodiť od zákona.

Po skončení strednej školy som mal len jednu túžbu – písať. No čo znamená písať? Písať – čo? Domnievam sa, že to pre mňa bola túžba po možnostiach v mojom živote. To, čo som chcel nebolo „písať“, ale „byť schopný“ písať. Je to nevedomé filozofické gesto: hľadať možnosti vo vašom živote, čo je dobrou definíciou filozofie. Zákon je toho zjavne opakom: je to otázka nutnosti, nie možnosti. No keď som študoval právo bolo to preto, že som, samozrejme, nemohol pristúpiť k možnému, bez prejdenia testom nutného. V každom prípade sa mi moje štúdium práva stalo veľmi užitočným. Moc sa vzdala politických konceptov v mene tých právnych. Právna sféra sa nikdy neprestane rozširovať: vytvárajú sa zákony na všetko, vo sférach, kde by to kedysi bolo nepredstaviteľné. Bujnenie zákona je nebezpečné: v našich demokratických režimoch nie je nič, čo by nebolo regulované. Arabskí právnici ma naučili niečo, čo sa mi veľmi páčilo. Predstavujú si zákon ako nejaký strom, kde je jedna strana zakázaná a druhá povinná. Pre nich sa rola právnika nachádza medzi týmito dvoma extrémami: znamená riešiť všetko, čo sa dá robiť bez právneho postihu. Táto zóna slobody sa neprestane nikdy zužovať, zatiaľ čo by sa mala zväčšovať.

V 1997 v prvej časti série Homo sacer ste povedali, že tábor je normou politického priestoru. Od Atén až po Auschwitz...

Za myšlienku, že tábor nahradil mesto a stal sa nomos (normou, zákonom) modernity, som bol dosť kritizovaný. Nedíval som sa na tábor ako na historický fakt, ale skrytú matricu našej spoločnosti. Čo je vlastne tábor? Je časťou územia, ktorá jestvuje mimo právno-politického systému, materializáciou výnimočného stavu. Dnes výnimočný stav a depolitizácia prenikli všetkým. Je priestor sledovaný kamerovými systémami v dnešných mestách verejný či súkromný, vonkajší či vnútorný? Vytvárajú sa nové priestory: izraelský model na okupovanom teritóriu, pozostávajúci zo všetkých tých bariér vylučujúcich Palestíncov, bol prenesený do Dubaja, aby vytvoril hyperbezpečný ostrov turizmu...

Na akom štádiu je Homo sacer?

Keď som začal s touto sériou, to, čo ma zaujímalo bol vzťah medzi zákonom a životom. V našej kultúre nie je pojem života nikde definovaný, ale je neustále rozdeľovaný: je tu život v zmysle politickej charakteristiky (bios), prírodný život spoločný všetkým živočíchom (zoé), vegetatívny život, sociálny život, atď. Možno by sme sa mohli dostať k forme života, ktorá vzdoruje takýmto rozdeleniam? Práve píšem posledný diel Homo sacer. Giacometti povedal niečo, čo sa mi naozaj páčilo: nikdy nedokončíte maľbu, len ju zanecháte. Jeho maľby nie sú dokončené; ich potenciál nie je nikdy vyčerpaný. Chcel by som, aby to isté platilo o Homo sacer, aby bol opustený, ale nikdy nie dokončený. Naviac si myslím, že filozofia by nemala pozostávať z veľa teoretických stanovísk – teória musí občas ukázať svoju nedostatočnosť.

Je to dôvod prečo ste, tak ako pri vašich teoretických esejách, vždy tiež písali kratšie, poetickejšie texty?

Áno, presne tak. Tieto dva registre písania nestoja v opozícii, a dúfam, že sa často tiež pretínajú. Začalo to veľkou knihou, Moc a sláva, genealógia vlády a ekonomiky, kde som bol silno zasiahnutý tým pojmom inoperatívnosti, ktorý som sa snažil rozvinúť v konkrétnejšej podobe v iných textoch. Tieto pretínajúce sa cesty sú celkovým potešením z písania a myslenia.

Zdroj: Télérama.fr a Verso

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára