utorok, 22. septembra 2015

Požehnanie kubánskej kontrarevolúcie

DOMINIKA DINUŠOVÁ | Nezávislí

Latinskoamerickým svetom otriasa posledné dni cesta pápeža Františka na Kubu. Svet obleteli fotografie hlavy katolíckej cirkvi s vodcom kubánskej revolúcie Fidelom Castrom. Koľké vrúcne objatia, stisky rúk, slová úcty a úsmevy... Ide naozaj, tak ako uvádzajú svetové denníky, o veľké stretnutie dvoch obhajcov utláčaných, alebo o požehnanie kontrarevolúcie na Kube?

Latinskoamerický región sa nachádza v špecifickej ideologickej a sociálnej situácii. Konkrétne dopady globálneho kapitalizmu a neokoloniálne nároky USA v štátoch regiónu sa v posledných desaťročiach stretli s odporom a snahou realizovať socialistickú politiku nie len na Kube, ale aj v iných krajinách. Venezuela počas vlády Huga Cháveza započala projekt tzv. „Socializmu XXI. storočia“, vznikla federácia štátov Latinskej Ameriky pre vzájomnú hospodársku pomoc ALBA, a do čela viacerých krajín sa dostali kandidáti presadzujúci chávezovský trend ( Rafael Correa v Ekvádore či Evo Morales v Bolívii). Kubánska revolúcia v tomto prostredí už desaťročia pôsobí ako inšpiratívny symbol nového „lepšieho“ sveta, je príkladom malej ostrovnej krajiny, ktorá dokázala napriek útlaku, vojenskej intervencii, sabotážam v hospodárstve, teroristickým útokom organizovaných CIA a ideologickej diverzii zo strany USA, budovať vlastné dejiny. Kuba bola socialistická a nehanbila sa myšlienky socializmu šíriť, utiekali sa ku nej intelektuáli, umelci, politici snažiaci sa prakticky riešiť sociálne problémy ich krajín sužované vykorisťovaním domácim a najmä severoamrickým kapitálom. Hugo Chávez, ktorý sa otvorene hlásil k dedičstvu kubánskej revolúcie, sa zasadil o mnohé riešenia sociálnych problémov vo svojej krajine. Odstránil negramotnosť obyvateľstva, znížil detskú úmrtnosť, zlepšil zdravotné zabezpečenie a dostupnosť vzdelania, zasadzoval sa o rast domáceho hospodárstva s cieľom urobiť z regiónu nezávislú federáciu po vzore ideí Simóna Bolívara. Prirodzene, takéto opatrenia a plány sa stretli s nevôľou kapitalistickej oligarchie. V roku 2002 mal byť Chávez zastavený prostredníctvom vojenského puču organizovaného CIA, ktorý však skončil fiaskom. Chávez opätovne potvrdil svoje víťazstvo vo voľbách a hoc vždy s ťažkosťami, pokračoval v realizácii „Socializmu XXI. storočia.“ Hugo Chávez mal veľkú podporu domáceho obyvateľstva, no rovnako sa stal i vodcom širokých más Latinskej Ameriky potýkajúcich sa s každodennými problémami, ktorých korene tkvú v presadzovaní neoliberálnej kapitalistickej doktríny. Okrem praktických politických dopadov, spočívala sila Chávezovej osobnosti tiež v ideologickej rovine, keďže komunistická alternatíva sa ukázala ako relevantná a živá. Po smrti Huga Cháveza sa tak vytvorilo ideologické vákuum, ktoré sa stalo predmetom sociálnych a kultúrnych bojov. Nie náhodou bol preto do čela katolíckej cirkvi dosadený argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio. Meno, ktoré si ako pápež prisvojil – František – len dokladá jeho misiu stať sa útočiskom zneuznaných más Latinskej Ameriky a tým utíšiť sociálne vrenie a hospodársky pokrok krajín.

Aj keď sa Vatikán a médiá snažia urobiť z Bergoglia humanistu s novátorským potenciálom, jeho vlastné pôsobenie v radoch kléru svedčí o opaku. Práve v Latinskej Amerike v 70 – tych rokoch 20. storočia vznikali tzv. „nové teológie“, z ktorých najväčšiu popularitu si získali Teológia oslobodenia, Teológia revolúcie, Teológia politiky, Teológia rozvoja a pokroku ľudstva a iné. Obsah a navrhované riešenia týchto teológií sa v mnohom odlišuje od oficiálneho kurzu Rímskej kúrie. Konečným cieľom ich snaženia zostáva v kresťanskom duchu „spása“, tá sa však chápe a interpretuje v súvislosti s politickou, sociálnou a ekonomickou emancipáciou pracujúcich. Teológovia „nových teológií“ poukazovali na ľudský rozmer Krista, ktorý ho približuje k veriacim v praktickej rovine ich života a konania. Jednou z modifikácií „nových teológií“ je i Teológia revolúcie. Kňazi hlásiaci sa k tomuto prúdu vychádzajú z predpokladu, že kresťanstvo hralo v dejinách neraz úlohu revolučného fermentu, malo by sa teda aj v súčasnej situácii postaviť na stranu utláčaných a zaujať revolučné stanovisko. Podľa nich by sa práve cirkev mala zapojiť do príprav a organizácie revolučných bojov za účelom napomáhať realizácii systémovej prestavby spoločnosti v záujme zlepšenia podmienok a života pracujúcich. Tak ako Ježiš Kristus, ktorého chápu ako prvého revolucionára v dejinách, aj každý kňaz by mal byť aktívny účastník revolučného diania. Za ešte radikálnejší prúd možno považovať Teológiu oslobodenia, ktorá dodnes plní úlohu teoretického vyjadrenia snáh „búriacej sa cirkvi“. Ako vo svojej štúdii hovorí Štefan Surmánek, „pre prívržencov Teológie oslobodenia kresťanská viera znamená súčasne aj povinnosť veriacich zúčastniť sa boja za oslobodenie od vykorisťovateľského útlaku a proti neokoloniálnej porobe. (...) výzvy a proklamácie teoretikov tohto prúdu sa stali výrazom protestu proti činnosti centra katolicizmu – Vatikánu, kritizujúc ho za jeho aktívnu spoluprácu s vykorisťovateľskými a diktátorskými režimami, ako aj za jeho nadmernú angažovanosť v ekonomickej a politickej oblasti.“ Nezriedka boli „nové teológie“ inšpirované marxizmom a ideou socializmu. Prirodzene teda, že oficiálne kruhy Vatikánu zaujali k takýmto postojom veľmi kritické stanovisko, ktoré sa premietlo ako do verbálneho odsúdenia, tak aj do konkrétnych postihov a cirkevných trestov teológov snažiacich sa cirkev priblížiť k realite človeka Latinskej Ameriky. Jedným z prejavov praktických krokov Vatikánu, bolo vydanie Inštrukcie o niektorých aspektoch teológie oslobodenia v roku 1984 Kongregáciou pre náuku viery (neslávne známou aj ako Svätá inkvizícia), v čele ktorej stál Joseph Ratzinger (neskôr pápež Benedikt XVI.). Predstaviteľom teológie oslobodenia boli udelené tresty mlčania a zákaz lektorskej a publikačnej činnosti a pod. Vnútrom samotnej katolíckej cirkvi tak otriasali ideové konflikty. Vytvorila sa hrozba, že na základe nejednotnosti a silnej podpore „nových teológií“ stratí Vatikán svoj ideologický vplyv v Latinskej Amerike. Azda aj v tomto smere možno postihnúť zámery a ciele menovania kardinála Bergoglia do funkcie pápeža. Napokon ale, kde stál v tomto turbulentnom vrení jezuita Bergoglio? Na strane novátorských snáh preniesť kresťanstvo do sociálnej praxe, alebo na strane konzervatívneho Vatikánu? A kde stojí dnes? Je v čele katolíckej cirkvi, čo svedčí o jeho poplatnosti nasledovať líniu svojich predchodcov.

Katolícka cirkev sa v súčasnosti pasuje do roly kritika kapitalistickej ekonomiky, no pritom na nej aktívne participuje. Pokým teda „papá Francisco“ hovorí o chudobných a zbedačených, pokým sa na nich usmieva a utešuje ich slovami „lásky, pokoja a mieru“, jeho bankárski komplici profitujú z vraždenia, militarizmu a vykorisťovania. Hľadiac do dejín katolíckej cirkvi, podobné pokrytectvo azda ani neprekvapí, prekvapujúcim by sa mohol zdať postoj komunistického vodcu Fidela Castra. Avšak táto návšteva len potvrdzuje kurz politiky ostrova posledných rokov a mesiacov. V nedeľu pápež vyzval Kubu, aby pokračovala v zbližovaní so Spojenými štátmi a súčasne žiadal, aby katolícka cirkev dostala na Kube takú podporu, aby mohla plniť svoju misiu. Vysvetlil podstatu „služby blížnemu“, keď apeloval na veriacich, aby slúžili tým najslabším vo svojej spoločnosti, nevyužívali ich a aby v službe druhým odmietli akúkoľvek ideológiu, pretože „službou sa dotýkame tváre blížneho, jeho podstaty, cítime jeho blízkosť a niekedy i bolesť. Preto služba nikdy nemá podobu ideológie, lebo neslúži ideám, ale ľuďom.“ Zmienil sa samozrejme aj o disidentoch, keď vyslovil želanie, aby sa jeho odkaz dostal aj k tým, s ktorými sa z rôznych dôvodov nebude môcť stretnúť. Po trojdňovej návšteve ostrova smerujú kroky Františka do USA, presne tam, kam smeruje aj politika Kuby.

V prejavoch predstaviteľov kubánskej vlády ako aj predstaviteľov kléru sa skloňuje slovo „transformácia“. Kuba prechádza „transformáciou“. Z pozície občana republiky, ktorá podobnou „transformáciou“ po roku 1989 prešla, možno s poľutovaním konštatovať, že na Kube dochádza ku kontrarevolúcii. Práve tí, ktorí sa v nasledujúcich mesiacoch a rokoch budú pasovať do úlohy pokračovateľov dedičstva Guevaru a Castra, budú vo vreckách, tak ako aj „papá Francisco“ žmoliť reckefellerovské groše. To, čo sa USA nepodarilo otvorenou nenávisťou, diverznou činnosťou, sabotážami a vojenskými intervenciami, sa jej bravúrne darí v priateľskom objatí. Kuba je na ceste do kapitalistického pekla. Akokoľvek smutne alebo nedôveryhodne to znie, môžeme aj my dnes vyhlásiť, tak ako Fidel Castro v roku 1953, že „dejiny nám dajú za pravdu.“ Tie naše národné, ktoré píšeme od deväťdesiatych rokov, o tom už dnes svedčia.

1 komentár: