piatok, 22. januára 2016

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda 3/4 (46)

ALAN WOODS, TED GRANT

Vývoj jazyka a myslenia dieťaťa prvýkrát podrobil dôkladnej analýze vo svojej priekopníckej práci švajčiarsky gnozeológ Jean Piaget. Niektoré aspekty jeho teórie sú otázne, najmä nedostatočne vysvetlený spôsob, ako deti prechádzajú z jedného štádia do druhého. Avšak, bola to priekopnícka práca v oblasti, ktorá sa prakticky ignorovala, a veľa z jeho teórie stále platí. Tak, ako bol Hegel prvý, kto poskytol systematický výklad dialektického myslenia vôbec, bol Piaget prvý, kto poskytol predstavu o dialektickom procese vývinu od narodenia, cez detstvo po adolescenciu.


OČI, RUKY A MOZOG

Vývoj jazyka a myslenia dieťaťa prvýkrát podrobil dôkladnej analýze vo svojej priekopníckej práci švajčiarsky gnozeológ Jean Piaget. Niektoré aspekty jeho teórie sú otázne, najmä nedostatočne vysvetlený spôsob, ako deti prechádzajú z jedného štádia do druhého. Avšak, bola to priekopnícka práca v oblasti, ktorá sa prakticky ignorovala, a veľa z jeho teórie stále platí. Tak, ako bol Hegel prvý, kto poskytol systematický výklad dialektického myslenia vôbec, bol Piaget prvý, kto poskytol predstavu o dialektickom procese vývinu od narodenia, cez detstvo po adolescenciu. Chyby oboch systémov by nemali zakrývať pozitívny obsah ich práce. Hoci Piagetove štádia sú nepochybne trochu schematické a jeho výskumné metódy otvorené polemike, napriek tomu si zachovávajú hodnotu ako všeobecný prehľad raného vývinu človeka.

Piagetove teórie boli odpoveďou na názory behavioristov, ktorých vedúci predstaviteľ, Skinner, mal vplyv obzvlášť v šesťdesiatych rokoch 20.storočia v USA. Behavioristický prístup je úplne mechanistický, založený na priamočiarosti kumulatívneho vývoja. Podľa neho sa deti učia najefektívnejšie pri lineárnom rozvrhnutí látky, ktorú navrhnú odborní učitelia a plánovači osnov. Skinnerove vzdelávacie teórie sú v zhode s kapitalistickou mentalitou. Podľa tejto teórie sa deti budú učiť, iba ak za to dostanú odmenu, rovnako ako pracovník, keď dostane príplatok za prácu nadčas.

Behavioristi prijali typicky mechanistický pohľad na vývoj jazyka. Noam Chomsky zdôraznil, že Skinner dostatočne popísal, ako sa dieťa naučí pár prvých slov (predovšetkým podstatné mená), ale nedokázal už vysvetliť, ako ich dáva dohromady. Jazyk nie je len reťazec slov. Práveže je to kombinácia slov v určitom dynamickom vzťahu, ktorá robí jazyk tak bohatým, efektívnym, flexibilným a komplexným nástrojom. Tu je, celkom určite, celok väčší ako súčet jednotlivých častí. Je to pre dvojročné dieťa naozaj neuveriteľný výkon naučiť sa pravidlá gramatiky, čo potvrdí každý dospelý, ktorý sa snažil naučiť cudzí jazyk.

V porovnaní s touto surovou a mechanistickou dogmou predstavovali Piagetove teórie veľký krok vpred. Piaget vysvetlil, že učenie je pre deti prirodzené. Je úlohou učiteľa, aby využil tie sklony, ktoré sú už u všetkých detí prítomné. Navyše, Piaget správne poukázal na to, že proces učenia nie je priamočiary, lineárny, ale je prerušovaný kvalitatívnymi skokmi. Hoci pôvodné Piagetove štádia sú otvorené polemike, niet pochýb o tom, že vo všeobecnosti je tento dialektický prístup platný. To cenné na Piagetovej práci bolo, že vývoj dieťaťa predstavil ako protirečivý proces, kde každé nové štádium je založené na predchádzajúcom, ktoré jednak prekonáva ale zároveň zachováva. Geneticky podmienený základ poskytuje pripravený materiál, ktorý od prvého okamihu vstupuje do dialektickej interakcie s okolitým prostredím. Novorodenec nemá vedomie, ale je poháňaný hlboko zakorenenými biologickými inštinktami, ktoré naliehavo vyžadujú uspokojenie. Tieto účinné živočíšne pudy nezmiznú, ale zostávajú ako nevedomý podklad, ktorý podmieňuje naše aktivity.

Použijúc jazyk Hegela to, čo tu máme, je prechod od bytia o sebe k bytiu pre seba - od možného ku skutočnému, od izolovanej, bezmocnej, bezvedomej bytosti, hračky prírodných síl k vedomému ľudskému tvoru. Proces k sebauvedomeniu, ako Piaget správne vysvetlil, je boj, ktorý prechádza rôznymi fázami. Novorodenec nedokáže jasne odlíšiť seba od svojho okolia. Len pomaly si začína byť vedomý rozdielu medzi ja a vonkajším svetom. „Obdobie od narodenia po získanie jazyka,“ píše Piaget, „sa vyznačuje mimoriadnym mentálnym vývojom.“ Inde opisuje prvých 18 mesiacov existencie ako „kopernikovskú revolúciu v malom meradle.“ (Piaget, The Mental Development of the Child, str. 19.) Kľúčom k tomuto procesu je pozvoľný začiatok realizácie vzťahu medzi subjektom (ja) a objektom (realita), ktorý je potrebné pochopiť.


VYGOTSKIJ A PIAGET

Prvým a najlepším kritikom Piageta bol Vygotskij, sovietsky pedagóg, ktorý v období 1924-1934 vypracoval konzistentnú alternatívu k Piagetovým ideám. Bohužiaľ, Vygotského myšlienky boli publikované len v Sovietskom zväze po Stalinovej smrti a na Západ sa dostali v 50-tych a 60-tych rokoch, kedy silne ovplyvnili mnohých, ako napríklad Jerome Brunera. V súčasnej dobe sú pedagógmi široko prijímané.

Vygotskij vysvetlením významnej úlohy gest pri vývoji jazyka predbehol svoju dobu. Túto časť nedávno oživili psycholingvisti, keď rozplietali otázky pôvodu jazyka. Bruner a iní poukazovali na obrovský vplyv gest na neskorší vývoj jazyka u dieťaťa. Kým Piaget kládol väčší dôraz na biologické aspekty vývoja dieťaťa, Vygotskij sa viac sústredil na kultúru tak, ako po ňom ďalší, napr. Bruner. Dôležitou súčasťou kultúry sú nástroje, či už sú to palice a kamene raných hominidov, alebo ceruzky, gumy a knihy dnešných detí.

Nedávny výskum ukázal, že dojčatá sú v ranom štádiu oveľa schopnejšie, ako Piaget predpokladal. Jeho predstavy o malých dojčatách sa zdajú byť prekonané, ale veľa z jeho výskumu zostáva v platnosti. Vychádzajúc z biologického prostredia kládol pri vývoja dieťaťa na neho veľký dôraz. Vygotskij priblížil otázku z iného uhla pohľadu, ale napriek tomu tu existujú spoločné body. Napríklad, vo svojej štúdii o prvých rokoch detstva, sa zaoberá „nelingvistickým myslením“, ktoré napríklad Piaget opísal pri svojich „senzomotorických činnostiach“, ako je napríklad použitie hrabličiek, aby dosiahlo ďalšiu hračku. Popritom si môžeme všimnúť nepochopiteľné zvuky dieťaťa („gagotanie“). Keď sa tieto dva prvky skombinujú, dochádza k explozívnemu vývoju jazyka. Pre každú novú skúsenosť chce batoľa poznať meno. Hoci sa Vygotskij vydal inou cestou, chodník prešľapal Piaget.

„Proces dospievania nie je lineárny postup od nespôsobilosti k spôsobilosti: aby novorodenec prežil, musí byť schopný byť novorodencom a nie drobnou verziou dospelého, ktorým sa neskôr stane. Vývin nie je len kvantitatívny proces, ale taký proces, kde dochádza aj k zmenám v kvalite – ako napríklad medzi cicaním a žuvaním pevnej potravy, alebo medzi senzomotorickým a kognitívnym správaním.“ (Rose, Kamin and Lewontin, Not In Our Genes, str. 96)

Až postupne, počas dlhej doby a náročným procesom prispôsobenia a učenia, dieťa prestáva byť zväzkom slepých pocitov a chúťok, bezmocným objektom, a stane sa vedomým, slobodným činiteľom, ktorý sa riadi samým sebou. Je to práve tento bolestný boj, prechod z nevedomia do vedomia, od úplnej závislosti na okolitom prostredí k nadvláde nad ním, ktorý poskytuje nápadnú paralelu medzi vývinom individuálneho dieťaťa a ľudského druhu. Samozrejme, bolo by nesprávne predpokladať, že je to presná paralela. Každá analógia platí len v určitých medziach. Ale je ťažké odolať záveru, že aspoň v niektorých ohľadoch tieto paralely skutočne existujú. Od nižšieho k vyššiemu, od jednoduchého k zložitému, od nevedomia k vedomiu – takéto javy sa v evolúcii života neustále opakujú.

Zvieratá sú viac ako ľudia závislé na svojich zmysloch, majú lepší sluch, zrak a čuch. Je zrejmé, že ostrosť zraku dosahuje najvyšší stupeň v neskorom detstve a potom klesá. Na druhej strane vyššie intelektuálne funkcie pokračujú vo vývoji po celý život, až do vysokého veku. Sledovať cestu, ktorou ľudia prechádzajú z nevedomia na úroveň skutočného vedomia je jedným z najviac fascinujúcich a dôležitých úloh vo vede.

Po narodení má dieťa len reflexy. Ale to vôbec nepredstavuje pasivitu. Od prvého okamihu svojej existencie je dieťa voči svojmu okoliu aktívne a činorodé. Nerozmýšľa iba hlavou ale celým telom. Vývoj mozgu a vedomia priamo súvisí s jeho telesnou aktivitou. Jeden z prvých reflexov je sanie. Aj tu sa vyskytuje proces učenia zo skúseností. Piaget poukazuje na to, že dieťa po jednom alebo dvoch týždňov saje lepšie ako na prvý krát. Neskôr, keď dieťa začína rozpoznávať veci, získava rozlišovaciu schopnosť. Ešte neskôr, keď dieťa začne kresliť svoje prvé predmety, prichádza zovšeobecňovanie, a to nielen v hlave ale prakticky. Nesaje len z prsníka, ale saje tiež vzduch a neskôr aj prsty. Španieli majú príslovie: „Necicám si palec“, čo znamená „nie som hlúpy“. Pritom schopnosť zaviesť palec do úst je pre dojča pomerne náročná úloha, ktorá sa zvyčajne objavuje asi v druhom mesiaci a predstavuje významný krok vpred, ktorý znamená určitú úroveň koordinácie ruky a mozgu.

Bezprostredne po narodení má dieťa problémy so sústredením svojej pozornosti na konkrétne objekty. Pozvoľna sa stáva viac schopným koncentrovať sa na určité objekty a odhaduje, kde sú, aby mohlo za nimi otočiť hlavu a uvidieť ich. Tento vývoj, ktorý analyzoval Bruner, prebieha počas prvých dvoch alebo troch mesiacov a zahŕňa nielen čisto vizuálne pole, ale aj aktivitu – orientáciu očí, hlavy a tela smerom k objektu pozornosti. V rovnakej dobe sa ústa stavajú spojítkom medzi zrakom a pohybom rúk. Postupne sa spúšťa proces okom riadeného uchopovania, čo sa vždy končí rukou v puse.

Pre novonarodené dieťa je svet v prvom rade niečo, čo sa dá sať. Neskôr je to niečo, na čo sa dá dívať a počúvať, a keď to umožní dostatočná úroveň koordinácie je to niečo, čím sa dá narábať. Ešte to nie je to, čo by sme mohli nazvať vedomie, ale to je východiskový bod vedomia. Je potrebný veľmi dlhý proces vývoja, aby sa tieto jednoduché prvky stali zvykom a vedomým vnímaním. Neskôr dostaneme cielené sanie palca, otáčanie hlavy za zvukom, sledovanie pohybujúceho sa objektu očami (čo naznačuje určitú úroveň zovšeobecnenia a predvídania). Po piatich týždňoch a viac sa dieťa usmieva a rozpoznáva istých ľudí narozdiel od iných, aj keď sa to nedá chápať tak, že dieťa má poňatie o osobe alebo dokonca o objekte. Toto je štádium najzákladnejšieho zmyslového vnímania.

Vo vzťahu k okolitému svetu má dojča dve možnosti: buď začleniť veci (a ľudí) do svojich aktivít a teda prispôsobiť si hmotný svet, alebo upraviť svoje subjektívne požiadavky a podnety vonkajšiemu svetu, teda prispôsobiť sa realite. Od útleho veku sa dieťa snaží „prispôsobiť“ svet sebe, zavedením ho do úst. Neskôr sa učí prispôsobiť sa okolitej realite, postupne začína rozlišovať a vnímať rôzne predmety a pamätá si ich. Skúsenosťou získava schopnosť vykonávať celý rad operácií, ako je priblíženie a uchopenie. Logické rozmýšlanie vzniká najprv z konkrétnych činností, z praxe, a až oveľa neskôr ako abstraktné dedukcie.

Piaget identifikoval šesť jasne definovaných „štádií“ vo vývine dieťaťa. Štádium reflexov, alebo vrodených funkcií, vrátane základných inštinktov, ako je vyživovanie. Potreba získať potravu je silný vrodený inštinkt, ktorý ovláda reflexy novorodenca. Je to vlastnosť, ktorú ľudia zdieľajú so všetkými živočíchmi. Novorodenec síce postráda prvky vyššieho myslenia, je však prirodzený materialista, ktorý vyjadruje svoje pevné presvedčenie o existencii hmotného sveta presne rovnakým spôsobom ako všetky živočíchy - tým, že ho požíva. Je potrebnej veľa intelektuálnej kultivovanosti, aby múdri filozofi presvedčili ľudí, že naozaj nemôžeme povedať, či hmotný svet existuje alebo nie. Túto údajne zložitú a hlboko filozofickú otázku v skutočnosti jediným možným spôsobom vyrieši dojča - praxou.

Od svojho druhého roku vstupuje dieťa do obdobia symbolického myslenia a predpojmového chápania. Dieťa začína používať obrázkové obrazy ako symboly nahrádzajúce skutočné veci. Súbežne s tým ide vývoj jazyka. Ďalším subštádiom je intuitívne chápanie, kedy rozpoznáva ďalšie orientačné body vo svete a zároveň sa vyvíja súvislá reč. V období od sedem do dvanasť rokov nasleduje štádium konkrétnych operácií. Dieťa začína rozpoznávať vzťahy medzi objektami a pracovať s viac abstraktnými pojmami.

Práve prax a vzájomný vzťah vrodených, geneticky podmienených návykov poskytujú kľúč k duševnému vývinu dieťaťa. Druhé štádium podľa Piageta je štádium primárnych motorických návykov doprevádzaných prvým „cieleným vnímaním“ a primárnymi „diferencovanými pocitmi“. Tretie štádium je „senzomotorická inteligencia“ alebo prax (ktorá predchádza reči). Potom prichádza štádium „intuitívnej inteligencie", zahŕňajúce spontánne vzťahy medzi jednotlivcami, najmä podriadenie sa dospelým; štádium „konkrétnych operácií“, ktoré zahŕňa rozvoj logiky a morálneho a sociálneho cítenia (7 až 11 alebo 12 rokov); a konečne štádium formálnych operácií – formovanie osobnosti a emočná a intelektuálna integrácia do spoločnosti dospelých (adolescencia).

Ľudský pokrok je úzko spätý s rozvojom myslenia všeobecne a vedy a technológie zvlášť. Schopnosť racionálneho, abstraktného myslenia nepríde jednoducho. Dokonca aj dnes sa myseľ väčšiny ľudí búri proti ideám, ktoré zabúdajú na dôverne známy svet konkrétnosti. Táto schopnosť sa v mentálnom vývine dieťaťa objaví pomerne neskoro. Vidíme to na detských kresbách, ktoré zobrazujú to, čo dieťa skutočne vidí, nie je to, čo by malo vidieť v súlade so zákonmi perspektívy a tak ďalej. Logika, etika, morálka, všetko sa v duševnom vývine dieťaťa objaví neskôr. V prvom období je každá činnosť, každý pohyb, každá myšlienka produktom nevyhnutnosti. Pojem „slobodnej vôle“ nemá nič do činenia s duševnou činnosťou dieťaťa. Hlad a únava vedú, dokonca u najmladšieho dojčaťa, k túžbe po potravine alebo spánku.

Nadobudnutie schopnosti abstraktného myslenia, a to aj na tej najprimitívnejšej úrovni, urobí z človeka pána najvzdialenejších udalostí a to ako v priestore tak aj v čase. Platí to rovnako pre dieťa ako pre pravekých ľudí. Naši najranejší predkovia neodlišovali jasne seba od ostatných živočíchov alebo neživej prírody. V skutočnosti sa plne nevymanili zo zvieracej ríše a boli veľmi odkázaní na milosť a nemilosť prírodných síl. Zdá sa, že prvky sebauvedomenia existujú u šimpanzov, našich najbližších príbuzných, aj keď nie u opíc. Ale len u ľudí dosahuje schopnosť abstraktného myslenia svoje plné vyjadrenie. To úzko súvisí s jazykom, čo je jeden zo základných odlišovacích rysov ľudstva.

Mozgová kôra, ktorá tvorí 80% objemu ľudského mozgu, je časť mozgu zodpovedná za vzťahy so skupinami a súvisí s myslením všeobecne. Existuje úzka súvislosť medzi spoločenským životom, myslením a jazykom. Sebecká povaha novorodeného dieťaťa vedie postupne k poznaniu, že existuje vonkajší svet, ľudia a spoločnosť so svojimi vlastnými zákonmi, požiadavkami a obmedzeniami. Vcelku neskoro, medzi tromi a šiestimi mesiacmi, začína, podľa Piageta, fáza uchopovania, zahŕňajúca prvé stlačenie a potom manipuláciu. To je rozhodujúci krok, ktorý vedie k násobeniu právomocí dieťaťa a formovaniu nových návykov. Následne sa vývoj urýchľuje. Piaget naznačuje dialektickú povahu procesu:

„Východiskovým bodom je vždy cyklus reflexov, je to však cyklus, ktorý keď sa uskutočňuje, namiesto toho, aby sa len jednoducho opakoval, začleňuje nové prvky a spolu s nimi vytvára stále širšie organizované totality, a to vďaka progresívnemu rozlišovaniu.“ Takže vývin dieťaťa nie je priamka alebo uzavretý kruh, ale špirála, kde sú dlhé obdobia pomalých zmien prerušované náhlymi skokmi vpred a každá etapa zahŕňa kvalitatívny pokrok.

Piagetova tretia fáza je „praktická inteligencia“ alebo „senzomotorické štádium ako také“. Presná povaha a vymedzenie týchto „štádií“ je, samozrejme, diskutabilné, ale všeobecný náčrt zostáva v platnosti. Inteligencia úzko súvisí s manipuláciou s predmetmi. Vývin mozgu je priamo spojený s rukou. Ako hovorí Piaget: „Ale je to otázka výlučne praktickej inteligencie, ktorá sa vzťahuje na manipuláciu s objektami, a ktorá v schémach akcií využíva namiesto slov a pojmov iba vnímanie a cielený pohyb.“ (Piaget, cit.d., str. 22.) Z toho vidíme, že základom všetkého ľudského poznania je skúsenosť, činnosť a prax. A ruky, predovšetkým, tu hrajú rozhodujúcu úlohu.

(pokračovanie nabudúce)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára