utorok 22. januára 2019

Prežijú len najbohatší

Douglas Rushkoff | medium.com

Minulý rok som bol pozvaný na super luxusné miesto, aby som predniesol kľúčový prejav, kde som očakával, že tam bude približne stovka bankárov. Jednalo sa o zďaleka najväčší honorár, aký mi bol kedy ponúknutý za prednášku – okolo polovica môjho ročného profesorského platu – to všetko za poskytnutie vhľadu do problematiky “budúcnosti technológií.”

Nikdy som neobľuboval rozprávať o budúcnosti. Záverečná diskusia vždy skončí skôr ako salónna debata, v ktorej sa ma pýtajú na môj názor na najčerstvejšie klebety z oblasti nových technológií, akoby boli ukazovateľmi pre možné investície: blockchain, 3D tlač, CRISPR (druh DNA). Publikum má len zriedka kedy záujem dozvedieť sa o týchto technológiách, alebo ich potenciály viac ako len binárnu odpoveď, či do nich investovať, alebo nie. Ale peniaze zavážili, tak som to vzal.

Potom, čo som prišiel som bol odvedený do, myslel som si, prípravnej miestnosti. Ale miesto toho, aby mi pripevnili mikrofón, či odviedli ma na pódium, len som tam sedel pri prázdnom oválnom stole, kým poslucháčov priviedli za mnou: päť super boháčov – áno, všetko muži – z vrchného poschodia sveta hedžových fondov. Po chvíli oťukávania som zistil, že ich nezaujímajú informácie, ktoré som si pripravil o budúcnosti technológií. Prišli s vlastnými otázkami.

Začali dostatočne neškodne. Etherum, alebo bitcoin? Je kvantová výpočtová technika skutočná vec? Pomaly, ale isto sa však blížili k tomu, čo ich naozaj zaujímalo.

Ktorý región bude najmenej zasiahnutý prichádzajúcou klimatickou krízou: Nový Zéland, alebo Aljaška? Naozaj Google buduje Rayovi Kurzweilovi domov pre jeho mozog a prežije jeho vedomie ten proces prechodu, alebo zomrie a znovu sa zrodí ako úplne nové? A nakoniec generálny riaditeľ maklérskeho domu prezradil, že jeho vlastný podzemný bunker je takmer hotový a spýtal sa, “Ako si udržím autoritu pred mojou bezpečnostnou službou, po udalosti?”

Napriek tomu ich celému bohatstvu a moci, neverili, že môžu ovplyvniť budúcnosť. Udalosť. To bol ich výraz pre environmentálny kolaps, sociálne nepokoje, jadrové výbuchy, nezastaviteľný vírus, alebo hacknutie pánom Robotom, ktoré všetko vypne.

Táto jediná otázka nás zamestnávala po zvyšok našej hodiny. Uvedomovali si, že budú potrebovať ozbrojenú silu, ktorá bude chrániť ich usadlosti pred rozhnevanými hordami. Ale ako zaplatia strážnu službu, keď peniaze už budú bezcenné? Čo zabráni strážcom zvoliť si vlastného vodcu? Miliardári zvažovali použitie zámkov so špeciálnymi kombináciami ku skladom so zásobami potravín, ktoré budú poznať len oni. Alebo donútiť strážcov nosiť bezpečnostné obojky ako cenu za ich prežitie. Alebo zostrojenie robotov, aby slúžili ako strážcovia a robotníci – ak takáto technológia bude včas dostupná.

Vtedy mi to došlo: Aspoň pokiaľ šlo o týchto pánov, toto bola diskusia o budúcnosti technológií. Brali si príklad zo snahy Elona Muska kolonizovať Mars, Petra Thiela zvrátiť proces starnutia, či Sama Altmana a Raya Kurzweila, nahrať svoje mysle do super počítača, pripravovali sa na digitálnu budúcnosť, ktorá mala omnoho menej čo dočinenia so snahou spraviť svet lepším miestom ako s celkovým prekonaním ľudských obmedzení a zabezpečením sa pred veľmi reálnymi a prítomnými ohrozeniami v podobe klimatických zmien, zvyšujúcej sa hladine oceánov, masovej migrácie, globálnych pandémií, nativistickej panike (americká xenofóbia) a vyčerpania zdrojov. Pre nich je budúcnosť technológii skutočne len o jednej veci: o úteku.

Nie je nič zlé na šialene optimistických opisoch toho ako môžu technológie pomôcť ľudskej spoločnosti. Ale súčasné smerovanie k post humánnej utópii je niečo iné. Je to menej predstava celkového posunu ľudstva do nové stavu bytia ako skôr snaha prekonať všetko ľudské: telo, vzájomnú závislosť, súcit, zraniteľnosť, a komplexnosť. Ako už technologickí filozofi upozorňujú roky, dnes, transhumánna vízia príliš ľahko redukuje celú realitu na dáta, uzatvárajúc, že “ľudia nie sú nič viac ako informácie spracúvajúce objekty.”

Je to redukcia ľudskej evolúcie na videohru, v ktorej niekto vyhráva tým, že nájde únikový poklop a potom nechá zopár svojich najlepších kamošov, aby šli s ním na tú jazdu. Bude to Musk, Bezos, Thiel… Zukerberg? Títo miliardári sú predpokladanými víťazmi digitálnej ekonomiky – ten istý príklad prežitia najschopnejších, ktorý poháňal väčšinu týchto špekulácií od samého začiatku.

Samozrejme, nie vždy to bolo takto. Bol tu krátky okamih, začiatkom 90-tych rokov, kedy to vyzeralo, že digitálna budúcnosť je otvorená pre naše objavy. Technológie boli ihriskom kontra kultúry, ktorá v nej videla možnosti vytvoriť viac inkluzívnu, rovnostárskejšiu a ľudskejšiu budúcnosť. Ale zavedené obchodné záujmy videli len nový potenciál pre to isté ťaženie a príliš mnoho technológov bolo zlákaných prvotnou ponukou trhu. Digitálna budúcnosť bola čoraz viac chápaná ako burzová budúcnosť, alebo budúcnosť bavlny – niečo, čo sa dá predvídať a dávať na to stávky. Takže takmer každá prednáška, článok, štúdia, dokument, či vládny návrh bol vnímaný ako relevantný len potiaľ, kým odkazoval na niektorý z akciových symbolov. Budúcnosť sa stáva menej niečím, čo tvoríme našimi každodennými voľbami, či pozitívnou víziou pre ľudstvo, ako predurčeným scenárom, na ktorý vkladáme stávky s našim rizikovým kapitálom a dosahujeme ju pasívne.

Toto všetkých oslobodilo od morálnych dopadov ich konania. Technologický vývoj sa stal menej vecou kolektívneho rozkvetu ako prežitia jednotlivca. A čo je horšie, prišiel som na to, že upozorňovať na tieto problémy znamenalo, nechtiac sa dostať do pozície nepriateľa trhu, či antitechnologického hňupa.

Takže namiesto riešenia praktickej etiky pri ochudobňovaní a vykorisťovaní mnohých v záujme malej hŕstky, väčšina akademikov, novinárov a autorov sci-fi, rozoberajú omnoho abstraktnejšie a zábavnejšie otázky: Je spravodlivé, aby obchodník na burze používal mozgové stimulanty? Mali by deti dostávať implantáty pre učenie cudzích jazykov? Chceme, aby autonómne vozidlá uprednostnili život chodca, alebo pasažiera? Mali by byť prvé kolónie na Marse riadené demokraticky? Mení sa mi identita zmenou mojej DNA? Mali by mať roboty svoje práva?

Pýtať sa takéto otázky, hoci môžu byť filozoficky zábavné, je slabou náhradou za skutočné popasovanie sa s reálnymi morálnymi dilemami spojenými s bezuzdným technologickým napredovaním v záujme korporátneho kapitalizmu. Digitálne platformy sa už teraz zmenili z už aj tak koristníckych a nenásytných tržníc (vezmime si taký Walmart) na ich ešte dehumanizovanejších nástupcov (napríklad taký Amazon). Väčšina z nás si uvedomuje tieto neduhy vo forme automatizácie pracovných miest, dočasnej práce a zániku lokálneho obchodu.

Ale omnoho devastujúcejšie dopady má tento digitálny kapitalizmus, s pedálom na podlahe, na životné prostredie a globálnu chudobu. Výroba časti našich počítačov a smartfónov stále využíva sieť otrockej práce. Tieto praktiky sú tak hlboko zakorenené, že spoločnosť s názvom Fairphone (spravodlivý telefón), založená od základov tak, aby vyrábala a predávala etické telefóny, zistila, že je to nemožné. (Zakladatelia spoločnosti v súčasnosti označujú svoje produkty ako “spravodlivejšie” telefóny.)

A zatiaľ dolovanie vzácnych kovov a odpad z našich vysoko digitálnych technológií ničí životné prostredie ľudí a nahrádza ho smetiskami toxického odpadu, ktoré potom prehľadávajú deti poddaných a ich rodiny, ktoré potom predávajú použiteľný materiál späť výrobcom.

Toto vytesňovanie chudoby a jedov “mimo dohľad, mimo myseľ” nezmizne tým, že si na oči nasadíme naše okuliare s virtuálnou realitou a ponoríme sa do alternatívnej skutočnosti. Ak nič iné, tak čím dlhšie budeme ignorovať sociálne, ekonomické a environmentálne dôsledky, tým väčším problémom sa stanú. A to, na oplátku, motivuje viac utekania, izolácie a apokalyptických vízií – a viac zúfalo konštruovaných technologických a obchodných plánov. Cyklus sa uzatvára.

Čím viac prijímame tento pohľad na svet, tým viac nazeráme na človeka ako na problém a technológiu ako riešenie. Samotný základ toho, čo znamená byť človekom je vnímaný menej ako výhoda, no skôr ako chybu. Neberúc ohľad na ich zabudované nastavenia sa technológie vnímajú ako neutrálne. Akékoľvek zlé správanie, ktoré v nás vyvolávajú je len odrazom nášho skazeného vnútra. Akoby tu bola akási vrodená beštia, ktorú by sme mali viniť za naše problémy. Tak ako neefektívnosť lokálneho trhu taxi služieb môže byť “vyriešená” aplikáciou, ktorá nechá ľudských vodičov zbankrotovať, mätúce protirečenia ľudskej psychiky môžu byť napravené digitálnym, alebo genetickým vylepšením.

A nakoniec, podľa ortodoxnej viery v technologické riešenia, ľudská budúcnosť vyvrcholí v nahraní vedomia do počítača, alebo ešte lepšie, v akceptovaní technológií, ako našich nástupcov. Ako členovia nejakého gnostického kultu, sa kloníme k nastúpeniu ďalšej fázy prechodu v našom vývoji, zbaviac sa tiel a nechajúc ich za nami spolu s našimi hriechmi a problémami.

Naše filmy a televízne programy nám prehrávajú tieto predstavy. Zombie príbehy zobrazujú postapokalyptický svet, v ktorom ľudia nie sú o nič lepší ako zombíci – a zdá sa, že to aj vedia. A čo je horšie, tieto programy nabádajú divákov k predstave budúcnosti ako bitke medzi zvyšnými ľuďmi s nulovým výsledkom, kde prežitie jednej skupiny je závislé na zániku tej druhej. Dokonca aj Westworld – ktorý je založený na sci-fi románe, v ktorom sa to hemží robotmi – zakončil svoju druhú sériu so záverečným odhalením: človek je jednoduchší a predvídateľnejší ako umelá inteligencia, ktorú vyrábame. Roboti sa naučili, že každý z nás sa dá redukovať na pár riadkov kódu a že sme neschopní urobiť akékoľvek vedomé rozhodnutie. Do šľaka, ešte aj roboty v tom príbehu chcú utiecť z ich obmedzujúcich tiel a stráviť zvyšok ich života v počítačovej simulácii.

Mentálne vývrtky potrebné pre takúto zásadnú výmenu rolí medzi ľuďmi a strojmi stojí na predpoklade, ktorý sa vinie v pozadí a to, že ľudia za veľa nestoja. Tak ich proste zmeňme, alebo ich opustime a to navždy.

A tak tu máme miliardárov, ktorí posielajú do vesmíru elektromobily – akoby to znamenalo niečo viac ako len kapacitu jedného miliardára na spropagovanie jeho firmy. A ak zopár ľudí dosiahne únikovú rýchlosť a nejako prežije v bubline na Marse – napriek našej neschopnosti udržať takú bublinu na Zemi ani v jednej z dvoch multimiliardových pokusných Biosférach – výsledkom nebude pokračovanie ľudského spoločenstva, ale iba záchranný čln pre elitu.

Keď sa ma hedžoví fondári spýtali na najlepší spôsob ako si udržať autoritu u ich bezpečnostných jednotkách po “udalosti”, navrhol som, že najlepšie bude, keď sa budú starať o týchto ľudí skutočne dobre, už teraz. Mali by sa k nim správať tak, akoby boli členmi ich rodiny. A čím viac budú rozširovať tento étos začleňovania do zvyšku ich obchodnej praxe, siete dodávateľského manažmentu, snáh o udržateľnosť a prerozdeľovania bohatstva, o to menšia tu vôbec bude šanca príchodu “udalosti”. Všetka tá technologická magickosť by mohla byť aplikovaná v prospech menej romantických, no viac kolektívnych záujmov už dnes.

Boli pobavený mojim optimizmom, ale naozaj ho neprijali. Nezaujímalo ich ako odvrátiť katastrofu; sú presvedčení, že sme ďaleko za čiarou. A napriek všetkému ich bohatstvu a moci, neveria, že môžu ovplyvniť budúcnosť. Jednoducho akceptujú najčernejšie zo scenárov a následne zhŕňajú všetky peniaze a technológie, ktoré si môžu dovoliť, aby sa zabezpečili – obzvlášť, ak si nevedia vybaviť sedadlo v rakete na Mars.

Našťastie, pre tých z nás, ktorí nemáme financie na zbavenie sa vlastnej ľudskosti, máme oveľa lepšie možnosti k dispozícii. Nemusíme využívať technológie takým antisociálnym a atomizujúcim spôsobom. Môžeme sa stať individuálnymi konzumentmi a profilmi, aké od nás chcú naše zariadenia a platformy, alebo môžeme pamätať na to, že skutočne vyspelý človek v tom nejde sám.

Byť človekom nie je o individuálnom prežití, či úniku. Je to tímový šport. Akákoľvek budúcnosť na ľudí čaká, budeme v tom spolu.

Douglas Rushkoff je autorom vychádzajúcej knihy Tím človek (W. W. Norton, január 2019) a moderátor podcastu TeamHuman.fm.

zdroj: medium.com

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára