utorok, 2. júna 2015

Skutočné a falošné rozpory krízy

ALAIN BADIOU | Libération

Musíme sa v prvom rade zapojiť do kultúrnej revolúcie: to jest, musíme otriasť absolútne zastaralým presvedčením, že náš názor na veci je nadradený nad ostatné. V skutočnosti je náš pohľad na veci stále ďaleko za túžbami a prezieravosťou prvých kritikov nezmyselnej, brutálnej nerovnosti kapitalizmu devätnásteho storočia. Títo veľkí predchodcovia tiež nazerali, že táto údajne demokratická organizácia politiky, s jej smiešnymi volebnými rituálmi, je púhou fasádou totálnej podriadenosti politiky vyšším záujmom konkurencie a chamtivosti.

Modernita je v prvom rade negatívnym javom. V podstate je to rozchod s tradíciou. Je to koniec starého sveta kást, aristokracie, náboženských povinností, zasväcujúcich rituálov mládeže, lokálnej mytológie, podriadenosti žien, úplnej moci otca nad svojimi deťmi, a oficiálneho rozdelenia na malú skupinu vládcov a vyvlastnenú masu pracujúcich. Toto hnutie nedokáže nič zvrátiť – hnutie, ktoré na Západe podľa všetkého začalo renesanciou, konsolidovalo sa osvietenstvom osemnásteho storočia a zhmotnilo sa v bezprecedentnom pokroku výrobných techník a neustálom zdokonaľovaní meracích, obehových a komunikačných prostriedkov.

Pravdepodobne najzarážajúcejšie na tom je to, že tento rozchod s tradíciou, toto skutočné tornádo ženúce sa cez ľudstvo –ktoré za sotva tri storočia zmietlo organizačné formy trvajúce tisícročia- vytvára subjektívnu krízu, ktorej príčiny a dosah jasne vidíme, a ktorej najmarkantnejším aspektom je veľká a stále narastajúca obtiažnosť nájsť si svoje miesto vo svete, ktorej čelia predovšetkým mladí ľudia.

Toto je skutočnou krízou. Niekedy si ľudia myslia, že je to kríza finančného kapitalizmu. Nie – vôbec nie! Kapitalizmus expanduje po celom svete – a výborne sa mu darí. Vojny a krízy tvoria súčasť prostriedkov jeho rozvoja. Tieto prostriedky sú tak brutálne, ako je to nutné na to, aby boli konkurenti zničení a víťazom bolo umožnené koncentrovať vo svojich rukách čo najväčšie možné množstvo kapitálu.

Len si spomeňme, kde sa nachádzame zo striktne objektívneho pohľadu – teda z pohľadu koncentrácie kapitálu. 10% svetovej populácie vlastní 86% disponibilného kapitálu; 1% vlastní 46% a 50% svetovej populácie má presne nič, 0%. Ľahko pochopíme, že sa tých 10%, ktoré vlastní takmer všetko, nechce dostať do rovnakej situácie ako tí, ktorí nemajú nič. Naviac, mnohí z tých, ktorí zdieľajú tých zvyšných 14% horí nedočkavou túžbou pridŕžať sa toho, čo majú. Preto často podporujú –rasizmus a nacionalizmus tu taktiež hrajú svoju rolu- bezpočet represívnych opatrení na vytvorenie obrannej steny voči strašnej „hrozbe“, ktorú vidia v tých 50%, ktorá nič nemá.

Všetko to nám napovedá, že slogan hnutia Occupy Wall Street „My sme 99%“, s jeho údajnou schopnosťou zjednocovať ľudí, je celkom prázdny. Pravdou je, že to, čo nazývame Západ je plný ľudí, ktorí ale nepredstavujú podiel tých 10% vytvárajúcich vládnucu aristokraciu, no poskytujú globalizovanému kapitalizmu podporné jednotky maloburžoázie, tú slávnu strednú triedu, bez ktorej by demokratická oáza nemala šancu prežiť. Avšak, na rozdiel od tých 99%, tam prítomní mladí ľudia okupujúci Wall Street nepredstavovali –ani symbolicky- viac než malý zhluk ľudí (vlastne hneď od začiatku), ktorých osudom bolo zmiznúť hneď ako sa párty „hnutia“ skončí. Inak by to, samozrejme, bolo len vtedy, ak by sa im podarilo dlhodobejšie sa spojiť so skutočnou masou tých, ktorí nemajú nič alebo len veľmi málo; to jest, ak by sa im podarilo vytvoriť politické spojenectvo medzi tými, ktorí majú určitý podiel z tých 14% -hlavne intelektuáli- a tými 50% ľudí, ktorí nemajú nič, teda v prvom rade s robotníkmi a roľníkmi, a potom nižšou, najprekarizovanejšou a najhoršie platenou vrstvou strednej triedy. Toto politické smerovanie je schodné – a bolo vyskúšané v 60-tych a 70-tych rokoch pod zástavou maoizmu. A nedávnejšie ho vyskúšali okupačné hnutia v Tunisku a Káhire, ba dokonca Oaklande, kde sa objavil aspoň náznak aktívneho spojenectva s prístavnými dokármi. Všetko, úplne všetko, závisí od rozhodujúceho znovuzrodenia tohto spojenia, a jeho politickej organizácie na medzinárodnej úrovni.

