piatok, 12. februára 2016

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda 3/4 (49)

ALAN WOODS, TED GRANT

„Hodnoty presadzované marxistickou doktrínou sú takmer diametrálne odlišné od tých, ktoré vyplývajú z vedeckého prístupu v našich súčasných podmienkach.“ (Roger Sperry, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu v roku 1981)
„Cirkev sa postavila proti nájazdom chaosu a bohov pokroku a materialistického svetonázoru, ktoré vládnu dvadsiatemu storočiu ... Genesis potom zneje pravdivejšie ako kedykoľvek predtým, či už sledujeme evolučné úvahy o pôvode druhov alebo nie.“ (Blackmore a Page, Evolution: the Great Debate)

ŽIADNY POKROK?

Podstata Gouldových argumentov je bezpochyby správna. Problematickejšia je jeho predstava, že evolúcia nesmeruje neodmysliteľne vpred, smerom k pokroku:

„Zdá sa, že rastúca rozmanitosť a viacnásobné prechody odrážajú rozhodný a neúprosný postup smerom k vyšším organizmom,“ hovorí Gould. „Ale paleontologický záznam vôbec nepodporuje takýto výklad. Nedošlo k žiadnemu rovnomernému pokroku smerom k vyššie rozvinutým organizmom. Počas prvých dvoch tretín až piatich šestín histórie života Zem obývali iba monery a neregistrujeme žiadny stály pokrok od ‚nižších“ k ‚vyšším‘ prokaryotom. Rovnako tak od kambrickej explózie, ktorá zaplnila našu biosféru, nevznikla žiadna ďalšia základná stavba organizmov (aj keď môžeme argumentovať, že došlo k malým vylepšeniam v rámci niektorých organizmov - napríklad u stavovcov a cievnatých rastlín).“ (Gould, Ever Since Darwin, str. 118)

Gould tvrdí, najmä vo svojej knihe, Wonderful Life (Nádherný život), že počet živočíšnych kmeňov (základných stavieb tela) bol krátko po „kambrickej explózii“ väčší ako dnes. Tvrdí, že diverzita sa nezvýšila a v evolúcii neexistujú žiadne dlhodobé trendy a vývoj inteligentného života je náhodný.

Tu sa nám kritika Erica Lernera zdá správna:

„Nielen, že existuje obrovský rozdiel medzi eventualitou, ktorá vedie k vývoju určitého druhu, a dlhodobým trendom v evolúcii, ako napríklad k väčšej prispôsobivosti a inteligencii, ale Gould opiera svoj dôvod o fakty, ktoré sú práve príkladom takéhoto trendu!“ hovorí Lerner. „V priebehu času má evolúcia tendenciu čoraz viac sa sústrediť na konkrétne spôsoby vývoja. Pred desiatimi a viac miliardami rokov existovali takmer všetky chemické prvky. Pred zhruba štyrmi miliardami rokmi boli na Zemi prítomné všetky typy látok dôležitých pre život - DNA, RNA, proteíny a tak ďalej. Hlavné živočíšne ríše - živočíchy, rastliny, huby a baktérie - existujú už dve miliardy rokov; za ten čas nevznikli žiadne nové. Ako ukazuje Gould, hlavné kmene existujú už 600 miliónov rokov a veľké druhy (nižšie zoskupenie) asi 400 miliónov rokov.

Ako sa evolúcia zrýchľovala, čoraz viac sa špecializovala a sociálna evolúcia jediného druhu, nášho vlastného, zmenila Zem. To je presne ten druh dlhodobého trendu, ktorý Gould, napriek jeho veľkému prínosu k evolučnej teórii, je ideologicky odhodlaný ignorovať. Napriek tomu smerovanie k inteligencii existuje.“ (E. J. Lerner, cit.d., str. 402)

Dôkazom progresívneho charakteru evolúcie je skutočnosť, že viedla k väčšej zložitosti, od nižších organizmov k vyšším, až k ľuďom s veľkými mozgami schopnými najzložitejších úloh. To neznamená, že evolúcia prebieha v priamovzostupnej linke, ako Gould správne argumentuje; v rámci všeobecného progresu evolúcie sú aj prestávky, úpadky a pauzy. Hoci k prirodzenému výberu dochádza v reakcii na zmeny životného prostredia (dokonca aj lokálneho charakteru), napriek tomu viedla k väčšej zložitosti živočíšnych foriem. Niektoré druhy sa prispôsobili svojmu prostrediu a existujú v tejto forme po milióny rokov. Iné druhy zanikli, keď v súťaži s inými, vyspelejšími druhmi prehrali. Toto je dôkaz evolúcie života za posledných 350 miliárd rokov.

Dôvod, prečo Gould dôrazne odmietol predstavu o pokroku v evolúcii, nesúvisí ani tak s prísne vedeckými ale viac so sociálnymi a politickými dôvodmi. Vie, že myšlienka evolučného pokroku a „vyšších druhov“ sa v minulosti systematicky zneužívala s cieľom ospravedlniť rasizmus a imperializmus – údajná nadradenosť bieleho muža mala dať európskym národom právo zabaviť pôdu a bohatstvo „nižších plemien bez práv“ v Afrike a Ázii. Ešte koncom 40-tych rokov 20.storočia úctyhodní muži vedy stále publikovali „evolučný strom“, kde bieleho muža kreslili na vrchole a čierneho a iné „rasy“ na samostatných a nižších konároch, trochu vyššie než gorily a šimpanzy. Keď sa ho pýtali prečo odmieta pojem pokroku v evolúcii ako „škodlivý“, Gould sa ospravedlňoval nasledovne:

„’Progres sám o sebe a z logického hľadiska nie je zhubný,‘ odpovedal. ‚Je zhubný v kontexte západných kultúrnych tradícií.‘ Korene progresu siahajú až do sedemnásteho storočia, ale svojej výšky ako centrálnej spoločenskej etiky dosiahol v devätnástom storočí, počas priemyselnej revolúcie a viktoriánskej rozpínavosti, vysvetlil Steve. Obavy zo sebazničenia v posledných desaťročiach, a to buď vojensky alebo kvôli znečisteniu, otupili večný optimizmus viktoriánskej a edwardianskej éry. Avšak predpokladaný neúprosný pochod vedeckého objavovania a hospodárskeho rastu aj naďalej živí ideu, že pokrok je dobrý a je prirodzenou súčasťou histórie. ‚Progres bol prevládajúcou doktrínou pri interpretácii historickej postupnosti,‘ pokračoval Steve, ‚a pretože evolúcia je najkrajšia história zo všetkých, pojem pokroku sa na ňu okamžite previedol. Niektorých dôsledkov ste si vedomí.‘“ (R. Lewin, cit.d., str. 140)

S toto Gouldovou reakciou na ignorantský a reakčný odpad je možné sympatizovať. Je tiež pravda, že pojmy ako „pokrok“ nemusia byť z čisto vedeckého hľadiska pri aplikácii na evolúciu ideálne. Existuje tu vždy riziko, že by to mohlo znamenať teleologický prístup, to znamená, poňatie prírody fungujúcej podľa vopred stanoveného plánu vypracovaného stvoriteľom. Avšak, ako obvykle, reakcia ukazovala úplne opačným smerom. V prípade, že slovo pokrok nie je dostatočné, je možné ho nahradiť povedzme zložitosťou. Dá sa vari poprieť, že u živých organizmov prebehol skutočný vývoj od prvých jednobunkových živočíchov až podnes?

Nie je potrebné vrátiť sa k starému jednostrannému pohľadu na človeka, ako najvyššieho bodu evolúcie, aby sme pripustili, že posledných 350 miliárd rokov evolúcie neznamenali len zmenu, ale skutočný vývoj, od jednoduchších foriem ku komplexnejším živočíšnym systémom. Svedčí o tom fosílny záznam. Napríklad s vývojom cicavcov z plazov, pred 230 miliónmi rokmi, dochádza k dramatickému nárastu priemernej veľkosti mozgu. Podobne, došlo ku kvalitatívnemu skoku vo veľkosti mozgu so vznikom človeka, a to, na druhej strane, neprebehlo ako hladký kvantitatívny proces, ale ako séria skokov, cez Homo habilis, Homo erectus, Homo neanderthalis a nakoniec Homo sapiens, ktoré predstavujú rozhodujúce medzníky.

Neexistuje žiadny dôvod predpokladať, že evolúcia dosiahla svoj limit, alebo že ľudia sa už nebudú ďalej vyvíjať. Proces evolúcie bude pokračovať, aj keď nemusí mať nutne rovnakú podobu ako v minulosti. Hlboké zmeny v sociálnom prostredí, vrátane genetického inžinierstva, môže upraviť proces prirodzeného výberu, čo ľudským bytostiam dá prvýkrát možnosť rozhodovať o svojom vlastnom vývoji, aspoň do určitej miery. Tým sa otvorí úplne nová kapitola v ľudskom vývoji, a to najmä v spoločnosti, vedenej slobodnými a vedomými rozhodnutiami ľudí, a nie slepou hrou trhových síl a živočíšneho boja o prežitie.


MARXIZMUS A DARVINIZMUS

„Hodnoty presadzované marxistickou doktrínou sú takmer diametrálne odlišné od tých, ktoré vyplývajú z vedeckého prístupu v našich súčasných podmienkach.“ (Roger Sperry, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu v roku 1981) 
„Cirkev sa postavila proti nájazdom chaosu a bohov pokroku a materialistického svetonázoru, ktoré vládnu dvadsiatemu storočiu ... Genesis potom zneje pravdivejšie ako kedykoľvek predtým, či už sledujeme evolučné úvahy o pôvode druhov alebo nie.“ (Blackmore a Page, Evolution: the Great Debate)

Pomocou metódy dialektického materializmu boli Marx a Engels schopní objaviť zákony dejín a vývoja spoločnosti vo všeobecnosti. Charles Darwin nevedome využijúc podobné metódy bol schopný odhaliť zákony vývoja rastlín a živočíchov. „Darwin na svoj výklad prírody aplikoval dôslednú filozofiu materializmu,“ hovorí paleontológ Stephen Jay Gould. „Hmota je základom všetkej existencie; myseľ, duch a takisto aj boh sú len slová, ktoré vyjadrujú úžasné výsledky zložitých neurónových prepojení.“

Darwinova teória evolúcie revolucionizovala náš pohľad na prírodný svet. Pred ním prevažoval medzi vedcami názor, že druhy sú nemenné, stvoril ich boh pre určitú funkciu v prírode. Niektorí myšlienku evolúcie prijali, ale v mystickej podobe, kde je vedená osudovými silami, ktoré ponechávajú priestor pre rozhodnutia a zásahy boha. Darwin predstavuje rozhodujúci rozchod s týmto idealistickým pohľadom. Prvýkrát a to predovšetkým, aj keď nie výlučne, procesom prirodzeného výberu poskytla evolučná teória vysvetlenie toho, ako sa druhy počas miliardy rokov menili, od najjednoduchších foriem jednobunkových organizmov až po tie najzložitejšie formy života živočíchov, vrátane nás. Revolučným príspevkom Darwina bolo, že odhalil mechanizmus, ktorý priniesol zmenu a tým položil evolučnú teóriu na pevný vedecký základ.

Je tu hrubá podobnosť s rolou, ktorú zohrali Marx a Engels v oblasti spoločenských vied. Dávno pred nimi sa existencia triedneho boja uznávala. Ale až do Marxovej analýzy pracovnej teórie hodnoty a rozvinutia historického materializmu nebolo možné podložiť tento jav vedeckým vysvetlením. Marx a Engels nadšene podporili Darwinovu teóriu, ktorá potvrdila ich názory, aplikujúc ich na prírodu. 16. januára 1861 napísal Marx Lassallovi: „Darwinova kniha je veľmi dôležitá a slúži mi ako prírodovedecký základ pre teóriu triedneho boja v dejinách. Človek sa však, samozrejme, musí zmieriť so surovou anglickou metódou vývoja. Napriek všetkým nedostatkom nielen že dáva po prvýkrát smrteľnú ranu ‚teleológii‘ v oblasti prírodných vied, ale svoju racionálnosť empiricky vysvetľuje.“

Darwinov Pôvod druhov sa objavil v roku 1859, v tom istom roku, keď Marx publikoval svoj Úvod ku kritike politickej ekonómie, kde stručne zhrnul materialistické poňatie dejín. Darwin vypracoval teóriu prirodzeného výberu pred viac ako dvadsatimi rokmi, ale zdržal sa zverejnenia zo strachu z reakcie na jeho materialistické názory. Dokonca aj vtedy sa na pôvod človeka odkazoval len s výrazom „na pôvod človeka a jeho históriu bude vrhnuté svetlo“. Až keď ich už viac nemohol tajiť, publikoval v roku 1871 Pôvod človeka. Myšlienky knihy boli také znepokojujúce, že Darwina karhali za to, že ich publikoval „v čase, keď bola obloha Paríža červená od buričských plameňov Komúny“. Zámerne sa vyhol otázke náboženstva hoci jasne odmietol kreacionizmus. V roku 1880 napísal: „Zdá sa mi (právom alebo neprávom), že priame argumenty proti kresťanstvu a teizmu nemali na verejnosť takmer žiadny vplyv, a že slobodu myslenia najlepšie podporíme postupným osvetľovaním ľudského chápania, ktoré sleduje vedecký pokrok. Preto som sa vždy vyhýbal písaniu o náboženstve a obmedzil sa na vedu.“

Darwinove materialistické poňatie prírody predstavovalo revolučný prelom tým, že dalo vedecké vysvetlenie evolúcie. Avšak Marx nebol k Darwinovi v žiadnom prípade nekritický. Konkrétne, kritizoval jeho „surovú anglickú metódu“ a ukázal, ako sa Darwinove nedostatky odvíjali od vplyvu Adama Smitha a Malthusa. Postrádajúc konkrétne filozofické stanovisko Darwin nevyhnutne spadol pod vplyv prevažujúcej ideológie tohto obdobia. Viktoriánska anglická stredná trieda sa chválila, že je triedou praxe, má dar zarábať peniaze a „úspech v živote“. „Prežitie najschopnejších“, ako opis prirodzeného výberu, pôvodne nepoužil Darwin ale Herbert Spencer v roku 1864. Darwin nemyslel na pokrok v tom zmysle, ako ho chápal Spencer – pokrok ľudstva založený na odstránení „neschopných“ - a neurobil veľmi múdro, keď prijal jeho termín. Podobne výraz „boj o existenciu“ používal Darwin ako metaforu, ale prekrútili ju konzervatívci, ktorí využili Darwinovu teóriu pre svoje vlastné ciele. Podľa sociálnych darvinistov ak sa najpopulárnejšie darvinovské heslo „prežitie najschopnejších“ a „boj o prežitie“ aplikuje na spoločnosť, znamená, že príroda zabezpečí, že v konkurenčnej situácii vyhrajú tí najlepší konkurenti, a že tento proces povedie k neustálemu zlepšovaniu. Z toho vyplýva, že všetky pokusy o reformu spoločenských procesov sú len snahy o nápravu nenapraviteľného, a že, keďže tieto pokusy zasahujú do múdrosti prírody, môžu viesť iba k degenerácii. Ako povedal Dobzhansky:

„Keďže príroda je ‘radikálna zubami a pazúrmi‘, bolo by veľkou chybou nechať naše city zasahovať do zámerov prírody tým, že pomáhame chudobným, slabým a všeobecne neschopným až do tej miery, že sa budú mať tak dobre ako bohatí , silný a schopní. Ak v dlhodobom horizonte ponecháme, aby rozhodovala príroda, prinesie to najväčší úžitok. ‚Keď prenikneme do celej prírody, môžeme vidieť prísnu disciplínu, ktorá je len málo krutá, v porovnaní s tým, ako veľmi môže byť láskavá‘, napísal Herbert Spencer .“ (T. Dobzhansky, Mankind Evolving, str. 139-140)

(pokračovanie nabudúce)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára