piatok, 8. mája 2015

Racionálny fašizmus

MICHAEL PARENTI

Aby mohli vládnuce ekonomické záujmy v plnej miere uvaliť na pracujúcich a roľníkov úsporné opatrenia, museli zrušiť demokratické práva, ktoré pomáhali masám brániť ich skromné životné podmienky. Riešením bolo rozdrviť ich odbory, politické organizácie a občianske slobody. Priemyselníci a veľkí statkári potrebovali niekoho pri kormidle, kto by zlomil moc organizovaných pracujúcich a farmárov a zaviedol masám prísny poriadok.

Keď som sa v New Yorku prechádzal po štvrti Malé Taliansko, prešiel som okolo obchodu s novinkami, kde mali plagáty a tričká so salutujúcim Benitom Mussolinim. Keď som vošiel do obchodu a opýtal sa predača, prečo predávajú takéto veci, odvetil, „Niektorým ľuďom sa páčia. A, viete, možno v tejto krajine potrebujeme niekoho ako Mussolini.“ Jeho komentár bol pripomienkou toho, že fašizmus prežíva v podobe čohosi viac ako len historickej kuriozity.

Horšie ako plagáty či tričká sú práce rozličných autorov snažiacich sa „vysvetliť“ Hitlera, alebo „prehodnotiť“ Franca, či inak vylepšiť fašistické dejiny. V Taliansku sa v 1970-tych rokoch objavila vskutku domáca produkcia kníh a článkov tvrdiacich, že za Mussoliniho nielenže jazdili vlaky načas, ale Taliansko tiež fungovalo. Všetky tieto publikácie, spolu s mnohými kontroverznými akademickými štúdiami, majú jednu spoločnú vec: Hovoria málo, ak vôbec niečo, o triednej politike fašistického Talianska a nacistického Nemecka. Ako sa tieto režimy vysporiadali so sociálnymi službami, obchodom, a pracovnými podmienkami? V koho prospech a na koho náklady? Väčšina literatúry o fašizme a nacizme nám to nepovie.[1]

Plutokrati si vyberajú autokratov

Na začiatok sa pozrime na zakladateľa fašizmu. Benito Mussolini sa narodil v roku 1883 ako syn kováča a prah jeho dospelosti poznačili pouličné bitky, zatknutia, väznenia a násilná radikálna politická činnosť. Pred prvou svetovou vojnou bol Mussolini socialistom. Výborný organizátor, agitátor, a nadaný novinár, sa stal editorom oficiálneho spravodajcu Socialistickej strany. Avšak, mnohí z jeho súdruhov ho upodozrievali z toho, že ho viac ako propagácia socializmu zaujíma propagácia samého seba. No keď ho na svojim uznaním, finančnou podporou a prísľubom moci zlákala talianská horná vrstva, neváhal prejsť na druhú stranu.

Koncom prvej svetovej vojny sa Mussolini-socialista, organizujúci štrajky pracujúcich a roľníkov stal Mussolinim-fašistom, kaziacim štrajky v mene finančníkov a vlastníkov pôdy. Vďaka štedrým čiastkam, ktoré dostal od majetných záujmov sa na celonárodnej scéne predstavil ako skúsený vodca i fasci di combattimento, hnutia pozostávajúceho z bývalých armádnych zložiek čiernokošeliarov a rôznych chuligánov, ktorých neviedla žiadna jasná politická doktrína, iba výbojný patriotizmus a konzervatívny odpor voči všetkému, čo súvisí so socializmom a organizovanými pracujúcimi. Fašistickí čiernokošeliari útočili na odborárov, socialistov, komunistov a farmárske družstvá.

Po prvej svetovej vojne prijalo Taliansko vzor parlamentnej demokracie. Nízke mzdové rebríčky sa zvyšovali a vlaky začali chodiť načas. No kapitalistická ekonomika sa ocitla v povojnovej recesii. Investície klesali, ťažký priemysel fungoval hlboko pod svoje kapacity a korporátne zisky a poľnohospodárske exporty klesali.

Aby sa udržala miera zisku, veľkí statkári a priemyselníci museli zosekať mzdy a zvýšiť ceny. Štát ich musel na oplátku podporovať obrovskými dotáciami a daňovými výnimkami. Na financovanie tohto korporátneho blahobytu bolo potrebné ešte viac zdaniť bežné obyvateľstvo a drasticky zoškrtať sociálne služby a výdaje na sociálny štát – teda spraviť opatrenia, ktoré nám dnes môžu znieť dosť povedome.

No vláda nemohla nasledovať tento kurz úplne neobmedzene. V roku 1921 sa mnoho talianských pracujúcich a roľníkov zorganizovalo a dalo dohromady svoje vlastné politické organizácie. Demonštráciami, štrajkami, bojkotmi, prevzatím fabrík a nútenou okupáciou fariem si získali právo organizovať sa, ako aj ústupky v oblasti miezd a pracovných podmienok.

Aby mohli vládnuce ekonomické záujmy v plnej miere uvaliť na pracujúcich a roľníkov úsporné opatrenia, museli zrušiť demokratické práva, ktoré pomáhali masám brániť ich skromné životné podmienky. Riešením bolo rozdrviť ich odbory, politické organizácie a občianske slobody. Priemyselníci a veľkí statkári potrebovali niekoho pri kormidle, kto by zlomil moc organizovaných pracujúcich a farmárov a zaviedol masám prísny poriadok. Pre túto úlohu sa Benito Mussolini spolu s jeho gangom čiernokošeliarov javil ako vhodný kandidát.[2]

V roku 1922 sa s Mussolinim stretla Federazione Industriale, ktorá pozostávala z priemyselných lídrov, ako aj predstaviteľov bankových a poľnohospodárskych spolkov, aby naplánovali „Pochod na Rím“, a na túto udalosť prispeli 20 miliónmi lír. S dodatočnou podporou talianských vrchných vojenských dôstojníkov a policajných šéfov sa udiala fašistická „revolúcia“ – skutočný coup d´etat.

Do dvoch rokov po uchopení moci Mussolini zrušil všetky opozičné noviny a zničil socialistické, liberálne, katolícke, demokratické a republikánske strany, ktoré spolu riadili asi 80 percent voličských hlasov. Odborárski vedúci, zástupcovia farmárov, parlamentní delegáti, a ďalší kritici nového režimu boli bití, vyhnaní, alebo zavraždení fašistickým terorom squadristov. Talianská komunistická strana znášala najhorší útlak zo všetkých, no napriek tomu sa jej podarilo udržať si odvážny ilegálny odpor, ktorý sa postupne rozvinul do ozbrojeného boja proti čiernokošeliarom a nemeckým okupačným silám.

V Nemecku došlo k podobnej spolupráci medzi fašistami a kapitalistami. Nemeckí pracujúci a farmári získali právo organizovať sa v odboroch, osemhodinový pracovný deň, a poistenie v nezamestnanosti. No na oživenie ziskov požadoval ťažký priemysel a veľkokapitál zníženie miezd pracujúcich a pre seba masívnu štátnu podporu a daňové škrty. Počas 1920-tych rokov sa nacistické Sturmabteilung alebo SA, jednotky hnedokošeliarov podporované biznisom, používali prevažne ako paramilitantná sila proti pracujúcim, ktorej úlohou bolo terorizovať pracujúcich a roľníkov. V roku 1930 dospela väčšina magnátov k záveru, že Weimarská republika už neslúži ich potrebám a priveľmi sa prispôsobuje pracujúcej triede. Rázne zvýšili svoju podporu Hitlera, čím pohnali nacistickú stranu na celoštátnu úroveň. Obchodní magnáti poskytovali nacistom štedré fondy na flotily motorových vozidiel a reproduktory do miest a dedín Nemecka, ako aj podporu organizáciám nacistickej strany, mládežníckym skupinám a parlamentným silám. V júlovej kampani 1932 mal Hitler dostatok zdrojov na to, aby počas posledných dvoch týždňov letecky navštívil päťdesiat miest.

V rovnakej kampani získali nacisti 37,3 percenta hlasov, teda najviac koľko mali v štátnych demokratických voľbách. Nikdy na svojej strane nemali väčšinu ľudí. Základňa, na ktorú sa mohli spoľahnúť, pozostávala vo všeobecnosti z majetnejších členov spoločnosti. Naviac, časti maloburžoázie a mnoho lumpenproletariátu slúžilo ako násilnícka úderka strany, organizovaná do jednotiek SA. No veľká väčšina organizovanej pracujúcej triedy podporovala komunistov a sociálnych demokratov až do samotného konca.

V decembrových voľbách roku 1932 kandidovali za prezidenta traja kandidáti: konzervatívny držiteľ poľný maršál von Hindenburg, nacistický kandidát Adolf Hitler, a kandidát Komunistickej strany Ernst Thälmann. V kampani Thälmann tvrdil, že hlas pre Hindenburga predstavuje hlas pre Hitlera a že Hitler povedie Nemecko do vojny. Buržoázna tlač, vrátane sociálnych demokratov, tento názor odmietla ako “inšpirovaný Moskvou”. Hindenburg bol znovuzvolený, zatiaľ čo nacisti prišli vo voľbách do Reichstagu približne o dva milióny hlasov, v porovnaní s ich maximom, ktorý bol viac ako 13,7 milióna hlasov.

Verní svojmu postoju, sociálni demokrati odmietli návrh Komunistickej strany vytvoriť na poslednú chvíľu koalíciu proti nacizmu. Tak, ako v mnohých iných krajinách minulosti a súčasnosti, aj v Nemecku sa sociálni demokrati skôr spoja s reakcionárskou pravicou, ako by hájili spoločnú vec s červenými. [3] Medzitým s niekoľko pravicových strán zjednotilo za nacistami a v januári 1933, len niekoľko týždňov po voľbách, pozval Hindeburg Hitlera, aby sa stal kancelárom.

Po prevzatí štátnej moci Hitler a jeho nacisti nasledovali politicko-ekonomickú agendu nie nepodobnú Mussoliniho. Zničili organizácie pracujúcich a zrušili všetky voľby, opozičné strany a nezávislé publikácie. Stovky tisícov oponentov bolo zajatých, mučených, či zabitých. V Nemecku, tak ako v Taliansku, znášali komunisti zo všetkých skupín najtvrdší politický útlak.

Boli tu dva ľudy, Taliani a Nemci, s odlišnými dejinami, kultúrami a jazykmi, a zjavne inými temperamentami, ktoré skončili rovnako represívnym riešením pre pádne podobnú ekonomickú moc a triedny konflikt prevládajúce v ich krajinách. V tak odlišných krajinách ako Litva, Chorvátsko, Rumunsko, Maďarsko a Španielsko sa objavil podobný fašistický model, aby urobil všetko, čo bolo v jeho silách a zachránil veľkokapitál od bremena demokracie.[4]



[1] Medzi tisíckami titulov, ktoré sa zaoberajú fašizmom, tu je zopár hodnotných výnimiek, ktoré sa nevyhýbajú otázkam politickej ekonómie a triednej moci, napríklad: Gaetano Salvemini, Under the Ax of Fascism (New York: Howard Fertig, 1969); Daniel Guerin, Fascism and Big Business (New York: Monad Press/Pathfinder Press, 1973); James Pool and Suzanne Pool, Who Financed Hitler (New York: Dial Press, 1978); Palmiro Togliatti, Lectures on Fascism (New York: International Publishers, 1976); Franz Neumann, Behemoth (New York: Oxford University Press, 1944); R. Palme Dutt, Fascism and Social Revolution (New York: International Publisher, 1935).
[2] Medzi januárom a májom 1921 „zničili fašisti 120 odborárskych centrál, napadli 243 socialistických centier a iných budov, zabili 202 pracujúcich (okrem tých 44, ktorých zabila polícia a žandári), a zranili ich 1144.“ Počas toho bolo zatknutých 2240 pracujúcich a iba 162 fašistov. V období 1921-22 až po prevzatie štátnej moci Mussolinim „bolo podpálených 500 odborárskych hál a družstevných skladov, a rozpustených 900 socialistických miest“: Dutt, Fascism and Social Revolution, 124.
[3] Začiatkom roku 1924 použili predstavitelia sociálnej demokracie na ministerstve vnútra ozbrojené sily Reichswehr a fašistické paramilitaristické jednotky Free Corps na útok proti ľavicovým demonštrantom. Uväznili sedemtisíc pracujúcich a zakázali noviny Komunistickej strany: Richard Plant, The Pink Triangle (New York: Henry Holt, 1986), 47.
[4] To neodporuje tomu, že kultúrne odlišnosti môžu viesť k dôležitým odlišnostiam. Zvážme, napríklad, to, akú hrôzostrašnú rolu, ktorú hral v nacistickom Nemecku v porovnaní s fašistickým Talianskom antisemitizmus.

Text je výňatkom z prvej kapitoly Parentiho knihy Blackshirts and Reds
Zdroj: Michael Parenti

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára