piatok, 18. marca 2016

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda 3/4 (54)

ALAN WOODS, TED GRANT

V niektorých spoločnostiach môžu dať genetickú výhodu silné svaly alebo schopnosť bežať rýchlo. Ak sa takáto výhoda pripisuje sklonu klamať, podvádzať a využívať, musí to znamenať, že tieto prvky sú vlastnosti najviac potrebné na dosiahnutie úspechu v modernej spoločnosti a z hľadiska zástancov „trhových hodnôt“ to je úplne správne. Aj keď je veľmi sporné, či sa tieto vlastnosti môžu v skutočnosti ďalej odovzdávať genetickým mechanizmom, je určite nesporné, že tvoria najdôležitejšie vlastnosti sebectva buržoázie. „Vojna všetkých proti všetkým“, ako hovorí starý Hobbes, je základné stanovisko kapitalistickej spoločnosti.

SEBECKÝ GÉN

Richard Dawkins, slávny vďaka svojej kontroverzne nazvanej knihe Sebecký gén, bol v strede vášnivej polemiky o genetike. Molekulárni biológovia odhalili dôležitosť DNA molekúl v tom, že sa replikujú. Nesú kódované inštrukcie, ktoré produkujú stavebné kamene života, aminokyseliny. Tie tvoria bielkoviny, ktoré dávajú konečnú podobu bunkám a orgánom. Z tohto dôvodu niektorí molekulárni biológovia a tiež sociobiológovia tvrdili, že celý prírodný výber v konečnom dôsledku prebieha na úrovni DNA. To viedlo množstvo vedcov k posadnutiu podivuhodnou povahou génu, takže pre stromy nie sú schopní vidieť les. Niektorí dali génu mystické vlastnosti, z ktorých vznikajú reakčné idey. Ideu, že fyzické, duševné a morálne vlastnosti jednotlivca sa bezo zmeny a nemenné dedia prostredníctvom génov, fakty genetickej vedy nedokazujú rozhodne. Napriek tomu sa táto idea v literatúre znovu a znovu vynára a má vážny dopad na sociálnu politiku v celom 20. storočí.

Gén prenáša svoj vplyv z rodiča na potomka. Dá sa definovať iba ako rozdiel medzi množstvom rôznych génov (pod názvom alely), ktoré ovplyvňujú to isté (napr. modré/hnedé alely pre farbu očí). Rozdiel poznáme pomocou biochemického, fyziologického, štrukturálneho alebo behaviorálneho testovania resp. sledovania (po tom, čo boli vylúčené iné zdroje rôznorodosti, ako je okolité prostredie).

Bohužiaľ mnoho vedcov a iní používajú zavádzajúce skratky pre vyššie uvedenú definíciu. Konkrétne, že gén, ktorý prispieva, aby sa jednotlivý živočích správal odlišne, sa stáva génom pre jeho typické správanie. Dawkins nie je jediný vedec, ktorý padol do tejto pasce. V roku 1970 mnohí hovorili o géne, ktorý mal kódovať fyzikálne a behaviorálne vlastností. A tiež konkrétny gén je potrebné porovnať s iným, zodpovedným za rovnakú vlastnosť. To nie je entita, ktorá sama stojí za svojim právom. Ako J.B.S. Haldane správne poukázal, genetika je veda rozdielov a nie podobností. Sčítané a podčiarknuté, vy a ja môžeme byť sebeckí - rozdiely medzi nami nemôžu. Nemôžete osobné charakteristiky aplikovať na porovnanie. Vo svojej knihe Sebecký gén skáče Dawkins tam a späť z jednej definície na druhú a vyhlasuje, že nie sú vzájomne zameniteľné – čo skutočne nie sú. Cieľom bolo podporiť biologický determinizmus. Celá generácia amerických a ďalších vedcov je vychovávaná v tomto zmätku.

Vedecký výskum v genetike ukazuje možnosti medicíny, keď boli zistené poruchy génu ako je Huntingtonova chorea, Duchenneova muskulárna dystrofia a ďalšie. Avšak, sú tu rozšírené tvrdenia, že gény sú nejakým spôsobom zodpovedné za všetko, ako je homosexualita a kriminalita. Tento genetický determinizmus redukuje všetky sociálne problémy na úroveň genetiky. Vo februári 1995 sa v Londýne konala konferencia o Genetike kriminálneho a antisociálneho správania. Desať z trinástich rečníkov boli zo Spojených štátov, kde bola v roku 1992 na nátlak verejnosti prerušená podobná konferencia s rasistickým podtextom. Kým predseda sir Michael Rutter z London Institute of Psychiatry (Londýnskeho psychiatrického inštitútu) uviedol, že „nemôže existovať nič také ako gén pre kriminalitu“, iní účastníci, ako je Dr. Gregory Carey z Institute of Behavioural Genetics (Ústavu behaviorálnej genetiky) na University of Colorado tvrdil, že genetické faktory ako celok sú zodpovedné za 40-50% násilných trestných činov. Aj keď povedal, že by bolo nepraktické „liečiť“ kriminalitu prostredníctvom genetického inžinierstva, iní hovorili, že akonáhle sa nájdu zodpovedné gény, sú dobré vyhliadky na vyvinutie liekov na kontrolu nadmernej agresivity. Navrhol, však, že je potrebné vziať do úvahy potrat pri predpôrodnom testovaní, ktoré naznačí, že je pravdepodobné, že dieťa sa narodí s génmi, ktoré ho učinia náchylným k agresii alebo antisociálnemu správaniu. Jeho pohľad potvrdil Dr. David Goldman z Laboratory of Neurogenetics (Laboratória neurogenetiky) na US National Institutes of Health. „Tieto rodiny by mali dostať túto informáciu a mali by mať možnosť súkromne sa rozhodnúť, ako ju využijú.“ (The Independent, 14. februára 1995.)

Podľa profesora Hansa Brunnera z Univerzitnej nemocnice v Nijmegen v Holandsku muži v rodine, ktorí zdedila určité genetické abnormality na chromozóme X, ktoré vedú k nedostatku enzýmu týkajúceho sa správ v mozgu, prejavovali „impulzívnu agresiu“ vrátane podpaľačstva a pokusu o znásilnenie. Dr. David Goldman z NIH Laboratory of Neurogenetics (Laboratória neurogenetiky) v Marylande a profesor Matti Virkkunen z University of Helsinki uviedli, že genetické variácie súvisiace s agresiou sa objavujú v spôsobe, akým ľudia spracúvajú chemické látky v mozgu. „Farmaceutické spoločnosti už prejavujú záujem o naše zistenia,“ povedal Virkkunen. (The Financial Times, 14. februára 1995)

Steven Rose označil konferenciu za „problematickú, znepokojujúcu a nevyváženú“. Podujatie listom napadlo 15 vedcov. Dr. Zakari Erzinclioglu, riaditeľ Centre for Forensic Science (Centra pre forenznú vedu) na univerzite v Durhame ju nazval „veľmi znepokojujúca, jednostranná a škodlivá“. Ashley Montague poukázal na to, že „to nie sú ‚kriminálne gény‘, ktoré robia zločincov, ale vo väčšine prípadov ‚kriminálne sociálne podmienky.‘“

Sebecký gén od Richarda Dawkinsa, pôvodne vydaný v roku 1976, predstavuje niektoré prekvapivé tvrdenia. „Všetci sa rodíme sebeckí,“ hovorí Dawkins. Aj keď hovorí, že „gény nie sú schopné predvídať“ a „neplánujú dopredu“, vštepuje génom vedomie a „sebeckú“ identitu. Snažia sa replikovať, akokeby vedome plánovali, ako to najlepšie dosiahnuť: „Geny jsou teoreticky i prakticky schopny sáhnout ven skrze stěny ‚svých‘ jednotlivých těl a ovlivňovat věci v okolním světě, někdy neživé předměty, jindy živé organismy, a občas působiti na značnou vzdálenost. S trochou fantazie si můžeme představit gen sedící v centru rozprostřené sítě rozšířené fenotypové moci. Předměty tohoto světa jsou pak centrem, do něhož se sbíhá síť vlivů mnoha genů sídlících v okolních organismech. Dlouhé prsty genů neznají žádné hranice.“ (Dawkins, Sobecký gen, Mladá fronta, str.8, 15, 107) Z toho, že Dawkinsove jednotlivé organizmy neprežijú z jednej generácie na druhú, zatiaľ čo gény áno, vyplýva, že prirodzený výber funguje na tom, čo prežije, totiž na génoch. Z tohto dôvodu celý výber prebieha v konečnom dôsledku na úrovni DNA. Zároveň každý gén pri reprodukcii na ďalšiu generáciu si konkuruje s ostatnými. „Čo je konieckoncov na génoch také výnimočné? Odpoveď je, že sú to replikátory.“

Podľa toho je gén replikátor života; teda organizmus je jednoducho dopravným prostriedkom pre gény („nástroj prežitia – robotické vozidlá slepo naprogramované uchovať sebecké molekuly známe ako gény“..., ktoré „sa hemžia vo veľkých kolóniách, bezpečne usadené v gigantických nemotorných robotoch“) (Dawkins, Sobecký gén, str. 77,3,13). Je to prepracovanie Butleroveho slávneho aforizmu, že sliepka je jednoducho spôsob pre vajíčko, ako urobiť ďalšie vajcia. Živočích je pre Dawkinsa spôsob pre DNA, ako vytvoriť viac DNA. Napúšťa gény niektorými mystickými vlastnosťami, čo je v podstate teleologické.

„Mám podozrenie,“ hovorí Dawkins na svoju obranu, „že Rose a Gould sú deterministi v tom, že veria, že za našimi činmi je hmotný, materialistický základ. To som aj ja... akýkoľvek pohľad človek zaujme v otázke determinizmu, vloženie slová ‚genetický’ neurobí žiadny rozdiel.“ Potom pridá, „ak ste plnokrvný determinista budete veriť, že všetky vaše činy sú určené hmotnými príčinami v minulosti ... aký rozdiel to môže prípadne urobiť, ak niektoré z týchto hmotných príčin budú genetické? Prečo sa genetickí deterministi považujú za neúprosnejších alebo zbavených viny ako tí, čo považujú prostredie za dôležitejšie?“ (Dawkins, The Extended Phenotype, str. 10-11)

Všetko v prírode má príčinu a účinok, pričom účinok sa zase stáva príčinou. Dawkins mieša determinizmus a fatalizmus: „Organizmus je nástrojom DNA.“ Genetický determinizmus má presný význam, podľa ktorého gény majú „určovať“ presnú povahu fenotypu. Niet pochýb o tom, že gény majú silný vplyv na formu organizmu, ale ako na tvora bude mať rozhodujúci vplyv okolité prostredie. Napríklad, ak dve identické dvojčatá vyrastajú v dvoch úplne odlišných prostrediach, budú mať dva rôzne charaktery. Ako vysvetľuje Rose, „avšak v skutočnosti musí výber pôsobiť na mnohých úrovniach. Jednotlivé génové úseky DNA môžu alebo nemusia byť samostatne vybrané, ale táto DNA sa prejaví na pozadí celého genotypu; jednotlivé zostavy génov alebo celých genotypov musia teda samy o sebe predstavovať ďalší stupeň výberu. Ďalej, genotyp existuje v rámci fenotypu, a či tento fenotyp prežije alebo nie, závisí na jeho interakcii s ostatnými. Z toho dôvodu bude vybraný iba na pozadí populácie, v ktorej je integrovaný.“ (S. Rose, Molecules and Minds, str. 64-65)

V neskorších vydaniach knihy Sebecký gén (The Selfish Gene, 1989) a knihy Rozšírený fenotyp – predĺžená ruka génu (The Extended Phenotype: The Long Reach of the Gene, 1982) bol Dawkins nútený sa do určitej miery stiahnuť a pozmeniť svoje argumenty. Tvrdil, že okázalý jazyk, ktorý použil, mohol viesť k zlému vyjadreniu a zlému pochopeniu: „Je to až príliš jednoduché nechať sa uniesť a tak dať hypotetickým génom kognitívnu múdrosť a predvídavosť v plánovaní ich ‘stratégie‘.“ Avšak stále bráni svoj základný argument a chápe život „v zmysle genetických replikátorov, ktoré sa zachovávajú prostredníctvom svojich rozšírených fenotypov“. A že „prirodzený výber je diferenciálne prežitie génov“. Dawkins teraz hovorí, že „gény môžu zmeniť účinky iných génov a môžu zmeniť účinky životného prostredia. Javy prostredia, vnútorné ako aj vonkajšie, môžu zmeniť účinky génov a môžu zmeniť účinky iných javov prostredia.“ Bez ohľadu na tento ústupok, Dawkinsove hlavné tézy zostávajú.

Napríklad, hovorí: „Antikoncepce bývá napadána jako ‚nepřirozená‘. To je pravda, je velice nepřirozená. Ovšem stejně nepřirozený je sociální stát. Většina z nás však pokládá sociální stát za nezbytný. Ale nepřirozený sociální stát nemůže existovat bez nepřirozeného omezování porodnosti , jinak by to vedlo k daleko horšímu utrpení, než k jakému dochází v přírodě.“ A pokračuje, „Sociální stát je zřejmě největší altruistický systém, jaký kdy živočišná říše poznala. Každému altruistickému systému je však daná nestabilita, neboť je bezbranný proti sobeckým jedincům. Lidé, kteří mají více dětí, než jsou schopni vychovat, jsou nejspíš příliš omezení, než abychom je mohli obvinit z vědomého zneužívání.“

Podľa Dawkinsa je adopcia dieťaťa proti inštinktom a záujmom našich „sebeckých génov“. „Ve většině případů bychom asi měli brát adopci, jakkoli se nám může zdát dojímavá, jako další příklad, kdy se vestavěné pravidlo minulo cílem. To proto, že obětavá samice péčí o sirotka nijak neposlouží vlastním genúm. Plýtvá časem a energií, jež by mohla investovat do životů svých příbuzných, zvláštť do svých vlastních budoucích mláďat. Nejspíš je to omyl, jaký se stává příliš zřídka, než aby se přírodní výběr ‚obtěžoval’ změnou pravidla, která by mateřský instinkt více zpřesnila.“

Hovorí: „Má-li samice spolehlivý důkaz, že může očekávat hladování, je v jejím vlastním sobeckém zájmu zredukovat počet svých mladých.“ Dawkins sa tiež domnieva, že prírodný výber by dal prednosť deťom, ktoré podvádzajú, klamú, švindlujú a využívajú a že „Když tedy pozorujeme divoké populace, můžeme očekávat podvádění a sobeckost uvnitř rodin. Výrok ‚mládě by mělo podvádět‘ jednoduše znamená, že geny, které nabádají mláďata k podvádění, jsou v genofondu zvýhodněny.“ (Dawkins, Sobecký gen, str. 52, 45-46,59) Dochádza k záveru, že organizmus je nástrojom DNA, nie naopak.

Tieto poznámky nie sú ani tak zaujímavé pre to, čo by nám hovorili o génoch, ale preto, že odhaľujú stav spoločnosti v poslednom desaťročí 20. storočia. V niektorých spoločnostiach môžu dať genetickú výhodu silné svaly alebo schopnosť bežať rýchlo. Ak sa takáto výhoda pripisuje sklonu klamať, podvádzať a využívať, musí to znamenať, že tieto prvky sú vlastnosti najviac potrebné na dosiahnutie úspechu v modernej spoločnosti a z hľadiska zástancov „trhových hodnôt“ to je úplne správne. Aj keď je veľmi sporné, či sa tieto vlastnosti môžu v skutočnosti ďalej odovzdávať genetickým mechanizmom, je určite nesporné, že tvoria najdôležitejšie vlastnosti sebectva buržoázie. „Vojna všetkých proti všetkým“, ako hovorí starý Hobbes, je základné stanovisko kapitalistickej spoločnosti.

Je pravda, že takáto mentalita je geneticky podmienenou časťou „ľudskej prirodzenosti“? Pripomeňme si, že kapitalizmus a jeho hodnoty existujú len nanajvýš posledných 200 rokov z približne 5000 rokov zaznamenanej histórie a 100 tisíc rokov ľudského vývoja. Ľudská spoločnosť bola počas drvivej väčšiny svojej existencie založená na princípe spolupráce. Vlastne bez nej by sa ľudské bytosti nikdy nepovzniesli nad úroveň zvierat. Konkurencia má ďaleko od toho, aby bola nevyhnutnou súčasťou ľudskej psychiky, je to nový fenomén, odraz spoločnosti založenej na tovarovej výrobe, ktorý komolí a prekrúca ľudskú prirodzenosť do vzorcov správania, ktoré by boli v minulosti považované za odporné a neprirodzené.

Je príliš ľahké viniť nejaký záhadný jav, ako sú „naše gény“, že zodpovedá za sebeckú morálku trhu. Navyše, nie je to otázka zoológie ale spoločenskej triedy. Jednotliví kapitalisti si navzájom konkurujú a neváhajú používať žiadne metódy, aby zničili svojich súperov - lži, podvádzanie, priemyselnú špionáž, obchodovanie s využitím dôverných informácií, dravé pohltenie - toto sa považuje za normálnu obchodnú prax. Z hľadiska robotníckej triedy je situácia iná. Nie je to otázka morálky jednotlivca, ale práve sociálneho prežitia (sociologický ekvivalent „prežitia najschopnejších“). Jediná sila, ktorú robotnícka trieda má proti zamestnávateľom, je sila jednoty, teda práve spolupráca.

Bez organizácie, počnúc úrovňou odborov, je robotnícka trieda len surovinou na vykorisťovanie. Potreba pracujúcich spojiť sa pri obrane svojich záujmov, je lekcia, ktorej sa musia znova a znova učiť. Sebectvo a „individualizmus“ (v buržoáznym zmysle slova) je pre robotnícku triedu úplnou porážkou. Milionárska tlač prezentuje každého štrajkokazcu ako veľkého zástancu „individuálnych slobôd“, pretože je v záujme zamestnávateľov rozprašovať robotnícku triedu, redukovať ju na jej komponenty, vydané úplne na milosť a nemilosť kapitálu. Aj tu platí dialektický zákon, že celok je väčší ako súčet častí. Či už vedome alebo nie, tí, ktorí prezentujú sebectvo ako ideál, alebo aspoň ako „ľudskú prirodzenosť“, zaujali konkrétne stanovisko k boju medzi námezdnou prácou a kapitálom a nemôžu sa sťažovať, ak sú kritizovaní, že poskytujú obilie do thatcherovského mlynu.

Dawkins nevidí evolúciu ako výsledok boja organizmov, ale ako boj génov, ktoré chcú samé seba kopírovať. Telá, ktoré obývajú, sú druhotné. Zahodíl darwinovskú zásadu, že jednotkami výberu sú jednotlivci. To je od základu zlá idea. Prirodzený výber prebieha na úrovni organizmov, tiel. Zvýhodňuje niektoré telá, pretože sú lepšie prispôsobené svojmu prostrediu. Gén je časť DNA, nachádzajúcej sa v bunkovom jadre, ich veľké množstvo vplýva na rozvoj väčšiny častí tela. Telo je zase ovplyvnené celým radom faktorov životného prostredia, externých a interných. Prirodzený výber neprebieha priamo na úrovní častí. Prebieha na úrovní tiel, pretože sú istým spôsobom „schopnejšie“, teda silnejšie, divokejšie, teplejšie a tak ďalej. Ak existuje konkrétny gén pre silu alebo iné takéto špecifické atribúty, potom môže mať Dawkins pravdu. Ale nemá. Neexistuje ani jeden gén, ktorý by kódoval čo i len jediný kúsok anatómie. Napríklad, pokyny pre stavbu ucha sa nachádzajú v rade samostatných génov, z ktorých každá polovica pochádza od jedného rodiča.

Ako vysvetľuje Stephen Jay Gould: „Ten (prirodzený výber) prijme alebo odmietne celé organizmy, pretože súbor častí, interagujúcich zložitým spôsobom, preukazuje výhody... Organizmy sú oveľa viac než púhe zlúčenie génov. Majú dôležitú históriu, ich súčasti sú v zložitých vzájomnych vzťahoch. Organizmy sú vytvorené génami, ktoré fungujú vo vzájomnej zhode, sú ovplyvnené prostredím, prevedené do častí, ktoré výber vidí a častí, ktoré nevidí. Molekuly, ktoré určujú vlastnosti vody, sú zlou analógiou ku génom a telám.“ (Gould, The Panda’s Thumb, str. 77-78)

Túto analýzu podporuje aj Steven Rose v kritike Dawkinsa: „Avšak v skutočnosti musí výber pôsobiť na mnohých úrovniach. Jednotlivé génové úseky DNA môžu alebo nemusia byť samostatne vybrané, ale táto DNA sa prejaví na pozadí celého genotypu; jednotlivé zostavy génov alebo celých genotypov musia teda samy o sebe predstavovať ďalší stupeň výberu. Ďalej, genotyp existuje v rámci fenotypu, a či tento fenotyp prežije alebo nie, závisí na jeho interakcii s ostatnými. Z toho dôvodu bude vybraný iba na pozadí populácie, v ktorej je integrovaný (S. Rose, Molecules and Minds, str. 64-65)

Dawkinsova metóda ho vedie do bažiny idealizmu, keď sa pokúša tvrdiť, že ľudskú kultúru možno redukovať na jednotky, ktoré nazýva mémy, ktoré sa zjavne, rovnako ako gény, samé replikujú a bojujú o prežitie. To je jednoznačne zle. Ľudská kultúra sa dedí z generácie na generáciu nie cez mémy, ale vzdelávaním v najširšom slova zmysle. Nie je biologicky zdedená, ale každá nová generácia sa ju musí znovu starostlivo naučiť a rovinúť. Kultúrna rozmanitosť nesúvisí s génmi, ale s dejinami spoločnosti. Dawkinsov prístup je v podstate redukcionistický.

Spoločnosti sa delia na organizmy, organizmy na bunky, bunky na molekuly a molekuly na atómy. Podľa Dawkinsa je možné ľudskú prirodzenosť a motiváciu pochopiť analýzou ľudskej DNA. To isté platí pre Jamesa Watsona (objaviteľa, spolu s Crickom a Franklinom, dvojitej špirály DNA), ktorý povedal: „Čo je tam iné okrem atómov?“ Nikdy nepripustia existenciu buď viacerých úrovní analýzy alebo komplexných spôsobov rozhodovania. Ignorujú základné vzťahy medzi bunkami a organizmom ako celku. Táto empirická metóda, ktorá sa spolu s vedeckou revolúciou objavila pri zrode kapitalizmu, bola vo svojej dobe progresívna, ale teraz sa stala brzdou vedeckého pokroku a pochopenia prírody.

(dokončenie tretej časti nabudúce)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára