utorok, 11. augusta 2015

Za zatvorenými dverami otvorených priestorov

DOMINIKA DINUŠOVÁ | Nezávislí

Otvorená spoločnosť, prístupná, demokratická, slobodná – tieto prívlastky súčasnosti sa za postupné desaťročia zautomatizovali a vryli sa nám pod kožu tak, akoby sme sa boli s nimi už narodili. Človek súčasnosti má potrebu zdôrazňovať pokrok a rozvíjať výdobytky slobodnej a demokratickej spoločnosti. Paradoxom je, že napriek politicky deklarovanej slobode a demokracii sa práve v tejto sfére stretávame s oblasťami, ktoré nespadajú pod jej vplyv. Hospodárstvo je dnes už takmer oblasťou apolitickou. Dokladá to i fakt, že novodobý nositeľ demokratických praktík, akým sa pasuje Európska únia, je pretkaná zatvorenými komorami, do ktorých verejnosť nemá prístup.

Kým sú verejnosti predhadzované vykonštruované kauzy, ktoré sú umelo rozdúchavané a živené, európske špičky v Bruseli rokujú o výraznom zásahu do hospodárstva krajín spoločenstva. Zdanlivo otvorený a verejný diskurz sa venuje otázkam migrácie, opätovne sa vracia k rokovaniam s Gréckom, teroristickým útokom na Blízkom Východe a v severnej Afrike, zdanlivo sa tiež zaoberá postavením marginalizovaných skupín obyvateľstva planéty. Pokým však denne diskutujeme o počte migrantov, ktorých sme ochotní prijať, Európska komisia schvaľuje zásadný dokument s dosahom na život každého jednotlivca európskeho spoločenstva. O transantlantickej dohode o investíciách a obchode medzi EÚ a USA (TTIP) verejný diskurz takmer neprebieha, dokonca samotné debaty v Bruseli sa konajú za „zavretými dverami“ v prísnom utajení. Oficiálny informačný portál TTIP ponúka len chabé brožúry s jednoduchými odpoveďami na otázky, či ideologickými vyhláseniami usmiatych pánov v kravatách, ktorí sa hrdia výdobytkom slobodného obchodu. Prerokúvaný dokument k náhľadu nie je, a akékoľvek bližšie informácie o priebehu rokovaní sú sprostredkované len v cudzom jazyku. TTIP je na stole už takmer dva roky, no popri veľkých kauzách, sa do popredia verejných debát nedostáva. Čo zostane z demokracie, v ktorej o najzákladnejších aspektoch života, rokujú lobistické skupiny za zatvorenými dverami moderných palácov transnacionálneho sveta?

Dohoda TTIP je predstavovaná v najrozmanitejších pozitívach : má pomôcť Európe dostať sa z krízy, prostredníctvom rozšírenia zóny voľného obchodu, má priniesť nové pracovné miesta, zvýšiť tak zamestnanosť, zlepšiť kvalitu života ľudí, či prispieť k udržateľnému rastu. Kritické hlasy voči tejto dohode vychádzajú najmä z premisy nezlučiteľnosti kvalitatívnych štandardov v USA a v Európe. V USA neplatia striktné regulačné opatrenia v oblasti poľnohospodárstva ako je tomu v krajinách EÚ. Realitou v poľnohospodárstve v USA sú klonované kravy, mlieko a mäso s rastovým hormónom Ractopamin, chlórom čistená hydina či geneticky modifikované plodiny. Rizikom pre životné prostredie je tiež v USA legálna technológia ťažby plynu „fracking“ – frakovanie. Existuje tu preto reálna možnosť rapídneho poklesu kvality potravín a zhoršenia životného prostredia. Prezentované výhody v ekonomickej oblasti majú rovnako svoju odvrátenú tvár. Stačí nám uchlácholiť sa prísľubom vytvorenia nových pracovných miest, bez toho, aby sme sa pýtali, po akom druhu práce dopyt narastie?

Reálnym príkladom negatívneho dopadu na kvalitu života v spoločnosti je vyše dvadsaťročná skúsenosť Severoamerickej zóny voľného obchodu – NAFTA. Dohoda NAFTA bola uzatvorená medzi USA, Kanadou a Mexikom v roku 1993. Do platnosti vstúpila v roku 1994. Na prvý pohľad je zjavná asymetria v ekonomickej vyspelosti spomínaných štátov, ktorá sa prejavila v dopadoch dohody NAFTA na reálny život obyvateľov najmä ekonomicky zaostalejšieho Mexika. Navzdory deklarovanému ekonomickému rastu Mexika, avízovanému nárastu pracovných miest a rozvoju priemyslu a hospodárstva, sa z hľadiska exportu zvýšila závislosť Mexika na USA o 80 percent. Hlavným zdrojom exportu Mexika sa stali elektronické súčiastky montované v tzv. maquiladoras - továrňach, ktoré zamestnávajú najmä mladé ženy za mzdu približne 50 amerických centov za hodinu, pri pracovnom nasadení deväť hodín denne šesť dní v týždni. V súčasnosti pracuje vo vyše tri tisíc maquiladoras približne milión Mexičaniek a Mexičanov. Je nárast takýchto pracovných miest naozaj pozitívom? Ak áno, pre koho?

Ako vysvetľuje popredná česká ekonómka Ilona Švihlíková, „veľmi zlý bol dopad NAFTA na trh práce (a to nie len v Mexiku)...USA silno dotujú svoj poľnohospodársky sektor a chudobné Mexiko s nimi v tomto nikdy nemôže držať krok. Mexický trh bol tak zaplavený dotovanými americkými potravinami, čo malo za následok stratu dvoch miliónov pracovných miest v poľnohospodárstve. To následne nevyhnutne viedlo k migrácii obyvateľstva – ako vnútri krajiny (prechod z poľnohospodárstva do montážnej haly), tak z Mexika do USA.“ Pokým však bol príliv zahraničných (najmä amerických) investícií do Mexika srdečne vítaný, zbedačení Mexičania, ktorí sa snažili prekročiť hranice narazili na sériu bariér (Border Fence). 350 000 až 500 000 Mexičanov, ktorí sa každoročne snažia prekročiť americko-mexické hranice sú tak zjavným svedectvom „úspechu“ Severoamerickej zóny voľného obchodu – NAFTA.

Ilona Švihlíková však poukazuje na azda najzávažnejší dopad takejto dohody, ktorý má článok 11 spomínanej dohody NAFTA, a ktorý sa lobistické skupiny rokujúce za zatvorenými dverami v Bruseli snažia pretaviť do ekvivalentnej dohody TTIP. „Článok 11 totiž umožňuje investorom žalovať vlády pokiaľ ich opatrenia negatívne ovplyvnia investíciu. Šírka článku 11, jeho vymáhacia sila je neuveriteľná a neporovnateľná s ničím, čo tu bolo skôr na ´ochranu´ investorov. Vláda stráca možnosť zasahovať do ekonomiky vo verejnom záujme (napr. zavedenie poistných systémov môže ohrozovať zisky korporácií, alebo prísnejšie zákony na ochranu životného prostredia...) Spory investor – štát sú právne uzavreté pred verejnosťou a vedené tak, že korporácia má v rukách všetky tromfy.“

Môžeme sa však pýtať, či transnacionálne korporácie už teraz, i bez dohody TTIP nemajú v „rukách všetky tromfy“. Rokovania o TTIP sú prejavom nedemokratického charakteru súčasného západného sveta, ktorý sa navzdory tomuto faktu hrdí práve opačnými prívlastkami. Zahájenie a vývoj rokovaní, napriek zjavnej vlne občianskeho odporu a kritike, stále pokračujú. Masmédiá o nich len skromne informujú verejnosť, pričom oznamujú iba konštatované fakty. Žiadne otázky, pochybnosti, žiadny veľký význam. Miesto toho treba rozdúchavať strach z inakosti – z imigrantov, LGBTI ľudí, venovať sa efemérnym kuriozitám alebo vytvárať umelé kauzy. Akoby napriek tomu, že TTIP ešte nie je schválená, ešte nevstúpila do platnosti, tu nejestvovalo miesto pre odmietnutie. Akoby sa už pred dvoma rokmi, keď sa o nej začalo rokovať, stala samozrejmosťou. Kde potom stojí jedinec v takejto spoločnosti? A aká je to spoločnosť, v ktorej sa nedá povedať NIE, v ktorej sloboda znamená bezvýhradný súhlas, ba dokonca popri pritakaní si žiada potvrdenie úsmevmi? Nie je vari podobná tým úsmevom a bezvýhradnému súhlasu, ktoré nezriedka čítame z tvárí divákov verejných Goebelsových predstavení minulého storočia?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára