pondelok, 21. decembra 2015

Pravicový "antikapitalizmus": neonacistická kritika globalizácie v Nemecku 3/3

RAPHAEL SCHLEMBACH | Academia.edu


Skrátený antikapitalizmus tak má tiež tendenciu personifikovať kapitál. Avšak, individuálna „nenásytnosť“ je vedená kapitalistickými imperatívmi hospodárskej súťaže a zhodnotenia kapitálu; t.j. nutnosťou znížiť výrobné náklady, či inak čeliť ekonomickému zlyhaniu. Nadhodnota a zisk sú imanentné systému a nie sú „voľbou“ jednotlivých kapitalistov. Neexistujú tak bábkari, ktorí držia vo svojich rukách nitky svetovej ekonomiky. Kapitalizmus nemá tvár, ale je charakterizovaný abstraktnou dominanciou kapitálu nad človekom.

Príspevok na konferencii Alternatívne budúcnosti a ľudové protesty konanej na Metropolitnej univerzite v Manchesteri, 2008


SKRÁTENÝ (FORSHORTENED) ANTIKAPITALIZMUS

Americký sociológ Moishe Postone je dlhoročný kritik politiky medzinárodného hnutia pracujúcich a najmä nemeckej ľavice (Postone 1993, 2005). Jeho koncept skráteného antikapitalizmu (Postone 1980, 1986) kritizuje hnutia pracujúcich a hnutia kritické ku globalizácií, ako aj pravicový „antikapitalizmus“. Jeho práce, predovšetkým na tému antisemitizmu, prijala časť radikálnej ľavice v Nemecku. Má tiež istý akademický vplyv vo Francúzsku a nedávno aj v Británii (Reclaim the Streets 1999; Postone 2006, Aufheben 2007). Postone prvýkrát rozvíja koncept skráteného antikapitalizmu v eseji venujúcej sa vzostupu moderného antisemitizmu v nacistickom Nemecku (Postone 1980). Konštatuje, že v tomto období dochádza k zosobňovaniu (personifikácii) finančného kapitálu a jeho stotožňovaniu so židovstvom. Tiež dodáva, že zodpovednosť za rozvoj industrializmu a jeho spoločensky ničivých následkov sa pripisovala Židom. Imateriálne spoločenské zmeny, ku ktorým došlo počas nestabilného obdobia weimarskej republiky, sa vysvetľovali ako ekonomické transformácie riadené „medzinárodným Židovstvom". Postoneova analýza pokračuje a snaží sa vysvetliť skutočnosť, že napriek tomu antisemitizmus v Nemeckej ríši nestál v ceste ďalšej modernizácii technológií a priemyselného kapitálu. Skutočnosť, že základom nemeckých útokov proti Židom bola sféra peňazí a finančných špekulácií, vedie Postona k hľadaniu vysvetlenia, ktoré rozlíši „konkrétne“ a „abstraktné“ stránky kapitalizmu. Tvrdí, že súčasný antisemitizmus napáda javovú stránku kapitálu, ale jeho podstatu si nevšíma.

Vo svojom vysvetlení sa Postone opiera o marxistické chápanie fetišu a „dvojitého“ charakteru tovarovej formy. Kategóriu tovaru chápe nie čisto z ekonomického hľadiska, ale „ako formu zvláštnych spoločenských vzťahov, ktoré v podstate charakterizujú kapitalizmus“ (Postone 1986: 307). Koncept fetišu, podľa Postona, slúži Marxovi na zdôraznenie mystifikácie kapitalistických spoločenských vzťahov, teda rozdielu medzi tým, aké „sú“ a aké „sa javia“, teda ich „podstatou“ a ich „vzhľadom“. Spoločenské vzťahy sa „spredmetňujú“, t.j. sú sprostredkované vzťahom medzi tovarmi (Postone 1993: 61-63). Práca, v kapitalizme, má úlohu sprostredkovateľa „základných“ spoločenských vzťahov. Podstata spoločenstva v kapitalizme je zahalená jeho predmetovou stránkou. Je to ako keby fetiš a tovar postavili betónový múr, za ktorým ostáva skrytá logika kapitalizmu.

Aby sme to vyjasnili, je potrebné začať bližším pohľadom na marxistickú „teóriu hodnoty“ a Postoneovu interpretáciu. Marx v Kapitále rozlišuje medzi dvoma formami hodnoty: úžitkovou hodnotou a výmennou hodnotou (Marx 1995: 13-18). Úžitková hodnota označuje užitočnosť alebo prospešnosť tovaru. Tovar má teda úžitkovú hodnotu, ak je užitočný. V kapitalistickej spoločnosti sú tovary navyše nositeľom druhej formy hodnoty: výmennej hodnoty. Komodity sa môžu navzájom vymieňať za predpokladu, že majú nejaký spoločný základ, ktorý ich robí kvantifikovateľnými. Týmto základom nemôžu byť ich vlastnosti (kvalita), pretože jednotlivé tovary majú rôzne vlastnosti. Pri výmene sa jedna úžitková hodnota rovná druhej, akonáhle je vzácnosť vylúčená. Miesto toho je pre Marxa spoločný základ, ktorý robí tovary zameniteľné, vynaloženie ľudskej pracovnej sily. Keď sa pracovná sila vynaložila, je ľudská práca stelesnená v jej produkte. Opäť, nie je to kvalita stelesnenej ľudskej práce, ktorá robí jeden produkt vymeniteľný za iný. Rovnako, ako sa pri tovare v kapitalizme abstrahuje od jeho úžitkovej hodnoty, tak aj spoločnosť založená na výmene tovaru zbavuje ľudskú prácu od jej špecifických zručností. Prestáva byť dôležité konkrétne umenie, zručnosť alebo činnosť, ktorá produkuje tovar. Čo je dôležité, je množstvo vynaloženej ľudskej pracovnej sily. Tovary, v ktorých je obsiahnuté rovnaké merateľné množstvo ľudskej práce majú rovnakú hodnotu. Preto jediný spôsob, akým sa hodnota tovaru môže prejavovať, je prostredníctvom svojej výmennej hodnoty.

Marx pokračuje a rozlišuje medzi dvoma formami ľudskej práce: abstraktnou a konkrétnou prácou (Marx 1995: 18-22). Spoločne tvoria dvojaký charakter práce stelesnenej v danom tovare a zodpovedajú hodnote a úžitkovej hodnoty. Úžitkové hodnoty možno navzájom porovnávať, pretože existuje kvalitatívny rozdiel vo vynaloženej pracovnej sile. V Marxovom príklade činnosť krajčíra vytvára plášť a činnosť tkáča bielizeň. Obe produktívne činnosti sú formy konkrétnej práce. Hodnota, na druhej strane, je vytvorená vynaložením abstraktnej práce. Pokiaľ ide o kvalitu je táto práca rovnaká, ale môže sa merať časom. Dva tovary tak majú rovnakú hodnotu v prípade, že sa pri ich výrobe vynaložilo rovnaké množstvo (spoločensky nutnej) pracovnej doby. Rovnako ako má tovar dvojaký charakter, úžitkovú hodnotu a hodnotu, tak má dvojaký charakter aj práca. Tovar je zároveň produktom konkrétnej a aj abstraktnej práce. Konkrétna práca sa spredmetní vo výrobku a vytvorí úžitkovú hodnotu. Preto kvalitatívna výrobná činnosť sa prejavuje v konkrétnom, hmatateľnom produkte práce. Hodnota je vytvorená tou istou prácou, abstrakciou od jej konkrétnej podoby. Táto abstraktná práca je jedinečná pre tovarovú výrobu, a je teda dominantnou formou práce v spoločnosti produkujúcej tovary. Hodnota tovaru nie je v žiadnom prípade prirodzená. Je potrebné ju vidieť ako spoločenský, ekonomický a historický prejav abstraktnej práce. Dvojaký charakter práce stelesnenej v tovare je práve špecifický pre kapitalistickú spoločnosť.

Postone v tomto bode rozlišuje medzi „podstatou“ a „javovou stránkou“ („vzhľadom“) kapitálovej formy (Postone 1980: 108). „Dvojaký charakter“ tovarovej formy sa prejavuje ako protiklad medzi tovarom a peniazmi. Tovar očividne predpokladá javovú formu úžitkovej hodnoty. Peniaze, na druhej strane, sa javia ako jediný prejav hodnoty. Výsledkom je, že aj napriek svojmu dvojakému charakteru, ktorý zahŕňa hodnotu a úžitkovú hodnotu, vzniká v kapitalistických spoločenských vzťahoch protiklad medzi abstraktnosťou peňazí a konkrétnou, „vecnou“ povahou tovaru. To je presne to, čo Marx opisuje ako „tovarový fetišizmus“. Zatiaľ, čo sa zdá, že tovar len materiálna „vec“, prejav svojej úžitkovej hodnoty a produkt konkrétnej práce, je tiež produktom abstraktnej práce, a preto stelesňuje hodnotu. „Potom jedna stránka fetišu je,“ píše Postone (1980: 109), „že kapitalistické spoločenské vzťahy [...] sa prejavujú protirečivo, ako protiklad medzi abstraktným a konkrétnym.“

Podľa Marxa dáva fetiš tovaru skrytý, tajomný alebo záhadný charakter (Marx 1995: 42 až 50). Tovar, vo svojej funkcii nosiča hodnoty, už nie je len užitočným produktom ľudskej práce. Práve ako predmet určený na výmenu s ostatnými, predpokladá nehmotný, transcendentný charakter. Marxovými slovami, „nielenže stojí nohami na zemi, ale vo vzťahu ku všetkým ostatným tovarom stojí na svojej hlave“ (Marx, 1995: 42). Hodnota robí rôzne kvality ľudskej pracovnej sily porovnateľné a zameniteľné. Hodnota tak umožňuje, aby sa tovary mohli postaviť do vzájomného vzťahu. V tomto vzťahu medzi „vecami“ sa uskutočňujú spoločenské vzťahy medzi výrobcami tovarov. Tovar, ako produkt ľudskej práce, teda vyjadruje zhmotnené spoločenské vzťahy. Spoločenské vzťahy sa v kapitalizme javia ako vzťahy medzi vecami. Hodnotová stránka tovaru sa javí ako (kvázi) prirodzená, aj keď sa mimo kontext vzťahu s ostatnými komoditami nedá pochopiť. Hoci sa zdá, že hodnotová stránka existuje aj pri jednom jedinom tovare, napriek tomu ju možno chápať len v spoločenskom, relačnom kontexte. Hodnota má teda v spoločnosti produkujúcej tovary hlavné miesto.

Tovarový fetišizmus má pôvod v spoločenskej forme, ktorá predpokladá ľudskú prácu v kapitalizme. Tento spoločenský charakter ľudskej práce sa navyše prejavuje iba v akte výmeny. Až vtedy vstupuje práca tkáča a práca krajčíra do vzájomného vzťahu. V tomto bode je však vzťah medzi nimi vzťahom hmotných produktov ich práce. Priame spoločenské vzťahy medzi výrobcami sú sprostredkované zameniteľnosťou produktov ich práce. Podľa Postona sa takto, skrz abstraktnú prácu, stávajú spoločenské vzťahy predmetom spoločenského sprostredkovania. Ako sa kapitalistické spoločenské vzťahy spredmetňujú, získavajú „svoj kvázi-skutočný vlastný život“ (Postone 1986: 307). Ako sa vzťah medzi zameniteľnými vecami v kapitalizme stáva kvázi-prírodzený, zbavuje tovar jeho spoločenskej stránky. Avšak, zdá sa, že tovar presne toto popiera. V kapitalizme sa prezentuje iba ako „vec“. Popiera svoj charakter, že je produktom ľudskej práce, a tým aj svoj spoločenský vzťah. Vo svojej interpretácii opisuje John Holloway silu tovarového fetišizmu, a naozaj, logika kapitálu tu vyzerá, ako sila, ktorá „oddelí vytvorené od procesu vytvárania (Holloway 2002: 47), a teda oddelenie tovaru od svojej spoločenskej stránky: ľudskej práce.

Fetišizmus sa z tovarovej formy rozširuje na peňažnú formu. Podľa Marxa práve peniaze majú rozhodujúcu funkciu pri zahalení dvojakého charakteru tovaru (Marx 1995: 46 - 47). Kým abstraktná práca umožňuje tovar navzájom porovnávať, peniaze sú nositeľom všeobecného ekvivalentu, ktorý zameniteľnosť umožňuje. Peniaze stavajú prácu jedného do vzťahu s prácou iného. Opäť platí, že spoločenské vzťahy medzi jednotlivými výrobcami sú sprostredkované a spredmetnené. Peniaze sa zbavujú svojej spoločenskej stránky a prezentujú sa ako kvázi-prirodzené. Zdá sa, akoby charakter peňažnej formy, ktorá slúži ako univerzálny ekvivalent, bol určený nejakým prírodným zákonom. Podľa Marxa je peňažná forma stelesnená v tovare (pozri Heinrich 2005: 54-78). Peniaze však majú vlastnosť úplne sa oddeliť od svojej tovarovej formy a s ňou od úžitkovej hodnoty. Peniaze, či už ako kus papiera alebo ako čísla na obrazovke počítača, sú hlavným nositeľom hodnoty. Práve tak tovarový a peňažný fetišizmus vytvárajú rozdiel medzi „podstatou“ a „javovou stránkou“ kapitalizmu, zakrývajú dvojaký charakter ľudskej práce stelesnenej v tovare a spredmetňujú protiklad medzi javovou formou hodnoty (peniazmi) a úžitkovou hodnotou (tovarom).

Podľa Postonea sa protiklad medzi peniazmi a komoditou odzrkadľuje „v protiklade medzi pozitivistickou a romantickou formou myslenia“ (Postone 1980: 109). Oba predpoklady pozitivizmu a romantizmu strácajú objektivizáciou ich protikladu svoje spoločenské a historické aspekty. Abstraktné, univerzálne zákony prírodných vied, rovnako ako konkrétny, fetišizovaný rozmer romantických ideí sa javia ako prírodné a transhistorické. Na vyvrátenie pozitivistických požiadaviek na univerzálnosť bolo povedané už veľa. Postone sa na druhej strane venuje romantickým požiadavkám na univerzálnosť konkrétneho. Jeho projekt má za cieľ situovať konkrétnosť v spoločenstve a v histórii. Dvojaký charakter tovaru, tvrdí, je špecifický pre kapitalizmus. Glorifikácia konkrétneho nad abstraktným, ako sa to deje v romantických ideách, zatiaľ čo je „revolučného“, „anti-buržoázneho“ charakteru, len rozširuje protiklad hodnoty a úžitkovej hodnoty v kapitalizme. Revolučné myslenie, ktoré je založené na romantickej glorifikácii konkrétneho bude vnímať abstraktné iba ako reprezentáciu kapitalistických spoločenských vzťahov. A peniaze, ako konečný prejav abstraktnosti, považuje za základnú ingredienciu kapitalizmu. Na druhej strane „prírodné“ a konkrétne, ako produkt konkrétnej práce, falošne vníma mimo kapitalizmu. Avšak podľa Postonea „konkrétna práca sama o sebe zahŕňa a je materiálne tvorená kapitalistickými spoločenskými vzťahmi“. (Poston 1980: 110).

Atribúty, ktoré nacistický antisemitizmus prisudzuje Židom, pripomínajú atribúty prisudzované hodnote tovaru. Peniaze, ale aj úroky a kapitál, vníma ako niečo abstraktné a nehmotné, niečo, čo čaká na vysvetlenie. Preto je tendencia pripisovať peniazom fetišistický charakter, symbolizujúci moc nad človekom. V tomto pohľade sa peniaze považujú za koreň kapitalistického vykorisťovania. Karikatúrou kapitalizmu, Žid je často vyobrazený v centre finančných záležitostí. Židovstvo je spájané s financiami, bankami, peniazmi, úrokmi a nakoniec vykorisťovaním. Karikatúry zobrazovali Židov ako obchodníkov, bankárov, požičiavateľov peňazí a úrokových špekulantov. Okrem toho boli zobrazovaní, ako sa vyhýbajú poctivej a fyzickej práci a ako majú čisto materialistické hodnoty. V súlade s tým sú im prisudzované charakterové vlastnosti, ako je chamtivosť, ambicióznosť, či lakomstvo. Židov tiež zobrazovali v centre sprisahaní finančných elít proti obyčajným, poctivým a ťažko pracujúcim občanom. Takto sa potom Židia menili na obetných baránkov ekonomických alebo spoločenských kríz. Hospodárska nespravodlivosť, spoločenské nerovnosti a všeobecný rozdiel medzi spoločenskými triedami sa teda vysvetľovali ako materialistická chamtivosť a jednotlivý, väčšinou židovský, finančný záujem. Avšak, keď sa peňažná forma javí ako jediný nosič hodnoty, Židov nestotožňujú len s financiami a peniazmi, ale s kapitalizmom ako celkom.

Na druhej strane úžitková hodnota zdanlivo zdieľa vlastnosti s nacionálno-socialistickými predstavami o národe, štáte a Volk. Pravicový „antikapitalizmus“ privádza túto skrátenú kritiku do logického extrému poukazujúc na „zmysel pre povinnosť“, „morálku“, „poctivosť“, „poriadok“ alebo „dôslednosť“ ako opak kapitalizmu, ktorý sa pre zmenu vyznačuje „lenivosťou“, „chaosom“ alebo „nečestnosťou“. Tzv. „paraziti“ spoločnosti (Židia, Cigáni, punkeri, osoby so zdravotným postihnutím, osoby bez prístrešia) tak boli terče (neo)nacizmu. Na druhej strane súčasný antisemitizmus vníma proces práce mimo kapitalizmu. Avšak „hľadisko práce“ je samotnému kapitalizmu imanentné, čo je argument, ktorý Postone rozvádza vo svojej ďalšej knihe Time Labour and Social Domination (Postone 1993). Toto potom, podľa Postona, vysvetľuje pozitívny postoj národného socializmu k priemyselnému kapitálu a moderným technológiám. Ako hovorí: „priemyselný kapitál sa potom javí ako priamy potomok ‘prirodzenej‘ remeselnej práce, v protiklade ku ‘parazitujúcim financiám‘“.(Postone 1980: 110, zvýraznené v origináli). Súčasný antisemitizmus v kontraste voči abstraktnému rozmeru kapitalistických spoločenských vzťahov je stále zafixovaný v protiklade hodnoty a úžitkovej hodnoty. Nacistická glorifikácia biologismu a priemyslu tak ide ruka v ruke s fetišizovanými formami antikapitalizmu.

Skrátený antikapitalizmus je potom práve táto kritika kapitalizmu, pre ktorú sa kapitalizmus rovná peniaze a výmena. Nechápe logiku kapitalizmu vo svojom celku, ale smeruje svoju kritiku proti prvkom finančného obehu a distribúcie. Skrátený antikapitalizmus tak má tiež tendenciu personifikovať kapitál. Avšak, individuálna „nenásytnosť“ je vedená kapitalistickými imperatívmi hospodárskej súťaže a zhodnotenia kapitálu; t.j. nutnosťou znížiť výrobné náklady, či inak čeliť ekonomickému zlyhaniu. Nadhodnota a zisk sú imanentné systému a nie sú „voľbou“ jednotlivých kapitalistov. Neexistujú tak bábkari, ktorí držia vo svojich rukách nitky svetovej ekonomiky. Kapitalizmus nemá tvár, ale je charakterizovaný abstraktnou dominanciou kapitálu nad človekom. Súčasný antisemitizmus však popiera abstraktnosť kapitalizmu glorifikáciou konkrétnosti. Postone teda dospieva k chápaniu „základného momentu nacizmu ako skráteného antikapitalistického hnutia, ktoré charakterizuje nenávisť voči abstraktnosti [a] pripisovanie materiálnej existencie existujúcej konkrétnosti (Postone 1980: 113-114). A ďalej uvádza, že skrátený antikapitalizmus je „založený na jednostrannom útoku na abstraktnosť“. Abstraktné a konkrétne nepredstavujú protiklad, kde skutočné prekonanie abstraktného - hodnoty – predstavuje historické prekonanie samotného protikladu“. (Postone 1980: 112).

Teraz môžeme definovať pravicový antikapitalizmus ako vedľa seba stojace, na jednej strane práca, konkrétna a organická, a na druhej strane peniaze, abstraktné a univerzálne. Nie je to len zrovnávanie Židov s peniazmi, tento pohľad stojí na strane konkrétnosti, ktorú považuje za externú kapitalistickým spoločenským vzťahom. Fetišizovaný antikapitalizmus tak napáda len personifikované formy a javovú stránku kapitalistických spoločenských vzťahov. Vyjadruje nespokojnosť proti kapitalizmu takému, aký sa javí, a nekritizuje „podstatu“ kapitalizmu ako takého.


ZÁVER

Postonov koncept skráteného antikapitalizmu dokáže najlepšie chápať niektoré formy súčasného nacizmu v Európe a umožňuje nám chápať „nacizmus ako skrátené antikapitalistické hnutie“ (Postone 1980: 113). Nezdôrazňuje len sociálnu otázku, ktorú nadnášajú neonacistické hnutia, ale vrhá tiež isté svetlo na „querfront“ stratégie. Zatiaľ čo orientácia extrémnej pravice na sociálne otázky nie je nová, nikde inde sa nedostala na takú novú úroveň ako v Nemecku. Vnímané nevýhody „globalizácie“ dokáže krajná pravica ľahko zneužiť pre svoj politický zisk. Neonacistická antiglobalizačná rétorika tiež niekedy nahrádza logiku „tradičného“ rasizmu, čo možno pripísať návratu k národno-socialistickej ideológii. Takto NPD ale aj militantné neonacistické organizácie môžu samé seba začať vnímať ako anti-internacionalistické a antikapitalistické zároveň. To ide ruka v ruke so zhubným antisemitizmom, ktorý sa obáva židovského globálneho sprisahania s údajným cieľom zničiť národnú identitu všetkých národov. Preto neonacistickí odporcovia globalizácie zdôrazňujú úlohu amerického východného pobrežia a zvlášť Wall Streetu, a obviňujú americkú a izraelskú vládu z vojny proti národným kultúram. NPD svojou agitáciou proti globalizácii významné nabrala na sile. V spoločenskej klíme, v ktorej je otvorený rasizmus ignorovaný, má skrátená kritika globalizácie a kapitalizmu viac šancí na získanie popularity.

1 komentár:

  1. Super text! To je ďalší dôvod, prečo radikálna ľavica potrebuje teóriu, čo je to kapitál, nadhodnota a sociálne vzťahy, ktoré ich sprostredkúvajú. Lebo ak na tieto poznatky zabudneme, postupne splynieme s hnedým "antikapitalizmom", ktorý žiaľ momentálne rastie: v Európe neonacisti, v Rusku nacionalisti a tretí reakčný tábor sú islamisti. Všetky tri bloky sa deklarujú ako odporcovia kapitalizmu v ich teórii, v ich praxi však nerobia nič iné, ako len stavajú pracujúcich sveta jedného proti druhému. Kapitál môže spokojne spávať, ak toto je opozícia. Jedine teória Marxovho Kapitálu ide do hĺbky a osvetľuje príčiny, ktoré treba odstrániť, nie povrchové javy.

    OdpovedaťOdstrániť