pondelok, 25. mája 2015

Súboj o pojem socializmus

MARTIN K. | Nezávislí


Ak chceme od kritiky kapitalizmu prejsť k vytváraniu ekonomicky alternatívneho usporiadania, narážame na jeden závažný problém. Všetky pojmy označujúce odlišné ekonomické usporiadanie sú systematicky diskreditované médiami a platenými analytikmi. Pojem komunizmus je predstavovaný ako šialenstvo a číry nezmysel. Je to vysnené nebo materialistov, ktoré nemožno nikdy uskutočniť. Ak by sa to predsa len podarilo, tak len preto, aby bolo spoznané ako to najhoršie peklo.

Tu by všade a na všetko dohliadajúci štátny aparát riadil každý aspekt nášho života. Pre chlieb a teplo by sme stratili svoju ľudskú hrdosť, všeobecným dostatkom by nám bola násilne ulúpená naša vynaliezavosť, nevyhnutnosť spolupráce by nám odňala slobodu a najvnútornejšiu individualitu. Nakoniec by z človeka v tomto raji pre ateistov údajne zostalo len torzo, otrok byrokratickej mašinérie.

Oveľa väčšmi pošramotenú povesť má pojem socializmus. Už jeho samotné vyslovenie vzbudzuje na perách väčšiny ľudí smiech a odsudzujúce pokrútenie hlavou. Socializmus je chápaný ako čosi naskrze prekonané, obludne historické a strnulo neživé. Jediným opodstatneným použitím daného pojmu je kritizovanie toho, čo označuje. Niekedy sa hodí ako zástupný znak paródie na tesilové nohavice, neoholené podpazušia a komické účesy. V období výročia Nežnej revolúcie hlbokomyseľní žurnalisti obohacujú pojem o kritiku štátneho útlaku, pripomínanie justičných vrážd a vnucovania štátnej ideológie od prvej návštevy škôlky. (Bolo aj Slniečko na rukavičke agilný straník, vnucujúci bezbranným deťom rovnostárske štátne usporiadanie a bezverectvo?).

Dominantnou ideológiou je nám podsúvané presvedčenie, že plnohodnotnou a vyčerpávajúcou definíciou pojmu socializmus je jednoduchý popis spoločenského usporiadania bývalého Východného bloku. Čitateľ neoboznámený s ľavicovým myslením sa možno zháči a opýta sa: „Prečo je chybné obmedzovať definíciu socializmu na jeho konkrétnu historickú formu? Prečo nemožno socializmus charakterizovať popisom hlavných prvkov spoločnosti niekdajšieho Východného bloku? Čo je na tom zlé?“. Predkladaný článok je pokusom zodpovedať takto formulovanú otázku. Postupne budeme odhaľovať myšlienkové chyby, vzťahujúce sa na stotožnenie abstraktného pojmu a konkrétnej skutočnosti.

1. Prvá, najpodstatnejšia a najvýraznejšia chyba je: Zamieňanie konkrétneho s abstraktným. Jedná sa o metodologicky nekorektný postup prepájania dvoch oddelených sfér. Socializmus je v prvom rade myšlienkový konštrukt o usporiadaní výrobnej sféry a sociálneho života. Obmedzenie významu skúmaného pojmu na jeden pokus o jeho konkrétnu realizáciu je preto neadekvátnym limitovaním. Aby čitateľ spolu s nami porozumel predkladaným tvrdeniam a odhalil mylnosť zamieňania konkrétneho s abstraktným, použijeme tento nefunkčný postup na hodnotenie kapitalizmu.

Myslime zápalistého trhového fundamentalistu, ktorý sa istotne považuje za humanistu, zvestovateľa slobody a pokroku. Opýtajme sa tohto vo viere nezlomného kapitalistu: „Je správne organizovať spoločnosť na základe trhového hospodárstva a voľného trhu?“. Z jeho úst by sme bezpochyby začuli: „Jednoznačne áno! Iba tak možno zabezpečiť slobodu jednotlivca a napredovanie ľudstva“. Následne by sme položili zdanlivo podivnú otázku: „Teda akceptuješ dvanásť až šestnásť hodín práce pre deti niekedy už od šiestich rokov?“. Ľudomilný liberál sa na nás pozrie s neskrývanými rozpakmi a tušením úkladných súvislosti, dodá si odvahy a odpovie: „Jednoznačne nie“. Následne sa doširoka usmeje, v očiach sa mu objaví istota a dodá: „V rozvinutých demokraciách zabraňuje detskej práci legislatívny systém“. Naša odpoveď bude odmietavá a iracionálna, budeme reagovať nasledovným spôsobom: „Ale áno, objavuje. V samotnom srdci civilizácie, v kolíske demokracie a parlamentarizmu, v Anglicku 19. storočia bola detská práca nezanedbateľnou súčasťou hospodárskeho života“. Po takto sformulovanej vete by náš myslený zástanca ekonomickej slobody a zodpovednosti odvetil: „Vami popisované podmienky boli predsa už dávno úspešne prekonané a napravené. Dnes mladí ľudia odchádzajú do Veľkej Británie aby tam zarobili peniaze na domy a byty. Vy snáď nevnímate sociálnu realitu, alebo žijete v izolácii?“. A nám by neostalo nič iné len povedať: „Áno, máte pravdu. Ale niekedy, pred viac ako storočím to všetko bolo úplne inak.“

Daný príklad mal ozrejmiť schopnosť kapitalizmu ako spoločenského systému nadobudnúť rôzne formy, za stálej prítomnosti tých istých definičných znakov! Kapitalizmus dnes nie je v krajinách Severnej Ameriky a Západnej Európy definovaný otrockou prácou a mzdou pod hranicou životných nákladov. Tento atribút stratil, vďaka umnému presunu výrobných kapacít do krajín s rozvíjajúcou sa ekonomikou. Dnes je u nás kapitalizmus naopak charakterizovaný pracovnými právami, aj keď je nám neustále pripomínané akým sú pre zamestnávateľa bremenom, a tiež legislatívnym systémom všeobecnej rovnosti, ktorý však čoraz viac favorizuje záujmy finančnej elity. Napriek tejto zmene pretrvávajú fundamentálne definičné znaky: zisk ako hlavný motivačný faktor podnikateľskej činnosti a súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. To je skutočné jadro pojmu kapitalizmus. Nie je to len ubiedené a špinavé Anglicko 19. storočia, ani štát blahobytu troch dekád po Druhej svetovej vojne. Kapitalizmus je definovaný princípmi, podľa ktorých organizuje hospodársku a následne sociálnu sféru. A teraz už len ostáva aplikovať toto pochopenie na pojem socializmus. Teda, socializmus bol aj nepodarený sociálny experiment minulého storočia, no nie je len ním! Obsah pojmu nemožno oklieštiť na jednu formu jeho manifestácie! Socializmus, podobne ako sme to preukázali v prípade kapitalizmu, môže nadobudnúť mnohoraké podoby. Preto výsmech socializmu prostredníctvom fotografií prázdnych mäsiarstiev a radov na mandarínky je dôkazom tragického nedostatku abstraktného myslenia. Podobným spôsobom môžeme kritizovať kapitalizmus obrázkami detí za tkacím strojom, v baniach a priemysle.

Socializmus je bezpochyby možné kritizovať, ale predmetom tejto kritiky by mali byť základné definičné prvky a myšlienkové východiská. Ak kritizujeme konkrétnu historickú formu, počíname si ako viac ako historik a menej ako politický filozof. Áno, aj kritizovať konkrétnu historickú formu je nanajvýš potrebné. Avšak za podmienky uvedomenia si, čo je v skutočnosti predmetom našej kritiky.

Socializmus môžeme definovať na úrovni ekonomickej, ako systém spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov a riadenia výroby vzhľadom na potreby týchto vlastníkov. Zámerne neuvádzam formu, akú tento spoločenský celok nadobúda. Pretože spoločné vlastníctvo nemusíme zákonite pripísať utláčajúcemu štátu, ale aj rôznym iným spoločenským jednotkám rozmanitej územnej rozlohy a organizácie. Ak sa nikto nepokúša limitovať kapitalizmu na jeho staromódnu formu z 19. storočia, ktorá mimochodom zažíva nečakané znovuzrodenie, potom by sa ani nikto nemal usilovať obmedziť pojem socializmus na spoločenské usporiadanie bývalého Východného bloku. Takýto postup je totiž premysleným ideologickým klamom.

Pozorný čitateľ možno už aj sám prišiel na to, čo bude predmetom druhého bodu našej úvahy.

2. Nemožnosť vývinu socializmu.

V predchádzajúcom bode sme kapitalizmu priznali schopnosť transformácie a vývinu. Vo vzťahu k socializmu (v analyzovanom mylnom chápaní tohto pojmu) sa akosi prirodzene predpokladá absencia takejto možnosti. Absurdnosť tejto predstavy je dôkazom jej pôvodu v ideológii. Táto myšlienka nemožnosti vývinu nám bola vnútená, nevznikla ako výsledok logického úsudku. A práve jej zamlčaný charakter a vnútená zrejmosť nám zabraňujú racionálne ju analyzovať. Reprodukujeme ju, pretože tvorí nevypovedané východisko našich úvah. Opakujeme v nej úsudky niekoho iného a nevieme o tom. Sila ideológie sa prejavuje v momentoch, kedy sa ľudia s vážnou tvárou pýtajú, či po opätovnom nastolení socializmu bude obnovená výroba automobilu Škoda 120. Prečo by sa malo diať niečo tak nepochopiteľné a absurdné? Očakával snáď niekto po návrate kapitalizmu parné lokomotívy alebo vymetanie priemyselných komínov malými chlapcami? Ak je absurdné a nelogické predstavovať si návrat kapitalizmu ako znovuzrodenie pracovných technológií a podmienok 19. storočia, identicky nezmyselné a hlúpe je chápať hypotetické znovunastolenie socializmu ako výstavbu nevzhľadných panelákových sídlisk, návrat červených násteniek s vľavo zazerajúcimi bradáčmi a povinnú účasť na prvomájových pochodoch. Budúci hypotetický socializmus bude oveľa väčšmi odlišný od svojej minulej historickej formy, ako je súčasný kapitalizmus od svojej podoby 19. storočia.

Tretí bod našej analýzy sa vzťahuje k oblasti občianskych slobôd. Tento bod skúmania je najťažšie vysvetliteľný, pretože vyžaduje veľmi otvorenú a skúmajúcu myseľ.

3. Zamieňanie sféry občianskej spoločnosti a riadenia ekonomického sektoru

Ak skúmame dnešný kapitalizmus, uvedomujeme si jeho vysokú úroveň občianskej slobody. Dáva nám účasťou na voľbách príležitosť určiť zloženie parlamentu, zároveň však účinne zabraňuje ovplyvňovaniu rozhodovania mocenských elít. Ponúka lákavú možnosť prudkej sociálnej mobility, aj keď pre väčšinu je pripravený pokles životnej úrovne. Hrdí sa slobodou názoru, za pozorného zaznamenávania každého slova agentúrou NSA. Týmito výdobytkami historický socializmus jednoznačne nedisponoval. Popísané porovnanie niekomu stačí na vyhodnotenie socializmu (respektíve jeho konkrétnej historickej formy) ako utláčajúceho a nehodného režimu. Áno, historický socializmus bol jednoznačne totalitný režim. Preto aj slobody budúceho socializmu budú nahliadané s nedôverou a podozrievaním.

Ak myslíme socializmus ako spoločnosť nevyhnutnej spolupráce, potom tento ideový základ bude rámcom nových slobôd a povinností. Nutnosti charakteristické pre kapitalizmus (nutnosť prispôsobiť sa trhu práce, nutnosť byť priebojný a zákerný) budú nahradené inými povinnosťami. Rovnako slobody dostanú iný obsah (zanikne sloboda bohatnúť na tovarovej výrobe v prospech výroby pre potreby obyvateľstva). Princíp demokracie sa rozšíri do oblasti výroby, kde doteraz panuje prísny despotizmus. Zároveň táto novonadobudnutá demokracia bude zdrojom doteraz ignorovaných povinností (povinnosť dbať na trvalú udržateľnosť výroby a spotreby, vzhľadom na jej lokálny charakter a vlastnícke vzťahy). Schopnosť vnímať stratu a premenu pôvodných slobôd vlastných kapitalistickému hospodárstvu, ich prekonanie v prospech priekopníckych slobôd a úloh, predstavuje náročnú úlohu pre myslenie človeka. Tieto nové povinnosti a slobody sú v niektorých bodoch protikladné k slobodám kapitalizmu, nie sú ich lineárnym pokračovaním. Ale ani uzurpovanie moci buržoáziou z rúk šľachty nebolo priamočiarym úkonom, práve naopak. Bolo neľútostným narušením starého poriadku, v ktorom malo všetko a každý svoje miesto. Aj tu šľachta stratila svoje výsady, význam pojmu sloboda a povinnosť sa premenil. Preto kritika socializmu ako systému narušujúceho slobody a práva systematicky opomína historický a teda obmedzený charakter daných slobôd a práv. Možno povedať, že zmeny v oblasti občianskych slobôd budú kompenzované demokratizáciou výrobnej sféry.

Záver:

Článok nemal byť apologetikou konkrétnej historickej formy socializmu, ale upozornením na nesprávne myšlienkové postupy hodnotenia tohto pojmu. Pre pravicových ideológov opakujem: kritika socializmu ako konkrétnej historickej formy je správna a žiaduca. Avšak žiadnym spôsobom nediskredituje abstraktný pojem socializmus, pretože tento nevyhnutne nepredpokladá potlačovanie ľudských práv žiadneho spoločenstva alebo jedinca.

2 komentáre:

  1. Plne súhlasím a rád dodám do diskusie:
    Prečo sa socialistický hospodársky systém u nás budovaný po roku 1948 spája zámerne s neúspechom a s "totalitou"? Ako potom chcú očierňovači socializmu vysvetliť mohutnú povojnovú výstavbu Slovenska, prudké zlepšovanie životnej úrovne slovenského obyvateľstva od hlinených domov po vidieku a zablatených hradských po výstavbu vidieka až do úrovne rokov osemdesiatych a po vtedy dobre fungujúcu infraštruktúru dopravy, energetiky, služieb, zdravotníctva, školstva, kultúry, športu a prirodzene veľmi dobre prepojené vertikálne a horizontálne prepojené a spolupracujúce hospodárske štruktúry v priemysle, poľnohospodárstve, v obchode, zahraničnom obchode, vo vede a vo výstavbe?

    Dobre, nie som politik a filozof, ale ekonóm. Takže nech niekto iný posúdi stav politického života do 1989, nemôže sa vyjadriť, či a v čom to presne bola "totalita" a "neúspech", ale v porovnaní so súčasným politickým a morálnym stavom slovenskej spoločnosti sa zdá, že to boli "zlaté časy" pre obyvateľstvo. Nuž, dnes sa "totalita" nasťahovala do podnikovej sféry a nesmiete ani "muknúť", hneď je vyhadzov, masmédiá vás nepustia ak máte iný názor ako je ten oficiálny a strán si založte koľko chcete - ak máte peniaze. I tak nám bude vládnuť oligarchia cez svoje platené figúrky.
    A BUM!!! máte po argumentoch PROTI SOCIALIZMU.

    Možno dnes budeme chcieť ozaj iný socializmus, lebo čo je raz zlikvidované a rozbité, to sa aj po pozliepaní nebude dať "spojazdniť". Ale máme tu aj iné alternatívne formy hospodárskeho a spoločenského usporiadania:
    Ekonomická demokracia má konečný cieľ vybudovať nový a čistý socializmus. Na báze spoločenského a kolektívneho vlastníctva, na báze verejného financovania a zákazu súkromného investovania a búrz, a na základe regulovaného trhu. Bums. A máme po argumentoch, pravičiari....

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Plne súhlasím a rád dodám do diskusie:
    Prečo sa socialistický hospodársky systém u nás budovaný po roku 1948 spája zámerne s neúspechom a s "totalitou"? Ako potom chcú očierňovači socializmu vysvetliť mohutnú povojnovú výstavbu Slovenska, prudké zlepšovanie životnej úrovne slovenského obyvateľstva od hlinených domov po vidieku a zablatených hradských po výstavbu vidieka až do úrovne rokov osemdesiatych a po vtedy dobre fungujúcu infraštruktúru dopravy, energetiky, služieb, zdravotníctva, školstva, kultúry, športu a prirodzene veľmi dobre prepojené vertikálne a horizontálne prepojené a spolupracujúce hospodárske štruktúry v priemysle, poľnohospodárstve, v obchode, zahraničnom obchode, vo vede a vo výstavbe?

    Dobre, nie som politik a filozof, ale ekonóm. Takže nech niekto iný posúdi stav politického života do 1989, nemôže sa vyjadriť, či a v čom to presne bola "totalita" a "neúspech", ale v porovnaní so súčasným politickým a morálnym stavom slovenskej spoločnosti sa zdá, že to boli "zlaté časy" pre obyvateľstvo. Nuž, dnes sa "totalita" nasťahovala do podnikovej sféry a nesmiete ani "muknúť", hneď je vyhadzov, masmédiá vás nepustia ak máte iný názor ako je ten oficiálny a strán si založte koľko chcete - ak máte peniaze. I tak nám bude vládnuť oligarchia cez svoje platené figúrky.
    A BUM!!! máte po argumentoch PROTI SOCIALIZMU.

    Možno dnes budeme chcieť ozaj iný socializmus, lebo čo je raz zlikvidované a rozbité, to sa aj po pozliepaní nebude dať "spojazdniť". Ale máme tu aj iné alternatívne formy hospodárskeho a spoločenského usporiadania:
    Ekonomická demokracia má konečný cieľ vybudovať nový a čistý socializmus. Na báze spoločenského a kolektívneho vlastníctva, na báze verejného financovania a zákazu súkromného investovania a búrz, a na základe regulovaného trhu. Bums. A máme po argumentoch, pravičiari....

    OdpovedaťOdstrániť