piatok, 20. marca 2015

Vtipom sa to začína

ZUZANA KUSÁ | Pravda

Schopnosť vcítiť sa do kože ponižovaných sa rozvíja dlho. Rovnako ako presvedčenie, že každé ponižovanie je neprípustné. Pestovať sa musí každodenne a pri každej príležitosti. Zvlášť v spoločnosti, ktorá sa tvrdo rozdeľuje a je ľahkovážne zhovievavá k hanobeniu „nie našich“. Európsky týždeň akcií proti rasizmu by mohol byť aspoň niekde začiatkom takého úsilia.

Pod heslom Ruka v ruke za rôznorodosť sa po tieto dni koná každoročný celoeurópsky týždeň akcií proti rasizmu. Ohlásených podujatí nie je veľa a Slovensko prispelo iba jednou - symbolickou blokádou neonacistického pochodu vzdávajúceho úctu režimu, ktorý obral o ľudskú dôstojnosť a život desaťtisíce občanov.

Oficiálnych podujatí je málo, no verme, že sú tu aj akcie neohlasované, ktoré sa neviažu na určený týždeň a hlavné námestia, a predsa sú rovnako dôležité. Vaše, jeho, moje, jej prejavy okamžitého nesúhlasu pri stretnutí s bezprávím a ponižovaním druhých. Pre to, aby sme dokázali vzdorovať plazivému rasizmu a fašizmu, sú práve ony zásadné.

O prejavoch nesúhlasu s násilím sme sa práve uplynulú sobotu rozprávali v mládežníckej relácii RTVS. Témou bolo, ako sa správame, keď sme na verejnom mieste svedkami násilia. Jej výber podnietil prípad, keď svedkovia bitky v autobuse udalosť nahrávali na mobilné telefóny namiesto toho, aby zasiahli a pomohli obeti.

Debata ukázala, že väčšina tínedžerov si myslí, že by nezasiahli, ak by boli svedkami násilia. Najmä zo strachu, aby sa násilie neobrátilo proti nim. A niektorí by váhali aj pri slovných útokoch, lebo už zažili výsmech a odstrkovania po tom, čo sa zastali ponižovaného spolužiaka. Tínedžeri sa zhodli, že šikanovanie v školách je dosť časté, ale učitelia si to veľmi nevšímajú a nechávajú ich, nech si problémy vybavia medzi sebou.

Z debaty tiež vyplynulo, že hoci diskutéri považovali nakrúcanie násilia (namiesto pomoci) za ľudsky zvrhlé, nevedeli prísť s inou možnosťou konania ako útek z miesta činu či alarmovanie polície. Pritom aj zdanlivo nezúčastnený svedok násilia je spolutvorcom deja.

V prípade verbálnych či iných útokov môže útočník brať mlčanie ako súhlas. A naopak, výskumy ukazujú, že aktívne ohradzovanie sa proti zneucťujúcim rečiam na adresu slabších predstavuje účinnú hrádzu proti silnejúcim stereotypom a rasizmu.

Ťažkosti s rolou svedka nie sú len slovenský problém. Kanadský výskum založený na denných záznamoch vysokoškoláčok o ich stretnutiach s diskriminačným správaním (urážlivými vtipmi počnúc) ukázal, že hoci tri štvrtiny v danej situácii uvažovali, že zasiahnu, nesúhlas dalo najavo iba 40 percent. Podľa inej štúdie nesúhlas prejaví sotva polovica tých, čo rozprávanie rasistických vtipov považujú za nesprávne.

Existujú kurzy prvej pomoci a kurzy sebaobrany. No ponúk, že vás naučia, aby sme sa nebáli vyjadriť nesúhlas s posmeškami na adresu Rómov, homosexuálov, Židov či zdravotne postihnutých, je ako šafranu. Možno aj preto, že týždeň ani mesiac kurzu nestačia na získanie sebavedomia a optimizmu, ktoré sú nevyhnutné na aktívny nesúhlas s „veselým“ rasizmom.

Verbálna pohotovosť sa možno za týždeň vycibrí, no schopnosť vcítiť sa do kože ponižovaných sa rozvíja dlho. Rovnako ako presvedčenie, že každé ponižovanie je neprípustné. Pestovať sa musí každodenne a pri každej príležitosti. Zvlášť v spoločnosti, ktorá sa tvrdo rozdeľuje a je ľahkovážne zhovievavá k hanobeniu „nie našich“. Európsky týždeň akcií proti rasizmu by mohol byť aspoň niekde začiatkom takého úsilia.

Prevzaté so súhlasom autorky.
Zdroj: Pravda

1 komentár:

  1. pomoc niekomu,keď je bitý záleží od toho, či tú oblasť snímajú kamery. ak áno, tak je lepšie sa do toho nemiešať, určite to už sleduje mestská alebo iná polícia a tí sú platení za riešenie takých problémov. a ak len kamerujú, je to platený hyenizmus.

    OdpovedaťOdstrániť