pondelok, 22. júna 2015

Zo sveta diváka

DOMINIKA DINUŠOVÁ | Nezávislí

„4. apríla 1984. Včera večer v kine. Samé vojnové filmy. Jeden veľmi dobrý o lodi plnej utečencov bombardovanej niekde v Stredozemnom mori. Obecenstvo sa nesmierne bavilo na záberoch, na ktorých sa veľký tučný chlap pokúšal uplávať pred helikoptérou, ktorá ho prenasledovala; najprv ho bolo vidieť, ako sa prevaľuje vo vode ako delfín, potom ho bolo vidieť cez zameriavače guľometu helikoptéry, potom v ňom boli len samé diery a more sa zafarbilo do ružova a potom sa potopil, akoby tými dierami doňho prenikla voda. Obecenstvo kričalo smiechom.“

Podobné záznamy by sme si do denníka mohli písať denne. Denne sú nám totiž servírované príbuzné scény, ktoré sa verejne prezentujú ako produkty „zábavného“ priemyslu. A diváci sa naozaj smejú. Sediac v pohodlnej sedačke kinosály, so sladkým bublinkovým nápojom v ruke a s ústami plnými pukancami sa idú smiechom popukať na akčných scénach zobrazujúcich ľudí v zápase o život. Sú na opačnej strane, nie sú aktérmi toho deja, ale len divákmi scén, ktoré nemajú s realitou zdanlivo nič spoločné. Ak by sa mali sami na chvíľu ocitnúť vo filme, ktorým sú strhnutí, azda každý by chcel sedieť vo vrtuľníku a dívať sa cez hľadáčik guľometu. Rovnako ako v počítačovej hre by túžil zasiahnuť čo najviac terčov. A čím viac krvi by videl, tým viac by sa nadchol bojovou technikou, úžasnými vymoženosťami stroja a vlastnou šikovnosťou.

Lenže keď si tento divák po návrate z kina, alebo po takomto balíčku v televízii pozrie najnovšie správy zobrazujúce podobných ľudí na člnoch kdesi v Stredozemnom mori či kdekoľvek inde, jeho postoj sa opakuje. Rovnako ako pri akčnej dráme, aj táto je sprostredkovaná. Je od neho vzdialená, pritom akosi automaticky samozrejmá, patriaca k životu a zároveň netýkajúca sa jeho vlastného sveta – sveta diváka. Pri záberoch na zbedačených ľudí tlačiacich sa v člnoch, na deti, ktoré prezerajú lekári v skafandroch a drôty oddeľujúce húfy vychudnutých čiernych osôb strážené vojakmi so samopalmi sa divák pozrie ako na hrozbu – terorizmu, kriminality, chudoby a chorôb. „Nech sú tam doma!“ „Čo sa sem tlačia?!“ neraz je naporúdzi jednoduché riešenie – „Poslať ich naspäť!“ „Zatvoriť ich v jednej osade a obohnať ju ostnatým drôtom!“ Podobné výkriky nezaznievajú len z úst nakŕmených rozhnevaných divákov, ktorých sa po porcii najnovších správ zo sveta zmocnili besy tejto „hroznej doby“, ale v zaobalených vzletných frázach o demokracii, slobode a bezpečnosti sú presadzované uhladenými pánmi v oblekoch v parlamentoch. Netreba ich už obhajovať, ale prepracovávať, zdokonaľovať patenty na našu ochranu a bezpečnosť.

Osady, kde žijú ľudia bez mien, bez čísiel, národnosti a budúcnosti, nie sú zaznačené v mapách, sú stratené v afrických púšťach, roztrúsené v pohraničí vyspelých štátov, alebo tie šťastnejšie tvoria vzdialené okruhy európskych metropol. Pod pojmom migrant sa núka hrozba. Je to potenciálny terorista, nositeľ nevyliečiteľného víru alebo parazit prosperujúcej ekonomiky západnej kapitalistickej krajiny. Neskôr ide len o číslo. O kvóty, počty, ktoré musia byť prijaté, zvyšok, čo sa vráti späť, rovnako ako v matematike alebo ako v koncentračnom tábore.

Jedným z javov predchádzajúcich druhej svetovej vojne bol zvýšený počet ľudí bez občianskej príslušnosti. Ľudí, ktorí nemali v spoločnosti miesto, boli najskôr kriminalizovaní, neskôr vyčlenení a napokon museli byť vyhladení. O čo je iná súčasná situácia? Iba ak horšia - v kvantite, kvalite a najmä v našej reflexii aktuálnych udalostí. Možno považovať za pokrytecké, smiešne alebo tragické počúvať 70 rokov po II. svetovej vojne vládnych predstaviteľov ako hovoria o dôležitosti pripomínania si tejto tragédie. Nezriedka z ich úst zaznie základný argument, prečo tak robiť – „aby sme sa poučili do budúcnosti“. Víziou budúcnosti sa však zastiera súčasný fašizmus, zbrojenie, vojny, byrokratizácia, propaganda a automatizácia istých vzorcov správania.

Úlohou Európy je vysporiadať sa s prílevom utečencov. Najprv ich bude triediť, potom vylučovať a prebytok vráti naspäť domov, spolu so svojím odpadom, vojnou, ktorá prinesie zisk, zbraňami, továrňami, kde budú môcť za pol dolára na deň vyrábať technické výdobytky modernej civilizácie. Vyrobia ich, no nikdy ich nevyužijú. V duchu kolonizačnej politiky podporenej argumentom civilizácie, pod rúškom slobody a demokracie bude vysnívaná Európa rozsievať teror, aby z neho následne obvinila jeho obete. Ak chceme odstrániť migráciu, ak chceme zachraňovať ľudí, čo sa denne snažia preplávať more v gumených člnoch, čo sa v kamiónoch schovávajú pred pohraničníkmi a umierajú putovaním za lepším dôstojnejším životom, musíme odstrániť príčiny týchto javov, ktorých spoločným menovateľom je kapitalizmus.

Generácia mladých po II. svetovej vojne neraz kládla svojim rodičom otázku, ako je možné, že dopustili, aby sa páchali toľké zverstvá, čo urobili, aby tomu zabránili, prípadne prečo včas nezasiahli. Dnes neustálym prehodnocovaním a vracaním sa k týmto udalostiam nám nezriedka skrsnú na um podobné otázky. Ako ale odpovieme našim deťom my? Povieme im priamo, nekompromisne a úprimne, prizerali sme sa?

2 komentáre:

  1. ...bohuzial, viac ako 90% ludi by konalo, ak by nabralo odvahu - s palicami by vyhanali svojho sposobu zivota, dosledky kapitalizmu.

    OdpovedaťOdstrániť