streda, 11. novembra 2015

Medzi žralokmi

DOMINIKA DINUŠOVÁ | Nezávislí

Číhala na mňa veľká rozchlámená tlama. Čierne kovové telo predátora akoby sa zľahka približovalo. Zazdalo sa mi, že z toho miesta niet úniku. Zelenkastá tráva obklopená vysokými budovami z nepriehľadného skla pripomínala temné more, z ktorého jediným východiskom sú žraločie čeľuste. Zmocnila sa ma úzkosť. Slnko sem takmer nesvietilo, iba ak jeho jemné odrazy zvýraznili siluetu štíhlych rýb. Ako som sa sem dostal? Sám neviem. Jediné, o čom som v tú chvíľu intuitívne a pudovo presvedčený je, že musím čo najskôr preč. Musím ujsť! Odísť! Uniknúť! Utekal by som ako o život, no v strachu, že ma ktosi uvidí som predsa len zachoval chladnú hlavu. Záväzok k rozumu ma primäl nebežať, len rýchlo kráčať, aby som nevyzeral ako blázon. Sú to len sochy, len akési kovové inštalácie na trávniku medzi budovami, opakoval som si, no ani tieto slová nezaberali na moju úzkosť.

V úzkej štrbine, schovanej za rohom nepravidelného tvaru átria som zazrel svetlo. Otočil som sa a rýchlym krokom sa bral preč. Ešte stále som na pleciach cítil chladné pohľady predátorov. Neobzriem sa, len kráčam ďalej až kým sa mi pred očami neobjavia ľudia. Ešte lepšie – deti hrajúce sa na ihrisku pripomínajúcom tatranský park. Razom akoby som bol v inom svete, no čosi mi našepkáva, že je to len moje zdanie, že aj keď sa obrazy líšia, sú si vzájomne príbuzné. Veselý piskot detí je však dostatočnou útechou, aby som pokračoval vytýčeným smerom. Vtom uvidím známu postavu šedivého muža so zmrzlinou. Razom mi vyčaril úsmev na tvári.

„Dobrý deň, pán profesor! Pamätáte si ma?“ Oslovil som ho akoby som videl svojho záchrancu, čo ma vytiahol do člna. Spočiatku trochu prekvapený mi stisol ruku, no vzápätí sa doširoka usmial.

„Akoby nie! Čo tu robíš? Na prechádzke?“ priateľsky sa spýtal.

„Tak trochu.“

„Ja dávam pozor na vnúčatá. Raz za týždeň sem s nimi zájdem. Žena je na opačnom konci a ja tu.“

„Máte to dobre premyslené.“ Usúdil som.

„Ja som si to vymyslel. Aspoň si odpočiniem a sem tam pozriem tamto dozadu. Ťažko dovidieť, ale zaspomínam si. Čo už v mojom veku.“ Povzdychol si a ukázal na koniec zástavby.

„A už nehráte?“

„Nie. Nie.“ Pokrútil hlavou. „Ale je to strašná škoda, no pozri. Kedysi som tam sprevádzal Karla Gotta, v šesťdesiatom šiestom. Prvá bratislavská lýra. A ďalšie roky sme tiež hrali. Je to strašné, čo s tým porobili. Nuž, čo narobíme?“ položil rečnícku otázku, odhryzol z kornútiku a obrátil zrak k ihrisku. Pokýval som plecami, zdvorilo sa rozlúčil a mieril preč.

Svojím lamentovaním nasmeroval moje kroky ďalej. Prešiel som popri reštauráciách a sklenených výkladoch s podobnými tovarmi. Míňal som uhladené záhony zakrpatených japonských javorov, astílb, terasy zdobené kvetináčmi s exotickými palmami, na ktorých zopár ľudí popíjalo exotické farebné nápoje. So zvukom rieky na opačnej strane chodníka si mohli ľahko predstaviť, že nesedia v Bratislave, ale kdesi v Stredomorí, alebo dokonca v Japonsku či Karibiku. Aj ja som nachvíľu prepadol tomu zdaniu, ale iba na okamih, keď som hľadel správnym smerom – na trblietavú hladinu Dunaja, mihotavé tiene pálm a plápolajúce plachty pripevnené na pergolách. A potom som pozrel pred seba. Zopár stĺpikov zvýrazňovalo hraničnú líniu. Zem roztínala čiara. V jeden moment som stál na zámkovej dlažbe, pozametanom chodníčku obklopený udržiavaným trávnikom, astilbami a palmami, a vzápätí som sa ocitol na popraskanom betóne. V jeho trhlinách bujnela burina. Predo mnou sa čneli vysoké stromy, ktorých suché konáre sa povaľovali na zemi. Húštiny krov sčasti zakrývali opadanú omietku žltej budovy niekdajšieho parku kultúry a oddychu. O ňom hovoril pán profesor. Hovoril o PKO. O tomto mieste, o ktorom by dnes azda nik nehádal, že bolo kultúrnym centrom mesta. Sklenené tabule dverí boli zatemnené a kamenné postavy Bártfayových sôch smutne strážili vstup, ktorým už nikto neprechádza.

„Tancovala som tu cenu Alexandra Dubčeka. Skončili sme v semifinále. Bol to vtedy náš najväčší úspech, aj keď sme vypadli. Pokazili sme vtedy sambu.“ Hovorilo dievča idúce naproti svojej kamarátke.

„Rodičia sem zas každý rok chodili na Záhorácky ples.“ Zanietene jej na to odpovedala. „Ja som tu bola len raz, na džezových dňoch.“

Aj ja. Pridal by som sa, no skôr než by som stihol, už ma míňali. Aj ja som tam predsa bol – na džezových dňoch, na študentskej párty, dokonca raz na výstave Flóra. To bolo ale už dávno, ešte než mi zistili alergiu na peľ, napadlo ma. Zaumienil som si kráčať ďalej, no výhľad nepôsobil vábivo. Po pár metroch som sa teda rozhodol otočiť. Absolvoval som tú istú trasu, len cestou späť. Zo strateného sveta duchov, do sveta luxusu, pálm, opojných nápojov, ktoré však môžem len cítiť, nie ochutnať. Vrátil som sa do sveta žralokov.

Prechádzajúc popri ihrisku ma zlákal pútač s obrázkom zmrzliny. V horúcom letnom dni mi prišlo vhod, trochu sa schladiť. Nechám si naložiť tri veľké kopčeky, štedro za ne zaplatím, akoby som platil za kúsok tej dovolenkovej nálady, ktorá vládne na terasách. Hľadiac na pokojnú hladinu rieky som ochutnal. Najskôr som nič necítil, a potom sa mi v ústach rozplynula akási neznáma chuť. Je to vanilková? Jahodová? Čokoládová? Neviem, a tak znova lížem. Sú rovnaké, všetky tri. Sladké, miestami trpké, neurčitých chutí, po ktorých zostáva na jazyku prášok. Váhal som, či ju vyhodím do koša, alebo sa budem tváriť, že mi chutí a z povinnosti a zodpovednosti k peniazom, ktoré ma zmrzlina stála ju poctivo zlížem. Ochutnal som ešte zopár krát, no potom som celý kornútik šmaril do koša. Nie! Tých pár drobných predsa nestojí za to, aby som jedol umelý odpad. Nevymením ich za pretvárku. Nestanem sa návnadou, úboho rybou v mori odsúdenou stať sa potravou tých tmavých nehybných žralokov.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára