streda, 20. mája 2015

„Skazený kapitalizmus“ ako mylný pojem

MARTIN K. | Nezávislí 
 
„Vy, ľavicoví mudrlanti, vlastne vôbec nekritizujete kapitalizmus. Panujúce pomery mylne pokladáte za kapitalizmus, aj keď sa takmer vôbec nezhodujú s nami definovaným obsahom pojmu kapitalizmus. To, čo kritizujete je pokrivená a poškvrnená verzia kapitalizmu, ktorá sa od svojej ideálnej podoby značne odlišuje.

Radikálni liberáli a zástancovia utopického voľného trhu často smerujú voči ľavicovým oponentom kapitalizmu výčitku, ktorú možno formulovať nasledovne: „Vy, ľavicoví mudrlanti, vlastne vôbec nekritizujete kapitalizmus. Panujúce pomery mylne pokladáte za kapitalizmus, aj keď sa takmer vôbec nezhodujú s nami definovaným obsahom pojmu kapitalizmus. To, čo kritizujete je pokrivená a poškvrnená verzia kapitalizmu, ktorá sa od svojej ideálnej podoby značne odlišuje. Jedná sa o nekalý a pľuhavý „skazený kapitalizmus“ (anglicky crony capitalism). Aj my, liberáli voľného trhu, sme rovnako kritickí voči zlučovaniu štátnej moci a sily kapitálu, voči korporáciám zneužívajúcim svoje dominantné postavenie na trhu. No na rozdiel od vás pokladáme za riešenie nastolenie číreho a neskaleného kapitalizmu, nie socializmu“.

Daná obrana spočíva na implicitnom predpoklade jestvovania akýchsi dvoch kapitalizmov. Jedného dobrého, spravodlivého, odmeňujúceho húževnato pracujúcich podnikateľov a druhého zlého, parazitického, znevýhodňujúceho poctivého účastníka trhovej súťaže. Teda ak by sa nám podarilo zlikvidovať podmienky pre vznik účelového spojenia štátnej moci a kapitálu súkromných spoločností, ak by sme tiež zamedzili vzniku nespravodlivých konkurenčných výhod nadnárodných obchodných spoločností, potom by nastal ten pravý kapitalizmus prirodzeného práva. Daný predpoklad je absolútnym omylom, ba mierne ironickým protirečením.

Ako východisko musíme použiť popis základných charakteristík kapitalizmu, ktoré sú v našom uvažovaní dôležité:

1. Kapitalizmus je vystavaný na vzájomnej konkurencii, pričom úspech jedného je smrťou konkurenta. Hospodárska súťaž je krutou hrou o prežitie, kde vzájomná pomoc a spolupráca je stratová položka.

2. Kapitalizmus celkom neskrývane hlási ako vrchol motivácie ľudskej činnosti sebectvo. Egoizmus je dokonca niektorými povyšovaný na piedestál cnosti.

A teraz uvedené myšlienky zlúčme do jednotného celku. Kapitalizmus je definovaný nutnosťou uspieť, alebo zomrieť, a sebecky zarobiť čo najviac peňazí. Ak tieto myšlienky chápeme celkom správne ako východiskové premisy fungovania kapitalizmu, poďme do takto vytvoreného ekonomického prostredia vložiť reálny subjekt (reálneho človeka). Budeme tak hľadať odpoveď na otázku: „Prečo dochádzka k narušeniu pravidiel spravodlivej hospodárskej súťaže?“ a „Je súčasná kríza kapitalizmu vyliečiteľná umocnením jeho fundujúcich princípov?“.

Myslime účastníka (subjekt A) hospodárskej súťaže, ktorý má silné väzby na štátny aparát. Prostredníctvom týchto môže ovplyvňovať legislatívne prostredie, alebo iné podmienky spojené s chodom hospodárskej sféry. Zároveň je tento podnikateľ natoľko silný, aby dokázal neférovým spôsobom manipulovať ceny a rôznorodým spôsobom narušovať spravodlivú hospodársku súťaž. Proti nemu stojí konkurent (subjekt B), malý a nevýznamný podnikateľ bez vplyvu na orgány štátneho dozoru a taktiež bez dominantného postavenia na trhu. V ponímaní liberálov, v ich vysnenom, racionálnom a bezchybnom kapitalizme, nezneužije silnejší a vplyvnejší (subjekt A) svoje možnosti, aby tak nespravodlivo zvíťazil v hospodárskej súťaži. A opýtajme sa, prečo by tak nikdy neučinil? Lebo by nechcel potupiť a znesvätiť pravidlá férovej hospodárskej súťaže! Zopakujme si to teraz celé. Takže, v systéme, v ktorom panuje zákon: „Uspej alebo uhyň“ a ktorý zároveň odmeňuje nehatené sebectvo, liberáli očakávajú, že mocní a vplyvní nezneužijú svoje výhody proti slabým a bezmocným. Neučinili by tak napriek tomu, že by tým navýšili pravdepodobnosť svojho úspechu v konkurenčnom boji (protirečenie s prvou nami uvedenou premisou kapitalizmu), čím by zároveň minimalizovali riziko straty a zvýšili pravdepodobnosť zisku (protirečenie s druhým vyššie uvedeným predpokladom). A to by boli bohatí ochotní podstúpiť, len preto, aby nepošliapali sväté pravidlá kapitalistického súťaženia! Dosť naivná predstava, nemyslíte?

Až bizarne smiešne sú obrazy realizácie tohto dobrého kapitalizmu v kontexte súčasného hospodárskeho života. Predstavme si tých najbohatších a najvplyvnejších mužov, ktorí sa zleteli z celého sveta, aby sa stretli ako konzorcium akcionárov ropnej spoločnosti Chevron. Na svojom zasadnutí práve prijímajú rozhodnutie podplatiť sudcu v New Yorku, usporiť náklady (na úkor životov domorodého obyvateľstva) a znečistiť Amazonský prales v Ekvádore, keď tu zrazu sa jeden z držiteľov akcií zdvihne a mocným hlasom prevraví: „Nie, nemožno tak konať! Bolo by to nespravodlivé a porušili by sme tak základné pravidlá právnej spoločnosti. Ak má fungovať férový kapitalizmus nemôžeme tak učiniť, aj keby nás to malo stáť 9 miliárd dolárov v nákladoch na odstraňovanie environmentálnych škôd! Ja som ochotný obetovať svoje zisky pre fundamentálne princípy spravodlivého trhového hospodárstva! “ Rovnako absurdná je táto predstava: na výročnej schôdzi spoločnosti Monsanto sa analyzujú rôzne nelegálne možnosti ovplyvňovania regulačného úradu FDA. Zámerom je presadiť legislatívu, ktorá by umožnila predaj neoznačených GMO potravín. No z ničoho nič, náhle a odhodlane povstane srdcom čistý trhový fundamentalista i takto prehovorí: „Z najhlbšieho presvedčenia nesúhlasím s Vami navrhovanou možnosťou využívať štát na presadzovanie našich súkromných záujmov. Či si neuvedomujete, že by sme tak prerazili ináč nerozbitnú stenu medzi súkromnou a verejnou sférou? A zároveň by sme zamlčaním GMO pôvodu obrali kupujúceho o plnú informovanosť, takže by, neborák, nemohol učiniť dokonale racionálnu voľbu! To nedovolím, ani keby moje dividendy mali klesnúť na nulu! Radšej nech ja skapem, ako by mal kapitalizmus zhynúť!“

Tieto príklady, dúfam, dostatočne ozrejmili mylné východiská, na ktorých sa zakladá kritika skazenosti kapitalizmu a snahy obnoviť spoločnosť návratom k jeho pravej podstate. Keď princípy férovej hospodárskej súťaže kolidujú so súkromnými záujmami a zvyšovaním ziskov bohatých, nevyhrávajú abstraktné normy a predpisy, ale celkom obyčajná zištnosť. Tá zištnosť a to sebectvo, ktoré je vo výkladnej skrini kapitalizmu každodenne oprašované a okrášľované schopnosťou plodiť všeobecné spoločenské blaho. Avšak stačí letmý pohľad na štatistiky prerozdelenia vytvoreného bohatstva a uvedomenie si nesmierneho rozsahu zneužívania moci nadnárodnými korporáciami, aby sme mohli zamietnuť hypotézu o konvergencii a súzvuku záujmov najvyššie situovaného percenta s väčšinovou populáciou.

Ešte zostáva zodpovedať dve vyššie položené otázky.

1. „Prečo dochádzka k narušeniu pravidiel spravodlivej hospodárskej súťaže?“

Pevne verím, že čitateľ už odpoveď aspoň tuší. Deje sa tak preto, lebo sa tak urýchľuje naplňovanie egoistického súkromného záujmu akcionárov či podnikateľov, teda základného axiómu kapitalizmu. Aby sme túto vetu previedli z abstraktného do konkrétneho: rýchlejšie sa plnia vrecká peniazmi. Prečo zdržiavať akumuláciu kapitálu pre dajaké obstarožné abstraktné princípy férovej hospodárskej súťaže, keď táto činnosť by znamenala zbytočné straty? Počestný podnikateľ by len riskoval, že ho menej cnostný konkurent oberie o dosiahnuteľné zisky a následne vytlačí z účasti na trhovej súťaži. A motiváciu dodržiavať pravidlá hry tiež dramaticky znižuje, ak zisky z riskantných burzových machinácií tečú priamo k riaditeľom finančných inštitúcií, zatiaľ čo vzniknuté straty nesie celá spoločnosť.

2. „Je súčasná kríza kapitalizmu vyliečiteľná umocnením jeho fundujúcich princípov?“.

V prvom rade musíme zamietnuť otázku, pretože je zle formulovaná. To, čoho sme svedkami nie je žiadna kríza kapitalizmu! Veď kríza z nadvýroby, nezamestnanosť, vysoké príjmové rozdiely patria ku kapitalizmu od jeho počiatku. Bolo by metodologicky krajne nekorektné považovať periodicky sa opakujúce javy za niečo nevšedné a nútiť sa do údivu nad ich výskytom. Veď práve systematický a pravidelných charakter ich existencie potvrdzuje pevnú spätosť symptómov „krízy“ s kapitalistickým hospodárstvom. Áno, tieto javy majú devastujúce sociálne dôsledky a vytvárajú mnoho kríz v životoch väčšiny ľudí a celých národných spoločenstiev. Ale patria bezpodmienečne ku kapitalizmu, nie sú príznakom jeho náhleho vychýlenia z rokmi zabehanej dráhy ku stanici Prosperita. Preto nemožno „skazený kapitalizmus“ považovať za náhly a liečiteľný neduh, ináč zdravého spoločenského systému. Práve naopak! Skazený kapitalizmus je vyvrcholením, najvyššou formou kapitalizmu, v ktorom sa predmetom trhovej výmeny stávajú zákony, občianske práva, životy ľudí a jestvovanie celej biosféry.

Niekedy dávno sa Carl von Clausewitz vyjadril: „Vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami“. Nadviažme na tento realizmus v nahliadaní na presadzovanie geopolitických záujmov. Môžeme povedať: „Korupcia, kupovanie si zákonov a sudcov, potláčanie občianskych práv, vedomé kalkulovanie nákladov na záchranu ľudských životov a súdnych trov pri rezignovaní na záchranu, podvodné výrobné praktiky, využívanie monopolného postavenia na trhu, ba aj samotná vojna, to všetko je len pokračovaním kapitalizmu inými prostriedkami.“

6 komentárov:

  1. Tú Clausewitzovu tézu vo vzťahu ku globálnemu kapitalizmu obracajú v Mille Plateaux Deleuze a Guattari: politika je len pokračovanie vojny inými prostriedkami.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ten Michal Lipták, autor nasledujúcej weisenbachoroviny?

      "Ale Slováci sú silní, nenávisť majú v krvi a šťastnému životu iných ľudí zabránia."

      Odstrániť
    2. Čo je to weisenbachorovina? A ak ste vybrali tento citát, dotýka sa Vás nejako osobne?

      Odstrániť
  2. Aká je alternatíva voči kapitalizmu, tak aby sa zachovala pluralitná demokracia a ľudské práva ? Na toto ak mi niekto odpovie, tak má Nobelovu cenu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nové veci vznikajú experimentami, nejestvuje na nich vopred daná správna odpoveď. PT

      Odstrániť
    2. V prvom rade.
      1. Pluralitná demokracia je ilúzia, prázdny mam. Nejestvuje.
      To, čo vnímame ako pluralitnú demokraciu je len kapitalizmus s náterom plurality. Ľudské práva tu nie sú pre našu radosť a rozvoj osobnosti. Sú tu preto, lebo nie sú kontradikciou kapitalizmu. Nebránia akumulácii kapitálu, dokonca kapitalizmu prepožičiavajú zdanie otvorenej spoločnosti. Je to podobné, ako oslavovať Máriu Teréziu za zavedenie povinnej školskej dochádzky. Táto nebola zavedená preto, lebo múdra panovníčka mala osobný záujem, aby bolo obyvateľstvo vzdelané. Len pochopila, že vzdelané obyvateľstvo bude viac ekonomicky výkonné, ako nevzdelané. Keby tomu tak nebolo, tak by žiadna osvietená reforma nebola. Už celé dekády sa píše o bezmocných národných štátoch a všemocnosti nadnárodných korporácií. Ľudské práva (stále viac porušované) máme preto, aby sme si nemohli sťažovať na systém.
      2. Riešením je preniesť demokraciu do výrobného procesu (Richard Wolff). Teda, prispôsobiť výrobu a spotrebu ľuďom. To je skutočné riešenie. Vo všeobecnosti sa však treba pripraviť na stratu istých slobôd na úkor nadobudnutia nových. Viac nájdete v treťom odseku môjho najnovšieho článku:
      http://nezavisli.blogspot.sk/2015/05/suboj-o-pojem-socializmus.html

      Dobrá prednáška: www.youtube.com/watch?v=hLQZ1Ad0-rU

      Martin K.

      Odstrániť