No v súčasnej situácii -kedy je takéto hnutie v extrémne slabom stave- môže byť objektívny, merateľný stav rozchodu s tradíciou, dejúci sa vo svete štrukturovanom globalizovaným kapitalizmom, len tým, o čom sme práve hovorili, teda tým, že úzka oligarchia diktuje svoj zákon nielen utláčanej väčšine ľudí v púhej minimálnej úrovni prežitia, ale tiež pozápadneným -to jest podriadeným a sterilným- stredným triedam.

Čo sa však deje na sociálnej a subjektívnej úrovni? V roku 1848 nám Marx poskytol šokujúci opis skutočnosti, ktorý je dnes ešte pravdivešjí ako v jeho vlastnej dobe. Zacitujme si zopár riadkov z textu, ktorý ostal napriek jeho veku neuveriteľne aktuálny:

Kde sa buržoázia dostala k moci, tam zničila všetky feudálne, patriarchálne, idylické vzťahy. … V mrazivej vode sebeckej vypočítavosti utopila posvätnú bázeň náboženského vytŕženia, rytierskeho nadšenia i filisterského rozcítenia. Premenila osobnú dôstojnosť na výmennú hodnotu... Buržoázia zbavila všetky ctihodné a so zbožnou bázňou uctievané povolania ich svätožiary. Premenila lekára, právnika, kňaza, básnika a vedca na svojich platených námezdných pracovníkov.

Marx tu opisuje to, ako rozchod s tradíciou -keď tento zlom nabral buržoáznu, kapitalistickú formu- v skutočnosti otvára obrovskú krízu symbolickej organizácie ľudstva. Vskutku, celé tisícročia boli rozdiely vlastné ľudskému životu regulované a symbolizované hierarchickou formou. Tie najdôležitejšie opozície, ako starí a mladí, muži a ženy, vnútri a mimo mojej rodiny, chudobní a mocní, môj obchod a ten ich, cudzinci a našinci, kacíri a dogmatici, poddaní a šľachta, mesto a vidiek, tí, ktorí pracujú ručne a hlavou – boli adresované (v jazyku, v mytológiách, v ideológiách, a zavedených náboženských modeloch) s odvolaním sa na stanovené štruktúry, určujúce miesto každého jednotlivca v súbore prelínajúcich sa hierachických systémov. Takto bola šľachtická žena podriadená svojmu manželovi, no nadradená bežnému človeku; bohatý buržoa sa musel skloniť pred kniežaťom, no jeho sluhovia sa museli skloniť jemu; podobne, ako indiánka z nejakého indiánskeho kmeňa nebola ničím v očiach bojovníka z jeho vlastného kmeňa, no takmer všemocná v očiach zajatca z iného kmeňa, o ktorého mučení mala rozhodovať. A na chudobnom veriacom katolíckej cirkvi záležalo len málo v porovnaní s jeho biskupom, no mohol sa zas považovať za jedného z vyvolených v porovnaí s protestantským kacírom, tak ako mohol dokonca syn oslobodeného otroka, celkom závislý na svojom otcovi, mať černocha, ktorý bol hlavou širokej rodiny, za svojho osobného otroka.

Celá tradičná symbolizácia tak spočívala na stanovenej štruktúre, ktorá determinovala miesta jednotlivcov v spoločnosti a tak aj vzťahy medzi týmito miestami. Rozchod z tradíciou, ten, ktorý realizoval kapitalizmus ako všeobecný produkčný systém, fakticky nenavrhuje žiadnu aktívnu novú symbolizáciu, ale len krutú a nezávislú ekonomickú hru: neutrálnu, asymbolickú vládu toho, čo Marx nazval “mrazivá voda sebeckej vypočítavosti”. Dôsledkom toho je historická kríza symbolizácie, čo je dôvod toho, prečo dnes mladí trpia takou veľkou dezorientáciou.

A čeliac takejto kríze -ktorá pod nálepkou neutrálnej slobody nenavrhuje iného univerzálneho referenta než peniaze- máme podľa niektorých len dve možnosti. Buď povedať, že nemôže byť a niet nič lepšieho ako tento liberálne “demokratický” model slobôd vyvážený neutrálnosťou trhových výpočtov; alebo reakčná túžba navrátiť sa k tradičnej -to jest, hierarchickej- symbolizácii.

Podľa môjho názoru sú obe tieto cesty extrémne nebezpečnými slepými uličkami, a ich stále krvavejšie protiklady vťahujú ľudstvo do špirály vojen bez konca. To je celý problém falošných rozporov, brániacich tomu, aby sa rozohral skutočný rozpor. Tento skutočný rozpor -ktorý musí slúžiť ako podklad nášho myslenia a konania- odporuje dvom odlišným predstavám neodvrátiteľného rozchodu s hierarizujúcou symbolickou tradíciou. To jest, protiklad medzi západnou kapitalistickou asymbolickou predstavou, a predstavou, ktorá sa všeobecne nazýva “komunizmus”, ktorá vždy od Marxa a jeho súčasníkov navrhovala vynájsť rovnostársku symbolizáciu.

Po dočasnej historickej porážke komunizmu -zlyhaní štátneho socializmu v ZSSR a Číne- bol základný rozpor moderného sveta zamaskovaný falošným rozporom. Čeliac rozchodu s tradíciou, sa vytvoril falošný rozpor medzi neutrálnou, sterilnou, čistou negativitou dominantného Západu, a, proti nej, fašistickou reakciou, často odenou v znehodnotené náboženské naratívy, ponúkajúce návrat k starým hierarchiám, ktorá za týmto účelom užíva okázalé násilie navrhnuté tak, aby zakryla svoje skutočné slabiny.

Tento údajný protiklad slúži záujmom oboch strán, akokoľvek násilný sa ich konflikt môže javiť. Pomocou kontroly komunikačných prostriedkov si privlastnili verejný záujem, a každého donútili k falošnej voľbe medzi “Západom alebo barbarstvom”. Takto zablokovali príchod jediného svetového presvedčenia, ktoré by mohlo zachrániť ľudstvo od katastrofy. Toto presvedčenie -ktoré som niekedy nazýval ideou komunizmu- vyhlasuje, že dokonca i v hnutí rozchodu s tradíciou musíme pracovať na tom, aby sme vytvorili rovnostársku symbolizáciu, ktorá dokáže viesť, regulovať, a formovať stabilnú subjektívnu oporu zospoločenštenia zdrojov, efektívne zmiznutie nerovností, uznanie odlišností -rovnaké subjektívne právo- a, napokon, odumretie rozličných foriem autority v podobe štátu.

Takže svoju subjektivitu musíme zasvätiť úplne novej úlohe: boju na dvoch frontoch -proti zničeniu symbolického v mrazivej vode kapitalistickej vypočítavosti, a voči reakčnému fašizmu, ktorý sa usiluje obnoviť starý poriadok-, vynájdeniu rovnostárskej symbolizácie, ktorá prebuduje odlišnosti vytvorením spoločných pravidiel, založené na úplnom zdieľaní zdrojov.

Pokiaľ ide o nás -ľudí na Západe-, musíme sa v prvom rade zapojiť do kultúrnej revolúcie: to jest, musíme otriasť absolútne zastaralým presvedčením, že náš názor na veci je nadradený nad ostatné. V skutočnosti je náš pohľad na veci stále ďaleko za túžbami a prezieravosťou prvých kritikov nezmyselnej, brutálnej nerovnosti kapitalizmu devätnásteho storočia. Títo veľkí predchodcovia tiež nazerali, že táto údajne demokratická organizácia politiky, s jej smiešnymi volebnými rituálmi, je púhou fasádou totálnej podriadenosti politiky vyšším záujmom konkurencie a chamtivosti. Dnes viac ako kedykoľvek predtým môžeme vidieť, že to, čo títo kritici -so svojou veľkodušnou jasnozrivosťou- nazývali “parlamentný kreténizmus”.

Masové odmietnutie tejto “západnej” identity, zároveň kombinované s absolútnym odmietnutím reakčných fašizmov, vytvára nevyhnutne negatívny čas, v ktorom dokážeme afirmovať moc našich nových rovnostárskych hodnôt. Nebyť tak hračkami falošných rozporov, a etablovať sa v skutočnom rozpore, zmeniť subjektivitu; konečne umožniť vynájsť politickú silu, ktorá nahradí súkromné vlastníctvo a konkurenciu tým, čo Marx nazýval “voľné združenie”.

Zdroj: Verso

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára