štvrtok, 10. decembra 2015

Ako altruizmus Marka Zuckerberga pomáha jemu samému

JESSE EISINGER | propublica.org

Zuckerberg zriadil spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá sa teší obrovským výhodám, ako prevrat na poli vzťahov s verejnosťou a zároveň mu pomáha minimalizovať dane.

Článok bol publikovaný aj v The New York Times.

Mark Zuckerberg nevenoval 45 miliárd dolárov na charitu. Možno ste to tak počuli, ale tak to nie je.

Stalo sa toto: Zuckerberg vytvoril investičný mechanizmus.

Prepáčte za tento o čosi menej sexy titulok.

Zuckerberg je spoluzakladateľ Facebooku a mladistvý multi-miliardár. Pri príležitosti narodenia jeho dcéry, spolu s jeho manželkou Priscillou Chan, sa zaviazali, že darujú 99% ich majetku, ktorého obrovská časť je viazaná na akcie Facebooku v hodnote 45 miliárd dolárov.

Tým však, Zuckerberg s manželkou, nezriadili charitatívnu nadáciu, ktorá by mala neziskový charakter. Vytvoril spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá sa už teraz teší obrovským výhodám ako prevrat vo vzťahoch s verejnosťou. Jeho PR škriatkovia v oddelení návratnosti investícií vyťažili to isté z akcií Facebooku. Zuckerberg bol dychtivo vykreslený, v žiarivých farbách, v zásade len kvôli presunu peňazí z jedného vrecka do druhého.

Spoločnosť s ručením obmedzeným môže investovať do ziskových spoločností (pravdepodobne budú charakterizované ako spoločensky zodpovedné, ale mnohé používajú spoločenskú zodpovednosť ako zásterku). SRO-čka môže poskytovať politické dotácie. Môže lobovať za zmeny v zákonoch. Má plnú slobodu nakladať so svojimi prostriedkami. O tom je celá Amerika. Ale ako spoločnosť nenazývame takéto aktivity „charitou“.

A čo viac, charitatívna organizácia je podriadená pravidlám a dohľadu. Musí vyčleniť isté percento jej aktív každý rok. Nová Zuckerbergova SRO-čka nebude podliehať týmto pravidlám ani akýmkoľvek nárokom na transparentnosť.

Informujúc o tejto udalosti, mnoho komentátorov vyzdvihovalo podiel daru a poukazovali na to, že Zuckerberg je relatívne mladý, aby plánoval vzdať sa svojho majetku. „Filantropický záväzok Marka Zuckerberga stanovil nový štandard,“ svietilo na Bloombergu. Zopár článkov spočiatku zvažovalo aj dopady na jeho dane. Článok vo Wall Street Journal dane nespomínal vôbec.

Nezaoberali sa ani spoločenskými dopadmi týmto rádoby darom.

Takže, aké sú dopady na jeho dane? Sú k Zuckerbergovi celkom štedré. Spýtal som sa Vicotra Fleischera, profesora práva a daňového špecialistu na univerzite práva School of Law v San Diegu a prispievateľa do DealBook. Vysvetlil mi, že ak by SRO-čka predala akcie, Zuckerberg by zaplatil vysoké dane z kapitálových výnosov, obzvlášť ak by akcie Facebooku pokračovali v raste.

Ak by SRO-čka prispela na charitu, mohol by si to odpočítať ako ktokoľvek iný. To je utešený malý bonus. Ale SRO-čka to neurobí, lebo môže urobiť čosi lepšie. Praktickejší krok, vysvetľuje profesor Fleisher, by bol, ak by SRO-čka venovala značnú časť akcií na charitu, čo by vygenerovalo odpočítateľnú položku reálnej trhovej ceny akcií bez potreby akéhokoľvek zdanenia.

Zuckerberg nevytvoril tieto daňové zákony a nemôžeme ho kritizovať za minimalizovanie svojich daní. Ak by vytvoril nadáciu, získal by podobné daňové výhody. Ale to čo urobil on je, že nazhromaždil jeden z najväčších majetkov na svete – a pravdepodobne z toho nikdy nezaplatí daň. Kedykoľvek niektorý superbohatý plutokrat prispeje na charitu, verejnosť by mala vedieť, že takto funguje náš daňový systém. Superboháč si tak kupuje dobré vzťahy s verejnosťou a obdiv k daru, ktorý minimalizuje jeho dane.

Namiesto plytvania chválou Zuckerbergovej tlačovej správy s jeho prísľubom, toto by mala byť príležitosť zamyslieť sa nad tým, v akej spoločnosti chceme žiť. Kto by mal financovať naše všeobecné spoločenské potreby a ako? Charity zriedkakedy financujú bežné, no životne dôležité oblasti. Čo by znamenalo 40 miliárd dolárov pre tvorbu pracovných miest a výdavky na infraštruktúru? Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb má rozpočet 7 miliárd dolárov. Možno by malo byť na ten účel vyčlenených viac peňazí. Spoločnosť, prostredníctvom volených zástupcov, zdaňuje jej členov. Následne, volení zástupcovia rozhodujú, ako naložiť s danými čiastkami.

V tomto prípade je to inak. Takéto rozhodnutia bude robiť jediný človek.

Samozrejme, nikto si nemyslí, že naši vládni predstavitelia robia dobrú prácu pri prerozdeľovaní peňazí. Politici – banda naničhodníkov! Možno Zuckerberg urobí výborné rozhodnutia, také s ktorými by som osobne súhlasil. Možno nie. Vyhodil 100 miliónov na podporu Newarkského školského systému (ktorý napokon zlyhal), ako detailne popísala Dale Russakoff v jej nedávno vydanej knihe, „Cena: Kto riadi americké školy?“ Zuckerberg povedal, že sa poučil z tejto chyby. Nevieme, či je to pravda, lebo ešte neurobil žiadne rozhodnutia ohľadom peňazí, ktoré plánuje vložiť do investičného mechanizmu.

Ale ja si myslím, že by som vedel prerozdeliť tých 45 miliárd dolárov dobre. Možno aj lepšie ako Zuckerberg. Uvedomujem si, že mnohí by nesúhlasili s mojimi rozhodnutiami. Tým, ktorým sa páči ako Zuckerberg plytvá so svojimi financiami, by sa možno nepáčilo ako to robia bratia Kochoví. Alebo George Soros.

Tento mega-dar, predpokladajúc, že Zuckerbeg splní svoj sľub, je jasným potvrdením, že peniaze by mali plynúť späť do spoločnosti. Sú tichou pripomienkou, že nikto by nemal mať vôbec možnosť utratiť 45 miliárd dolárov na seba, či svoju rodinu a že tie peniaze nie sú v skutočnosti „jeho“, v základnom zmysle slova. Lebo o to tu ide, spoločnosť sa nemôže spoliehať na svojvôľu a dobromyseľnosť superboháčov, aby konali individuálne. Musíme odoberať čiastky rovnakým spôsobom – istý druh dane z bohatstva.

Pointou je, že sa stávame spoločnosťou oligarchov. A nie som taký nadšený, ako niektorí, pri vítaní nových vládcov zo Silicon Valley.

Jesse Eisinger je reportér ProPublica, píšuci o Wall Street a financiách. Píše pravidelné stĺpčeky pre prílohu Dealbook v The New York Times.

zdroj: propublica.org

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára