piatok, 4. decembra 2015

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda 3/4 (39)

ALAN WOODS, TED GRANT

Často sa opakuje jeden veľmi povrchný pokus diskreditovať materialistický pohľad na pôvod ľudského druhu a to, že ľudia nie sú jediné živočíchy, ktoré „používajú nástroje“. Tento argument je úplne prázdny. Zatiaľ čo o mnoho zvieratách (nielen opiciach a šimpanzoch, ale aj niektorých vtákov a hmyze) možno povedať, že na určité činnosti používajú „nástroje“, sú obmedzené iba na to, čo nájdu v prírode - palice, kamene atď.

ÚLOHA ZHOTOVOVANIA NÁSTROJOV

Často sa opakuje jeden veľmi povrchný pokus diskreditovať materialistický pohľad na pôvod ľudského druhu a to, že ľudia nie sú jediné živočíchy, ktoré „používajú nástroje“. Tento argument je úplne prázdny. Zatiaľ čo o mnoho zvieratách (nielen opiciach a šimpanzoch, ale aj niektorých vtákov a hmyze) možno povedať, že na určité činnosti používajú „nástroje“, sú obmedzené iba na to, čo nájdu v prírode - palice, kamene atď. Navyše ich používanie je buď iba náhodnou aktivitou, ako keď opica hádže palicu, aby zhodila ovocie zo stromu, alebo je obmedzenou činnosťou, ktorá síce môže byť veľmi zložitá, ale je úplne výsledkom genetickej predispozície a inštinktu. Tieto činnosti sú vždy rovnaké. Nedá sa tu hovoriť o inteligentnom plánovaní, predvídaní či tvorivosti, snáď s veľmi obmedzenou výnimkou u vyšších druhov cicavcov, ale činnosť ani tých najvyspelejších opíc ničím nepripomína výrobnú činnosť aj tých najprimitívnejších hominidov.

Podstatné nie je, že ľudia „používajú nástroje“. Faktom je, že ľudia sú jediné živočíchy, ktoré zhotovujú nástroje, a nie sú to ojedinelé alebo náhodné činnosti, ale základná podmienka ich existencie, od ktorej závisí všetko ostatné. Hoci z genetického hľadiska sú ľudia a šimpanzy takmer totožní a správanie šimpanzov sa v niektorých ohľadoch javí pozoruhodne „ľudské“, ani ten najinteligentnejší šimpanz nie je schopný zhotoviť hoci aj najjednoduchší kamenný nástroj, aký zhotovoval Homo erectus , tvor stojaci na prahu evolúcie ľudstva. Vo svojej najnovšej knihe Pôvod ľudstva Richard Leakey poznamenáva:

„Šimpanzy sú v používaní nástrojov obratní, pomocou palice vyberajú termity, listy používajú ako špongie a kamene na rozbíjanie orechov. Ale doteraz sme nikdy žiadneho šimpanza vo voľnej prírode nevideli, aby si zhotovil kamenný nástroj. Ľudia už pred 2,5 miliónmi rokmi začali zhotovovať nástroje s ostrými hranami tak, že udierali o seba dva kamene. Tak započali cestu technologickej činnosti, ktorá žiari na ľudskú prehistóriu.“ (Richard Leakey, The Origin of Humankind, str. 36)

Porovnajte s týmito riadkami, ktoré napísal Engels v roku 1876:

„Niektoré opice si stavajú rukami hniezda na stromoch, ba dokonca, ako šimpanz, strechy medzi konármi na ochranu proti nepriaznivému počasiu. Rukami uchopia papek na obranu proti nepriateľovi, alebo ich bombardujú plodmi a kameňmi. Rukami vykonávajú v zajatí niektoré úkony odpozorované od ľudí. Ale práve tu sa ukazuje, aký veľký rozdiel je medzi nevyvinutou rukou aj tých ľuďom najpodobnejších opíc a ľudskou rukou zdokonalenou státisícročnou prácou. Počet a celkové usporiadanie kostí a svalov je rovnaké u obidvoch; ale ruka najprimitívnejšieho divocha môže vykonávať storaké práce, ktoré nenapodobní nijaká opičia ruka. Nijaká opičia ruka nezhotovila ani najhrubší kamenný nôž.“ (F.Engels, Dialektika prírody, str. 148)

Nicholas Toth sa mnoho rokov pokúšal rekonštruovať metódy, ktorými raní ľudia zhotovovali nástroje, a dospel k záveru, že aj tie najzákladnejšie procesy odlupovania kameňa si vyžadujú nielen nemalú pozornosť a manuálnu zručnosť, ale aj istú mieru predvídavosti a plánovania.

„Ak chce zhotoviteľ kamenného nástroja pracovať efektívne, musí zvoliť skalu správneho tvaru a viesť úder pod správnym uhlom; a úder sám o sebe vyžaduje veľkú prax, je potrebné použiť zodpovedajúce množstvo sily na správne miesto. ‘Zdá sa byť jasné, že raní praľudia, ktorí zhotovovali nástroje, mali dobrý intuitívny zmysel pre základy opracovávania kameňa,‘ napísal Toth v článku v roku 1985. ‘Niet pochýb, že raní zhotovitelia nástrojov mali vyššiu duševnú schopnosť ako opice,’ povedal mi nedávno. ‘Zhotovovanie nástrojov vyžaduje koordináciu významných motorických a poznávacích schopností.‘ “ (R. Leakey, cit.d., str. 38)

Existuje úzky vzájomný vzťah medzi rukou, mozgom a ostatnými orgánmi tela. Časť mozgu súvisiaca s rukou je oveľa väčšia, než tie súvisiace s inými časťami tela. Už Darwin pochopil, že vývoj niektorých častí organizmu súvisí s vývojom iných častí, ktoré s nimi zdanlivo nemajú žiaden vzťah. Nazval tento jav zákonom korelácie rastu. Zdokonaľovanie manuálnej zručnosti prácou dalo podnet pre rýchly rozvoj mozgu.

Vývoj ľudstva nie je náhodný, ale je výsledkom nevyhnutnosti. Aby sa raní hominidi pri hľadaní potravy mohli voľne pohybovať po savane, bol nutný ich vzpriamený postoj. Aby zistili prítomnosť predátorov, museli mať hlavu umiestnenú v hornej časti tela, ako to vidíme aj u niektorých iných zvieratách žijúcich v savane, ako sú napríklad surikaty. Obmedzené zdroje potravy vytvorili nevyhnutnosť zbierania a prenášania, čo bolo hnacou silou pre zdokonaľovanie ruky.

Opice neboli prispôsobené na chôdzu po dvoch nohách a pohybujú sa tak trochu neohrabane. Anatómia aj prvých hominidov odhaľuje štruktúru kostí jasne prispôsobenú vzpriamenej chôdzi. Vzpriamené držanie tela má v mnohých ohľadoch vážne nedostatky. Na dvoch nohách nie je možné bežať tak rýchlo ako na štyroch. V mnohých ohľadoch je bipedalismus neprirodzené držanie tela, čo vysvetľuje výskyt bolestí chrbta, ktoré trápia ľudského živočícha od jaskyne po súčasnosť. Veľkou výhodou bipedalizmu je, že uvoľnil ruky pre prácu. To bol pre ľudstvo veľký skok vpred. Práca je spolu s prírodou zdrojom všetkého bohatstva. Ale, ako zdôrazňuje Engels, práca je omnoho viac: „Je prvou základnou podmienkou všetkého ľudského života, a to v takej miere, že v určitom zmysle musíme povedať: práca stvorila človeka samého.“

Vývoj ruky prácou je úzko spojený s rozvojom tela ako celku.

„Tak je ruka nielen orgánom práce, ale aj jej produktom. Len prácou, prispôsobovaním sa vždy novým úkonom, dedením takto získaného osobitného utvárania svalov, šliach a po dlhšom čase aj kostí a stále sa opakujúcim používaním tohto zdedeného vycibrenia na nové, čoraz zložitejšie úkony dosiahla ľudská ruka taký vysoký stupeň dokonalosti, že dokázala vyčariť Raffaelove maľby, Thorvaldsenove sochy a Paganiniho hudbu.

Ale ruka nebola osamotená. Bola iba jedným údom celého, neobyčajne zložitého organizmu. A čo osožilo ruke, osožilo aj celému telu, ktorému slúžila.“ (F.Engels, Dialektika prírody, str. 147, 148)

To isté platí pre reč. Aj keď opice sú schopné vydávať celú škálu zvukov aj gest, ktoré možno považovať za akúsi „reč“ v zárodku, všetky pokusy naučiť ich hovoriť zlýhali. Jazyk, ako vysvetľuje Engels, je produktom vzájomnej spolupráce, a môže vzniknúť iba pri takom druhu činnosti, ktorá závisí výhradne na spolupráci s cieľom zhotovenia nástroja, čo je zložitý proces, ktorý je potrebné sa vedome naučiť a odovzdávať z jednej generácie na ďalšiu. Noam Chomsky o tomto poznamenal:

„Každý, kto sa zaoberá štúdiom ľudskej prirodzenosti a ľudských schopností, sa musí nejako vyrovnávať s tým, že všetci normálni ľudia si osvojili reč, kým osvojenie si aj jej najnutnejších základov je úplne mimo schopnosti inak inteligentných opíc.“

V poslednej dobe sa stalo zvykom pokúšať sa ukázať, že reč nie je typická pre človeka. Aj keď nie je pochýb o tom, že existujú systémy komunikácie medzi zvieratami, je úplne nesprávne popisovať ich ako reč. Ľudská reč vychádza z ľudskej spoločnosti a ľudskej vzájomnej výrobnej činnosti a kvalitatívne sa odlišuje od iných systémov komunikácie vo zvieracej ríši, a to aj tých najzložitejších.

„Ľudská reč sa javí ako ojedinelý jav, bez výraznej analógie vo svete zvierat. Ak to tak je, je celkom nezmyselné vysvetľovať evolúciu ľudskej reči z primitívnejších systémov komunikácie, ktoré sa objavujú na nižších úrovniach intelektuálnych schopností.“

A opäť:

„Pokiaľ vieme, schopnosť ľudskej reči súvisí s určitým typom mentálnej organizácie, nie je to len jednoducho vyšší stupeň inteligencie. Zdá sa, že neexistuje nič podstatné, čo by nás nútilo nazerať na ľudskú reč ako na jednoducho zložitejší príklad niečoho, čo možno nájsť inde vo svete zvierat. To pre biológa predstavuje problém, pretože, ak je to pravda, je to príklad skutočného ‚zjavenia‘ – vznik kvalitatívne odlišného javu na osobitnom stupni organizovanosti.“ (N. Chomsky, Language and Mind, str. 66-67 a 70)

Rýchle zväčšenie mozgu prinieslo ďalšie problémy, najmä vo vzťahu k pôrodu. Kým čerstvo narodená opica má mozog veľký 200 cm3 – asi polovicu dospelej opice - ľudské dieťa (385 cm3) má mozog veľký len asi štvrtinu dospelého ľudského mozgu (asi 1350 cm3). Ľudská panva, prispôsobená chôdzi vo vzpriamenej polohe, obmedzuje veľkosť panvového otvoru. Preto sa všetky ľudské deti rodia „predčasne“, ako dôsledok veľkého mozgu a obmedzení z dôvodu bipedalizmu.

Pri porovnaní s inými druhmi vyšších cicavcov je úplná bezmocnosť narodeného ľudského dieťaťa evidentná. Podľa Barry Bogina, biológa z Michiganskej univerzity, pomalé tempo telesného rastu ľudských detí, v porovnaní s opicami, súvisí s dlhou dobu potrebnou na osvojenie si zložitých pravidiel a techník ľudskej spoločnosti. Dokonca aj rozdiel vo veľkosti tela u detí a dospelých pomáha vytvoriť vzťah učiteľ-žiak, kde sa mladý učí od starých, zatiaľ čo medzi opicami rýchly rast vedie rýchlo k fyzickému súpereniu. Keď sa dlhý proces učenia ukončí, telo prejde počas dospievania náhlym skokom v raste.

„Človek sa stáva človekom nielen intenzívnym učením sa zručností ako prežiť, ale aj návykov a spoločenských zvykov, príbuzenstva a spoločenských zákonov, to znamená kultúry. Spoločenské prostredie, v ktorom sú bezmocné deti vychovávané a staršie deti vzdelávané, je oveľa viac charakteristické pre ľudí než pre opice.“ (R. Leakey, cit.d., str. 45)

(pokračovanie nabudúce)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára