pondelok, 14. decembra 2015

Pravicový "antikapitalizmus": neonacistická kritika globalizácie v Nemecku 2/3

RAPHAEL SCHLEMBACH | Academia.edu

Neonacistov tradične vnímajú ako opitých skinheadov, oblečených v zelenom vojenskom oblečení a bielych vysokých topánkach. Hoci tieto subkultúrne prvky na pravicovej scéne ešte pretrvávajú, sú čím ďalej tým vzácnejšie. Neonacisti sa zúčastňujú protivojnových demonštrácií s Che Guevarom na tričkách a palestínskymi symbolmi ako šatka alebo národná vlajka.
 
Príspevok na konferencii Alternatívne budúcnosti a ľudové protesty konanej na Metropolitnej univerzite v Manchesteri, 2008
 
QUERFRONT
Politiku„querftontu“ („priečneho frontu“) začala nemecká krajná pravica uplatňovať minimálne od teroristických útokov z 11 septembra. Často na základe predpokladaného prekrývania protiamerickej a antiimperialistickej ideológie argumentujú niektorí neonacisti a národní revolucionári v prospech spoločnej politickej platformy, ktorá by zahŕňala ako ľavicové tak aj pravicové hnutia proti globalizácii. Nemecké slovo Querfront historicky odkazuje na politickú stratégiu nemeckých nacionalistov počas obdobia Weimarskej republiky. Nacionalistické skupiny sa snažili tlačiť nemeckých komunistov do politickej spolupráce. Pokusy boli neúspešné. Na druhej strane socialisti a sociálni demokrati miestami tiež naliehali na spoluprácu medzi nacionalistami z ľavej strany a z pravej strany. Napr. Kurt von Schleicher, nemecký ríšsky kancelár v rokoch 1932-33, sa pokúsil podporiť koalíciu nacionalistických sociálnych demokratov a odborárov s „ľavým krídlom“ NSDAP. Patril do skupiny vysoko postavených armádnych dôstojníkov so silnými väzbami na pravicové krídlo sociálno-demokratickej strany a zástancov „Strasserovho“ krídla v NSDAP. Gregor a Otto Strasserovci, stojaci na ľavej strane NSDAP, kombinovali proletárske a nacionalistické idey. Ich cieľom bola beztriedna spoločnosť, ponorená v byrokraticko-totalitnom štáte, ktorá by organizovala každý aspekt spoločenského života. Ernst Niekisch, na pravej strane sociálnodemokratickej strany, spájal nacionalistické a boľševické myšlienky (pozri napríklad Schueddekopf 1.960, Brown 2005).

V dnešnej nemeckej radikálnej ľavici sa otázka "querfrontu" znovu objavila ako aktuálna otázka diskusií, čiastočne ako reakcia na politickú stratégiu krajnej pravice a čiastočne ako koncepčná kritika antiglobalistickej ľavice (napríklad Schiedel 2003; Bombalowa 2.004, Peters 2005). Militantní neonacisti infiltráciou skutočne zvýšili svoje pokusy o narušenie organizácie a politiky ľavicových skupín. Skupiny s názvami ako "národní anarchisti" alebo „národní socialisti“ je stále viac vidieť na ľavicových akciách, najmä, ale nie len, v nemecky hovoriacich oblastiach. Len v samotnom Nemecku od januára 2002 do októbra 2003 zaevidovala antifašistická skupina "Sinistra" viac ako 100 aktivít "querfrontu", od účasti neonacistov na protivojnových demonštráciách po publikovanie článkov ľavicových autorov v pravicových časopisoch (Sinistra 2003). „Querfront“ stratégia sa zameriava obzvlášť na dve časti ľavicového spektra:: hnutie proti antisociálnym reformám a mierové, protivojnové hnutie.

Hnutie proti antisociálnym reformám a hnutie pracujúcich v Európe je hlavným terčom neonacistickej „querfront“ stratégie. Na tradičných podujatiach pracujúcich, ako napríklad prvomájové pochody alebo nemecký Montagsdemos je možné vidieť zvýšenú aktivitu politických aktérov krajnej pravice. V Nemecku to bolo zjavné najmä počas mobilizácii proti zákonom Hartz IV. Zákony Hartz IV stanovovali od roku 2005 výšku podpory sociálneho zabezpečenia uchádzačov o zamestnanie. Považujú sa za vrchol programu rozsiahlych reforiem sociálneho zabezpečenia (Agenda 2010), ktoré kritici popisujú ako „neoliberálne“ a ktoré viedli k vlne protestov odborov a iných organizácií sociálnych hnutí. Anti-Hartz IV kampaní sa tiež zúčastňovali mnohí z radikálneho spektra nemeckej ľavice. V roku 2004-2005 mali tieto protesty často podobu tzv. Montagsdemos, pochodov, ktoré mali pripomínať týždenné demonštrácie vo východnom Nemecku v rokoch 1989-90, ktoré sa konali každý pondelok. Tu sa pravičiari opakovane pokúšali preniknúť do hnutia. Občas boli tieto pokusy úspešné. V rade demonštrácií tak neonacisti pochodovali bok po boku s ľavicovými kritikmi sociálnych reforiem. Občas museli vytvoriť vlastný blok v zadnej časti pochodu. Vo väčšine prípadov však antifašistické skupiny a jednotlivci, ktorí fungovali ako neoficiálni usporiadatelia demonštrácií, zabránili účasti extrémistov krajnej pravice (pozri Sinistra 2003).

Ďalším terčom 'querfront stratégov z neonacistickej scény sú mierové, protivojnové hnutia, najmä tie proti vojne v Iraku a proti vojne proti teroru. Európske mierové hnutie nabralo na sile najmä po invázii Iraku v roku 2003. Masívne demonštrácie sa konali v období príprav na inváziu, počas vojny a po tom, čo spojenecké sily vyhlásili víťazstvo. Protesty sa neobmedzovali len na štáty, ktoré sa zúčastňovali v US vedenej vojne, ale boli tiež silné o.i. aj v Nemecku a vo Francúzsku. Krajná pravica sa pokúsila zúčastniť sa na mnohých z nich. Existencia antiamerikanizmu a antisionizmu v rámci mierového hnutia sa dala ľahko zneužiť. Napríklad NPD mobilizovala proti návšteve amerického prezidenta Georgea Busha v Nemecku pred začiatkom vojny proti Iraku s heslom „Stop teror! Stop Bush!“. Namiesto zorganizovania vlastnej protivojnovej demonštrácie sa napojili na internetovú stránku ľavicovej aliancie a rozdávali letáčiky medzi 20.000 svojich priaznivcov vyzývajúce k účasti na demonštráciách organizovaných mierovým hnutím. Neonacisti sa zúčastnili aj na početných protivojnových pochodoch a zhromaždeniach, často s antiamerickými a antiizraelskými heslami a transparentami (pozri Sinistra 2003).

Politická infiltrácia nie je jediným manévrom "querfront" stratégie neonacistických skupín. Ďalším je preberanie ľavicových symbolov, módnych štýlov a foriem protestu. Neonacistov tradične vnímajú ako opitých skinheadov, oblečených v zelenom vojenskom oblečení a bielych vysokých topánkach. Hoci tieto subkultúrne prvky na pravicovej scéne ešte pretrvávajú, sú čím ďalej tým vzácnejšie. Neonacisti sa zúčastňujú protivojnových demonštrácií s Che Guevarom na tričkách a palestínskymi symbolmi ako šatka alebo národná vlajka. Čím ďalej tým viac prijímajú také symboly alternatívnej kultúry mladých, ktoré by predstavovali myšlienky národného oslobodenia a sebaurčenia národov. Tričká s tlačeným heslom socialista v červenej, čiernej a bielej farbe (vo farbách nemeckej ríšskej vlajky) sú ďalším príkladom ako sa extrémna pravica pokúša podkopať ľavicovú symboliku. Ale ľavicová výbava nemá pre pravicových extrémistov slúžiť len ako prevlek. Metódy, rétorika a móda radikálnej ľavice sa často stávajú súčasťou neonacistickej scény. Členovia tzv. „autonómnych nacionalistických“ skupín nosia čierne mikiny a bejzballové šiltovky, ktoré sú už tradične spojené s anarchistickou taktikou čiernych blokov. Počúvajú hardcore, hiphop a ďalšie hudobné štýly, ktoré sa objavili v alternatívnych subkultúrach. Na celom svete vytvorili neonacisti rad pozornosť priťahujúcich módnych značiek, ktoré sa zameriavajú na radikálnu pravicovú mládežnícku kultúru. Nápisy ako „Pit Bull“, „Thor Steinar“ alebo „Consdaple“ poskytujú jednotný pouličný poznávací kód členov neonacistických hnutí a predávajú sa v stále väčšom počte špecializovaných maloobchodných predajní, ktoré sa orientujú na neonacistický trh.

Napriek tomu sú neonacistické subkultúry všeobecne malé a často veľmi rôznorodé. Kým scéne zatiaľ stále dominujú skinheadi, na význame narastajú „autonómni (black bloc) nacionalisti“, a popri nich existuje „národnosocialistická blackmetalová“ scéna a istý vplyv majú aj v rockovej hudbe a na hardcore techno scéne. Navyše, vodcovia hnutia a strany často chcú, aby sa odlíšili od takejto subkultúry. Zatiaľ čo niektorí nosia dlhé kožené kabáty pripomínajúce uniformy Hitlerovej tajnej polície, väčšina má tendenciu odmietať akékoľvek oblečenie subkultúr.

Avšak bolo by úplne zavádzajúce považovať preberanie ľavicovej rétoriky a módy neonacistami za jednoduchý pokus o infiltráciu a napodobňovanie. Pravdou by mohlo byť, že témy sociálnej reformy a antiglobalizácie využívajú strategicky tam, kde má tradičný rasizmus a predsudky malý účinok. To však nevylučuje, že by sa neonacisti skutočne nezaoberali „kritikou kapitalizmu“ (pozri napríklad Meyer 2007). Preto je potrebné „querfront“ stratégie posúdiť s ohľadom na skutočné prekrývanie názorov a postojov ľavicového a pravicového antiglobalizačného hnutia. Ak „querfront“ stratégie neviedli ku skutočnému spojenectvu ľavice a pravice, celkom určite vyvolali v hnutí nemeckej radikálnej ľavice vášnivé diskusie. Podľa niektorých antifašistov, antinacionalistov a anti-Nemcov ideológia, ktorá v „antiglobalizme“ a hnutiach pracujúcich dominuje, sa sama až príliš ľahko prepožičiava „querfront“ idee. Podľa nich ľavicové „antiglobalizačné“ hnutia obmedzujú svoju kritiku na finančné špekulácie a sféru kapitalistickej distribúcie. Personifikácia kapitálu teda nie je evidentná len v neonacistických hnutiach, kde sa chamtivosť nadnárodných spoločností, „imperialistickej“ Ameriky alebo židovských finančníkov stáva symbolom pre kapitalizmus. Aj „antiglobalistická“ ľavica z ne/fungovania anonymného systému viní individuálnych kapitalistov, predstaviteľov veľkého biznisu či politických vodcov. Tak tí, čo sú proti globalizácii sa snažia ovplyvniť činnosť týchto jednotlivcov a spoločností, ktoré sa podľa nich majú nachádzať v „centre moci“.

Takéto personifikujúce analýzy robia „antiglobalizačné“ hnutie zraniteľné voči obvineniam z antisemitizmu. Samozrejme, nie všetky argumenty, ktoré personifikujú kapitalizmus, a nie všetky analýzy, ktoré považujú sféru financií za srdce ekonomického systému, sú antisemitské. Avšak, kvôli „querfront“ stratégii krajnej pravice je nutné kriticky zhodnotiť hranice „antiglobalistickej“ kritiky. Niektoré nedávne práce marxistických teoretikov sa znovu zaoberali otázkami nacionalizmu a antisemitizmu s cieľom ukázať, ako personifikácia kapitálu vedie k falošnému chápaniu kapitalizmu (napríklad Heinrich 2005; Postone 1993). Tieto teórie sa namiesto osobnej „chamtivosti“ predstaviteľov kapitálu zameriavajú na princípy kapitalistickej akumulácie. Konkrétne za maximalizáciou ziskov stojí konkurencia. Ide o kvalitatívne veľmi odlišný prístup k zdanlivo podobnej ideológii ľavice a pravice. "Querfront" stratégie nevnímajú ako provokáciu alebo konšpirácie. Nevyhnutým výsledkom analýzy kapitalizmu s kladným odkazom na komunitu (Gemeischaft), ľud (Volk), a národ je rečnícka a politická zhoda ľavice a pravice. V nasledujúcom texte načrtnem jednu teóriu prednesenú Moishe Postonom, ktorý sa snaží pochopiť vývoj neonacistického myslenia a praxe, ale tiež prináša kritiku „antiglobalistickej“ ľavice.

(pokračovanie nabudúce)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára