utorok, 24. novembra 2015

Čo je v skutočnosti v stávke na parížskej klimatickej konferencii, kde zakázali protesty

NAOMI KLEIN | The Guardian

Zakázaním protestov na COP21 Holland umlčiava tých, ktorí čelia najhorším dopadom klimatických zmien a jeho obludnému násiliu.

Koho bezpečnosť je chránená všetkými možnými prostriedkami? A koho bezpečnosť je príležitostne obetovaná napriek tomu, že disponujeme oveľa lepšími riešeniami? To sú otázky v jadre klimatických zmien a odpovede na ne sú dôvodom, prečo klimatické summity tak často končia trpko a v slzách.

Rozhodnutie fracúzskej vlády zakázať protesty, pochody a „pouličné aktivity“ počas parížskeho klimatického summitu je znepokojujúce z viacerých dôvodov. Najviac mi však robí starosti, že toto rozhodnutie len odráža fundamentálnu nerovnosť v rámci samotnej klimatickej krízy – a nastoluje zásadnú otázku, koho bezpečnosť je nakoniec hodnotná v našom zvrátenom svete.

Toto je prvá vec, ktorú si treba uvedomiť. Ľudia, ktorí čelia najhorším dopadom klimatických zmien, nemajú prakticky žiadne slovo v západnej debate o počasí, aby dokázali urobiť čokoľvek podstatné, aby zabránili katastrofickému globálnemu otepľovaniu. Obrovské kliamatické summity ako ten, ktorý bude v Paríži, sú vzácnou výnimkou. Len na dva týždne každých pár rokov dostanú trochu priestoru hlasy ľudí, ktorí sú zasiahnutí ako prví a najtvrdšie na mieste, kde sa prijímajú osudové rozhodnutia. Práve preto ostrovania z Tichomoria, inuitskí lovci a nízkopríjmoví ľudia z miest ako New Orleans cestujú tisíce kilometrov, aby sa zúčastnili. Náklady sú enormné, v dolároch i uhlíku, ale byť na summite je vzácnou príležitosťou hovoriť o klimatických zmenách z morálneho hľadiska a dať tejto prebiehajúcej katastrofe ľudskú tvár.

Ďalšou vecou, ktorú si treba uvedomiť je, že aj v rámci týchto vzácnych momentov sa nedostáva dosť priestoru týmto prejavom na oficiálnych stretnutiach, na ktorých mikrofónom dominujú vlády a veľké, dobre dotované zelené skupiny. Hlasy bežných ľudí je primárne počuť na zdola organizovaných paralelných stretnutiach popri summite, ako aj na pochodoch a protestoch, ktoré obratom pútajú mediálnu pozornosť. A teraz sa francúzska vláda rozhodla zobrať nám tento veľký megafón tvrdiac, že zabezpečenie protestov by narušilo schopnosť zabezpečiť oficiálnu zónu summitu, kde sa stretnú politici. Niektorí tvrdia, že je to oprávnené opatrenie proti možnému teroru. Ale klimatický summit OSN nie je ako stretnutie G8 alebo Svetovej obchodnej organizácie, kde sa stretávajú mocní a bezmocní sa pokúšajú rozbiť ich večierok. Paralelné stretnutia „občianskej spoločnosti“ tu nie sú príveskom alebo rozptýlením od hlavnej udalosti. Sú súčasťou procesu. A to je dôvod, prečo by francúzska vláda nemala mať možnosť rozhodovať o tom, ktorá časť summitu sa zruší a ktorá bude naďalej fungovať.

Naopak, po strašideľných útokoch z 13. novembra, mali zvážiť a rozhodnúť sa, či majú vôľu a kapacity hostiť celý summit – s plnou účasťou občianskej spoločnosti vrátane tej v uliciach. Ak toho neboli schopní, mali odložiť termín a požiadať o zapojenie inej krajiny. Namiesto toho Hollandova vláda prijala sériu rozhodnutí, ktoré reflektujú veľmi zvláštne nastavenie hodnôt a priorít o tom, kto a čo dostane plnú ochranu štátu. Áno svetovým lídrom, futbalovým stretnutiam a vianočným trhom; nie klimatickým pochodom a protestom poukazujúcim na to, že debaty so súčasným nastavením cieľov množstva emisií ohrozujú život a živobytie miliónov, ak nie miliárd ľudí.

A kto vie, kde sa to skončí? Mali by sme očakávať, že OSN svojvoľne odoberie oprávnenie polovici účastníkov občianskej spoločnosti? Tým, ktorí by s najväčšou pravdepodobnosťou mohli spôsobovať problémy v rámci opevneného summitu? Nebola by som vôbec prekvapená.

Stojí za to zamyslieť sa, čo rozhodnutie zrušiť pochody a protesty znamená v reále ako aj v symbolickej rovine. Klimatické zmeny sú morálnou krízou, pretože zakaždým, keď vlády bohatých národov nie sú schopné konať, vysiela to signál, že my na globálnom severe dávame do popredia náš bezprostredný komfort a ekonomickú bezpečnosť pred utrpenie a prežitie najchudobnejších a najzraniteľnejších ľudí na Zemi. Rozhodnutie zakázať najdôležitejšie miesta, kde by mohli zaznieť hlasy ľudí zasiahnutých klimatickými zmenami, je vážnym vyjadrením tohto hlboko neetického zneužívania moci: ešte raz, bohaté západné krajiny kladú bezpečnosť elít pred záujmy tých, ktorí bojujú o prežitie. Ešte raz, odkazom je: naša bezpečnosť je neoddiskutovateľná, vaša je na predaj. Ešte jedna myšlienka. Píšem tieto riadky zo Štokholmu, kde som organizovala sériu verejných podujatí súvisiacich s klímou. Keď som pricestovala, médiá mali branný deň s tweetom od švédskej ministerky pre životné prostredie, Åsa Romsonovej. Krátko po útokoch v Paríži tweetovala svoje rozhorčenie a smútok nad stratami životov. Potom poslala tweet, že si myslí, že to bude zlá správa pre klimatický summit, myšlienka, ktorá prišla na um všetkým, ktorých poznám, ktorí sú akokoľvek spojení s týmto environmentálnym podujatím. A ona bola zatiaľ pranierovaná za jej údajnú necitlivosť – ako mohla myslieť na klimatické zmeny v čase takého násilia?

Reakcia osvetľovala mnohé, keďže brala za dané, že klimatické zmeny sú vedľajšou témou, kauzou bez skutočných obetí, či dokonca ľahostajnou. Obzvlášť ak závažné témy, ako je vojna proti terorizmu, sú v centre pozornosti. Primälo ma to k premýšľaniu o niečom, čo napísala spisovateľka Rebecca Solnitová nie tak dávno: „Klimatická zmena je násilím.“

Je. Časť násilia je plazivo pomalá: stúpajúca hladina oceánov, ktorá postupne vyhladzuje celé národy a suchá, ktoré zabíjajú ďalšie tisíce. Časť násilia je hrozivo rýchla: búrky s menami ako Katrina a Haiyana, ktoré kradnú tisíce životov v jednej valiacej sa udalosti. Keď vlády a korporácie vedome zlyhávajú konať, aby predišli katastrofickému otepľovaniu, to je akt násilia. Je to násilie tak veľké, tak globálne a s dosahom na toľko simultánnych premenných (staroveké kultúry, súčasné životy, potenciál do budúcnosti), že ešte neexistuje slovo schopné poňať tú ohavnosť. A používať akt násilia za účelom umlčať hlasy tých, ktorí sú najzraniteľnejší klimatickým násilím, je ešte väčším násilím.

Pri vysvetľovaní prečo sa nadchádzajúce futbalové stretnutia uskutočnia ako boli naplánované, francúzsky štátny tajomník pre šport povedal: „Život musí pokračovať.“ Naozaj musí. Preto som sa pridala ku hnutiu pre klimatickú spravodlivosť. Lebo keď vlády a korporácie zlyhávajú konať tak, aby odzrkadlovali hodnotu všetkého živého na Zemi, musia čeliť protestom.

zdroj: theguardian.com

3 komentáre:

  1. ...kapitalizmus nepusti a socializmu sa bojite - z toho nekuka nic dobre (vid 1939).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Prečo vojnový štváč a socialistický trpazlík Francois W. Hollande nechce socializmus? Dobrá otázka. Pravdu povediac ani Gustáv Husák ho nechcel a úspešne Československo pred ním ochránil, žiaľ...

      Odstrániť
    2. Vy ho chcete...

      Odstrániť