sobota, 12. septembra 2015

Slavoj Žižek: Nemôžeme sa zaoberať utečeneckou krízou v EÚ bez toho, aby sme konfrontovali globálny kapitalizmus

SLAVOJ ŽIŽEK | inthesetimes.com

Nie všetci utečenci dôjdu do Nórska. A Nórsko, ktoré hľadajú ani neexistuje.

Tvrdou lekciou pre utečencov je, "že Nórsko nie je" ani v Nórsku. Budú sa musieť naučiť cenzurovať svoje sny: namiesto toho, aby ich naháňali v realite, mali by sa zamerať na zmenu reality.

V jej klasickej štúdii O smrti a umieraní (On Death and Dying), Elisabeth Kübler-Ross ponúka známu schému piatich stupňov toho, ako reagujeme pri zistení, že máme smrteľnú chorobu: odmietanie (človek jednoducho odmieta prijať fakt: "To sa nemôže diať, nie mne."); hnev (ktorý prepukne, keď už viac nemôžeme odmietať fakt: "Ako sa to môže diať mne?"); vyjednávanie (nádej, že nejakým spôsobom môžeme oddialiť, alebo zjemniť fakt: "Len ma nechaj žiť, aby som videl svoje deti zmaturovať."); depresia (úpadok libida: "Umriem, tak načo sa s čímkoľvek zaoberať?"); prijatie ("Nemôžem s tým bojovať, môžem sa na to pripraviť."). Neskôr Kübler-Ross aplikovala tieto štádiá na akúkoľvek formu katastrofálnej osobnej straty (strata zamestnania, smrť milovaného, rozvod, drogovú závislosť) a tiež zdôraznila, že neprichádzajú nutne v tom istom poradí, ani ich neprežívajú všetci pacienti všetky.

Nie je reakcia verejnosti a autorít v západnej Európe na vlnu utečencov z Afriky a Stredného východu podobnou kombináciou rozličných reakcií? Bolo tu zapieranie, dnes zľahčovanie: "Nie je to také vážne, proste to ignorujme." Je tu hnev: "Utečenci sú hrozbou pre náš spôsob života, skrývajú sa medzi nimi moslimskí fundamentalisti, musia byť zastavení za každú cenu!" Je tu vyjednávanie: "OK, určme kvóty a podporme utečenecké tábory v ich domovských krajinách!" Je tu depresia: "Sme stratení, Európa sa mení na Europastan!" Čo tu chýba je prijatie, ktoré by v tomto prípade znamenalo konzistentný celoeurópsky plán, ako sa vysporiadať s utečencami.

Takže, čo si počať so stovkami tisícov zúfalých ľudí, ktorí čakajú v severnej Afrike, utekajúc pred vojnou a hladom, pokúšajúcimi sa prejsť more a nájsť útočisko v Európe?

Sú tu dve hlavné odpovede. Ľavicoví liberáli vyjadrujú svoje rozhorčenie z toho, ako Európa dovolí utopenie sa tisícov ľudí v stredozemnom mori. Ich požiadavkou je, aby Európa preukázala svoju solidaritu otvoriac svoje brány dokorán. Anti-prisťahovaleckí populisti stoja za názorom, že musíme chrániť náš spôsob života a nechať si Afričanov vyriešiť ich vlastné problémy.

Ktoré z riešení je lepšie? Parafrázujúc Stalina, sú obe horšie: Tí, čo obhajujú otvoriť hranice sú väčší pokrytci: Potajme vedia veľmi dobre, že sa to nikdy nestane, keďže by to vyvolalo okamžitú populistickú revoltu v Európe. Hrajú sa na prekrásne duše, ktoré sa cítia vyššie nad skorumpovaným svetom, kým sa na ňom potajme podieľajú.

Protiprisťahovaleckí populisti takisto veľmi dobre vedia, že ponechaní na seba samých sa Afričanom nepodarí zmeniť ich spoločnosť. Prečo nie? Lebo my, Severoameričania a Západoeurópania im v tom bránime. Bola to európska intervencia v Líbyi, ktorá uvrhla krajinu do chaosu. Bol to útok Spojených štátov na Irak, ktorý vytvoril podmienky na vzostup ISISu. Pokračujúca občianska vojna v Stredoafrickej republike nie je len explóziou etnickej nenávisti; Francúzsko a Čína bojujú o kontrolu nad zásobami ropy cez ich pešiakov.

Ale najjasnejším prípadom našej viny je dnešné Kongo, ktoré sa znovu vynára ako africké "srdce temnoty". V roku 2001, vyšetrovanie OSN v oblasti nelegálnej ťažby prírodného bohatstva Konga odhalilo, že jeho vnútorné konflikty sú hlavne o prístupe, kontrole a obchode s piatimi minerálnymi surovinami: kolumbitom, diamantmi, meďou, kobaltom a zlatom. Pod maskou etnickej vojny rozoznávame mechanizmus globálneho kapitalizmu. Kongo už viac neexistuje ako jednotný štát; je to väčší počet oblastí ovládaných lokálnymi vojvodcami, kontrolujúcimi svoj kúsok zeme armádou, ktorá spravidla zahŕňa nadrogované deti. Každý z týchto vojvodcov má obchodné kontakty so zahraničnými spoločnosťami, či korporáciami drancujúcimi nerastné bohatstvo regiónu. Iróniou je, že mnohé z týchto minerálov sa používajú v hi-tech produktoch ako sú notebooky a smartfóny.

Odstráňte zahraničné hi-tech spoločnosti z rovnice a celý príbeh o etnickej vojne živenej starými vášňami sa rozpadne. Tu by sme mali začať, ak naozaj chceme pomôcť Afričanom a zastaviť prílev utečencov. Prvým krokom je pripomenúť, že väčšina utečencov pochádza zo "štátov, čo zlyhali (failed states)" - kde verejné autority sú viac, či menej nefunkčné, aspoň vo veľkých regiónoch - Sýria, Libanon, Irak, Líbya, Somálsko, Kongo, atď. Tento rozpad štátnej moci nie je lokálnym fenoménom, ale výsledok medzinárodnej ekonomiky a politiky - v niektorých prípadoch, ako v Líbyi a Iraku, priamym dôsledkom západnej intervencie. Je zrejmé, že nárast počtu týchto "rozvrátených štátov" nie je len nešťastným nedopatrením, ale aj jedným zo spôsobov ako veľké mocnosti vykonávajú svoj ekonomický kolonializmus. Za povšimnutie stojí aj to, že semienka "rozvrátených štátov" na Strednom východe sa dajú nájsť v náhodných hraniciach nakreslených po prvej svetovej vojne Spojeným kráľovstvom a Francúzskom, čím vznikol súbor "umelých" štátov. Prostredníctvom zjednotenia Sunitov v Sýrii a Iraku, ISIS v konečnom dôsledku zjednocuje to, čo bolo rozdelené koloniálnymi pánmi.

Jeden si nemôže nevšimnúť fakt, že niektoré nie príliš bohaté krajiny Stredného východu (Turecko, Egypt, Irak) sú oveľa otvorenejšie utečencom, ako tie skutočne bohaté (Saudská Arábia, Kuvajt, Spojené arabské emiráty, Katar). Saudská Arábia a emiráty neprijali žiadnych utečencov, hoci zdieľajú hranice s krajinami v kríze a sú kultúrne oveľa bližšie utečencom (ktorí sú prevažne moslimovia), ako Európa. Saudská Arábia dokonca vrátila niekoľko moslimských utečencov zo Somálska. Je to preto, že Saudská Arábia je fundamentalistickou teokraciou, ktorá nemôže tolerovať žiadnych zahraničných votrelcov? Áno, ale nemali by sme zabúdať na to, že tá istá Saudská Arábia je v plnej miere ekonomicky integrovaná do Západu. Z ekonomického hľadiska, nie sú Saudská Arábia a emiráty štátmi, ktoré totálne závisia na ich príjmoch z ropy, základne západného kapitálu? Medzinárodné spoločenstvo by malo v plnej miere zatlačiť na krajiny ako Saudská Arábia, Kuvajt a Katar, aby si vykonávali svoju povinnosť v prijímaní veľkej časti utečencov. Navyše, podporovaním anti-Asadovských rebelov je Saudská Arábia do veľkej mieri zodpovedná za situáciu v Sýrii. A to isté platí v rôznej miere pre mnohé iné krajiny - všetci sme v tom.

Nové otroctvo

Ďalšou črtou, ktorú zdieľajú tieto bohaté krajiny je nárast nového otroctva. Kým kapitalizmus legitimizuje sám seba ako ekonomický systém, ktorý uplatňuje a prehlbuje osobnú slobodu (ako podmienku trhovej výmeny), samotný generuje otroctvo, ako súčasť svojho fungovania: hoci otroctvo takmer vymizlo na konci stredoveku, prudko narástlo v kolóniách v období medzi skorou modernitou a americkou občianskou vojnou. A môžeme risknúť hypotézu, že dnes s novou epochou globálneho kapitalizmu, prichádza aj nová éra otroctva. Hoci sa tu už viac nejedná o priamy legálny status otroka, otroctvo naberá mnohé nové formy: milióny robotníkov - prisťahovalcov na saudskom polostrove (emiráty, Katar, atď.), ktorí sú prakticky zbavení ich základných občianskych práv a slobôd; totálna kontrola nad miliónmi robotníkov v ázijských manufaktúrach často organizovaných priamo ako koncentračné tábory; masívne využívanie nútenej práce pri ťažbe nerastných surovín v mnohých afrických krajinách (Kongo, atď.). Ale nemusíme chodiť tak ďaleko. Prvého decembra 2013 zomrelo prinajmenšom sedem ľudí v Číňanmi vlastnenej odevnej fabrike v priemyselnej zóne talianskeho mesta Prato, 19 kilometrov od centra Florencie, vyhorela, zabijúc pracovníkov uväznených v improvizovanej kartónovej nocľahárni vybudovanej na mieste. Nehoda sa stala v štvrti Marcolotto - priemyselnej časti mesta, známej pre jej odevné závody. Predpokladá sa, že tisíce ďalších čínskych imigrantov žije v meste nelegálne, pracujú 16 hodín denne pre sieť veľkoobchodov a dielní produkujúcich lacné oblečenie.

Ale preto nemusím hľadať mizerné životy nových otrokov ďaleko na predmestiach Šanghaja (či Dubaja a Kataru) a pokrytecky kritizovať Čínu - otroctvo môže byť priamo tu, v našom dome, len ho nevidíme (alebo skôr, predstierame, že ho nevidíme). Tento v skutku nový apartheid, táto systematická explózia množstva rôznych foriem de facto otroctva, nie je poľutovaniahodnou náhodou, ale štrukturálnou nevyhnutnosťou dnešného globálneho kapitalizmu.

Ale neponúkajú sa aj utečenci vstupujúci do Európy, aby sa stali lacnou prekarizovanou pracovnou silou, v mnohých prípadoch na úkor miestnych pracujúcich, ktorí reagujú na toto ohrozenie tak, že sa pridávajú k protiutečeneckým politickým stranám? Pre mnohých utečencov bude toto realitou ich splneného sna.

Utečenci neutekajú len z ich vojnou zničenej krajiny; sú tiež posadnutý istým snom. Môžeme to znovu a znovu vidieť na obrazovkách. Utečenci v južnom Taliansku jasne hovoria, že tam nechcú ostať - poväčšine chcú žiť v škandinávskych krajinách. A čo tie tisíce stanujúce okolo mesta Calais, ktorí nie sú spokojní s Francúzskom, ale sú pripravení riskovať svoje životy, aby sa dostali do Spojeného kráľovstva? A čo tie desaťtisíce utečencov na Balkáne, ktorí sa chcú nakoniec dostať do Nemecka? Podávajú tento sen, ako svoje bezpodmienečné právo a požadujú od európskych predstaviteľov nie len riadnu stravu a zdravotnú starostlivosť, ale aj transport do miesta podľa ich výberu.

Je v tom niečo čarovne utopické, v tejto nerealizovateľnej požiadavke: akoby bolo povinnosťou Európy realizovať ich sen, sen, ktorý je, mimochodom, mimo dosahu väčšiny Európanov. Koľko Európanov z juhu a východu by nežilo radšej v Nórsku? Dá sa tu vysledovať paradox utópie: presne vtedy, keď sa ľudia ocitnú v chudobe, utrpení a nebezpečenstve, a niekto by čakal, že budú uspokojení s minimom bezpečia a pohody, vytryskne absolútna utópia. Tvrdou lekciou pre utečencov je, že "neexistuje žiadne Nórsko", dokonca ani v Nórsku. Budú sa musieť naučiť scenzurovať svoje sny: namiesto ich naháňania v realite, by sa mali zamerať na zmenu reality.

Ľavicové tabu

Jedno z veľkých ľavicových tabu bude musieť byť na tomto mieste rozbité: názor, že ochrana niekoho špecifického spôsobu života je vo svojej podstate protofašistickou, či rasistickou kategóriou. Ak neopustíme tento názor, otvoríme cestu anti-imigrantskej vlne, ktorá prekvitá po celej Európe. (Aj v Dánsku predbehla anti-imigrantská Demokratická strana po prvýkrát sociálnych demokratov a stala sa najsilnejšou stranou v krajine.) Zaoberať sa znepokojením bežných ľudí z ohrozenia ich špecifického spôsobu života môže byť realizované aj na ľavo. Bernie Sanders je toho živým príkladom! Skutočným ohrozením nášho spoločenského spôsobu života nie sú utečenci ale dynamika globálneho kapitalizmu: len v Spojených štátoch ekonomické zmeny v posledných desaťročiach doničili spoločenský život v malých mestách vo väčšej miere ako všetci imigranti dokopy.

Štandardnou reakciou ľavicových liberálov na toto je samozrejme explózia arogantného moralizovania: V momente, keď sa akokoľvek vyslovíme pre motív "ochrany nášho spôsobu života", už sa tak dostávame do kompromisnej pozície, keďže predkladáme miernejšiu verziu toho, čo otvorene hlásajú anti-imigrantskí populisti. Nie je to príbehom posledných desaťročí? Stredové strany odmietajú otvorený rasizmus anti-imigrantských populistov, ale zároveň predstierajú, že "rozumejú obavám" obyčajných ľudí a realizujú "racionálnejšiu" verziu tej istej politiky.

Ale aj keď je v tom zrnko pravdy, moralistické sťažnosti, že - "Európa stratila empatiu, je ľahostajná k utrpeniu iných," atď. - sú len druhou stranou anti-imigrantskej brutality. Oba postoje zdieľajú predpoklad, ktorý v žiadnom prípade nie je samozrejmý, že obrana niekoho spôsobu života vylučuje etický univerzalizmus. Mali by sme sa vyvarovať toho, nechať sa chytiť do liberálnej hry "koľko tolerancie si môžeme dovoliť." Mali by sme tolerovať, ak nedajú svoje deti do štátnych škôl, ak dohodnú svadbu svojich detí, ak týrajú homosexuálov vo svojich radoch? Na tejto úrovni, samozrejme, nie sme nikdy dosť tolerantní, alebo sme vždy už až príliš tolerantní. Zanedbávajúc práva žien, atď. Jediným spôsobom ako sa vymaniť z tejto pasce je posunúť sa za samotnú toleranciu a rešpekt k druhým, ku spoločnému boju.

Musíme preto rozšíriť perspektívu: Utečenci sú cenou za globálnu ekonomiku. V našom globálnom svete tovar cirkuluje voľne, no ľudia nie: objavujú sa nové formy apartheidu. Téma deravých stien, hrozby zaplavenia cudzincami, sú bytostne zviazané s globálnym kapitalizmom, sú príznakom toho, čo je falošné na kapitalistickej globalizácii. Kým veľké sťahovania sú konštantou črtou ľudskej histórie, ich hlavnou príčinou v modernej histórii je koloniálna expanzia: Pred kolonizáciou sa globálny juh skladal zväčša zo sebestačných a relatívne izolovaných miestnych komunít. Bola to koloniálna okupácia a obchod s otrokmi, ktoré vykoľajili tento spôsob života a obnovili rozsiahle sťahovanie.

Európa nie je jediným miestom, ktoré zažíva vlnu imigrácie. V južnej Afrike je cez milión utečencov zo Zimbabwe, ktorí sú vystavení útokom od miestnej chudoby, lebo im kradnú prácu. A budú ďalší, nie len kvôli ozbrojeným konfliktom, ale kvôli novým "darebáckym štátom", ekonomickej kríze, prírodným katastrofám ( spôsobeným klimatickými zmenami), človekom spôsobeným katastrofám, atď. Dnes je známe, že po nehode v jadrovej elektrárni vo Fukušime mali japonskí predstavitelia za to, že celá oblasť Tokia - 20 miliónov ľudí - bude musieť byť evakuovaná. Kde by v tomto prípade išli? Za akých podmienok? Mal by im byť poskytnutý kus zeme, alebo by mali byť len rozptýlení po svete? Čo ak sa severný Sibír stane obývateľnejší a úrodnejší, kým sa väčšina subsaharských regiónov stane príliš suchá, aby uživila množstvo ľudí, ktoré tam žije? Ako bude organizovaný presun obyvateľstva? Keď nastali podobné situácie v minulosti, nastali sociálne zmeny divokým, spontánnym spôsobom, násilie a deštrukcia (spomeňme si na veľké sťahovanie na konci Rímskej ríše) - takýto výhľad by bol v súčasných podmienkach katastrofálny, so zbraňami hromadného ničenia v držbe mnohých štátov.

Hlavným ponaučením, ktoré by si preto malo ľudstvo zobrať je pripraviť sa na viac "plastický", kočovný spôsob života: Rýchle lokálne a globálne zmeny v prostredí môžu vyžadovať neslýchanú, rozsiahlu sociálnu transformáciu. Jedna vec je istá: Národná suverenita bude musieť byť radikálne predefinovaná a nové spôsoby spolupráce budú musieť byť objavené. A čo s obrovskými zmenami v ekonomike a konzervovaní v súvislosti so správaním sa počasia, či nedostatku vody a energií? Cez aké procesy a rozhodnutia budú takéto zmeny rozhodované a vykonané? Mnohé z tabu budú musieť byť rozbité a prijatý súbor komplexných opatrení.

Za prvé, Európa bude musieť potvrdiť jej plné odhodlanie poskytnúť prostriedky pre dôstojné prežitie utečencov. Nemali by tu byť žiadne kompromisy: Veľké sťahovanie je našou budúcnosťou a jedinou alternatívou k takému záväzku je obnovené barbarstvo (čo niektorí nazývajú "stret civilizácií").

Za druhé, ako nevyhnutný dôsledok takého záväzku sa musí Európa zorganizovať a zaviesť jasné pravidlá a regulácie. Štátom kontrolovaný prúd utečencov by mal byť presadený širokou administratívnou sieťou zahŕňajúc celú Európsku úniu (aby sme predišli miestnemu barbarizmu ako pri autoritách v Maďarsku, či na Slovensku). Utečenci by mali byť znovu uistení o svojej bezpečnosti, ale tiež by im malo byť objasnené, že musia akceptovať miesto pobytu určené európskymi úradmi, a tiež, že musia rešpektovať zákony a sociálne normy európskych štátov: Žiadna tolerancia náboženského, sexistického, či etnického násilia na žiadnej strane, žiadne právo uplatňovať na iných svoj vlastný spôsob života, či náboženstva, rešpektovanie každého slobody opustiť jeho/jej spoločenských zvyklostí, atď. Ak sa žena rozhodne zahaliť si tvár, jej právo by malo byť rešpektované, ale ak sa rozhodne si ju nezahaliť, toto právo musí byť taktiež garantované. Áno, takýto súbor pravidiel privileguje spôsob života západných Európanov, ale je to cena za európsku pohostinnosť. Tieto pravidlá by mali byť jasne uvedené a vynucované, represívnymi zložkami (proti cudzím fundamentalistom ako aj proti vlastným anti-imigračným rasistom) ak bude potrebné.

Za tretie, bude musieť byť zavedený nový druh medzinárodnej intervencie: vojenské a ekonomické zásahy, ktoré predídu neokoloniálnym pascám. Čo so zložkami OSN garantujúcimi mier v Líbyi, Sýrii, či Kongu? Kým takéto zásahy sú úzko spojené s neokolonializmom, bude potrebná extrémna obozretnosť. Prípady Iraku, Sýrie a Líbye demonštrujú ako nesprávny typ intervencie (v Iraku a Líbyi) ako aj nezasahovanie (v Sýrii, kde pod pokrievkou nezasahovania sú vonkajšie sily z Ruska a Saudskej Arábie a USA? plne nasadené) končia rovnakou slepou uličkou.

Za štvrté, najťažšou a najdôležitejšou úlohou je radikálna zmena ekonomiky, ktorá by mala zrušiť sociálne podmienky, ktoré vytvárajú utečencov. Najzákladnejšou príčinou utečencov je súčasný globálny kapitalizmus samotný a jeho geopolitické hry, a ak ho radikálne nezmeníme, čoskoro sa k utečencom z Afriky pridajú utečenci z Grécka a iných európskych krajín. Keď som bol mladý, takýto organizovaný pokus regulovať spoločné sa nazýval komunizmom. Možno by sme ho mali znovuobjaviť. Možno je to, z dlhodobého hľadiska, naša jediná možnosť.

Je to všetko utópia? Možno, ale ak ju nezrealizujeme, tak sme skutočne stratení a zaslúžene.

zdroj: inthistimes.com

4 komentáre:

  1. marián vitkovič13. septembra 2015, 17:22

    Oceňujem uverejnenie prekladu tohto článku , no úplne na rovinu - žižek je , nie po prvýkrát , zasa 2 - 3 kroky pozadu a priam neznesiteľne z neho kričí / trčí že / skutočnej / ekonómii naozaj nerozumie , ... inak by si už musel všimnúť že reálna ekonomická deglobalizácia už nastala / napr. masívny prepad dynamiky medzinárodného obchodu a návrat jeho globálnych faktorových elasticít niekam na úroveň roka 1985 - zdokumentované i empiricky napr. MMF, či BIS ... / ... takže , len veľmi skratkovito - ešte si dáte/me jedno " prekvapenie pre mainstream " ako v roku 2008 - to bude " definitívna kríza " ... a potom vám všetkým može " nová liberálna ľavica " , i náš pán predseda aj s Kotlebom , etc akurát tak fúkať prášok do zadku ... Doslovne ... na to sa treba pripraviť , reálni ľavičiari/ socialisti / ! / ... no , na to žižek , pri všetkej úcte k nemu , jednoducho nestačí a nikdy ani nestačil . Všetko dobré do pohnutých no zaujímavých čias , priatelia .

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Chcelo by to oživiť Politickú kaviareň. Nech sme pripravení.

      Odstrániť
    2. veru, tá Politická kaviareň veľmi chýba. Mohla by byť aj na tejto stránke a facebooku. To by bolo super.

      Odstrániť
    3. Všetky diely: http://nezavisli.blogspot.sk/search/label/kaviareň%20kriteko%20s%20m.%20vitkovičom

      Odstrániť