piatok 22. februára 2019

Tento teoretik má za to, že kapitalizmus vytvára masových vrahov tým, že spôsobuje u ľudí poruchy

Niamh McIntyre | VICE

Hovorili sme s akademikom Francoom „Bifom“ Berardim, ktorý verí, že masové vraždenie ako bola Germanwingská tragédia by mohli byť spôsobené dopadmi kapitalizmu na naše kolektívne duševné zdravie.

Niekoľko dní po Germanwingskej tragédii médiá skúmali každý aspekt zo života druhého pilota Andreasa Lubitza. Lekárske záznamy, minulé vzťahy a svedectvá kolegov, to všetko bolo znovu a znovu analyzované, aby bol vytvorený naratív v rámci našej snahy pochopiť, prečo a ako mohol jeden človek zabiť 150 iných.

No pre niektorých je toto obsesívne piplanie sa v Lubitzovom živote zavádzajúce, pretože dáva príliš veľký dôraz na jedinca a ignoruje širšiu štruktúru, v rámci ktorej bola táto masová vražda spáchaná. Russell Brand nedávno obvinil za túto tragédiu nie (ako mnohí) Lufthansu, spoločnosť ktorá Lubitza zamestnávala, ani nie samotného Lubitza, ale našu kultúru neúprosnej prepracovanosti a sociálneho odcudzenia, ktoré spôsobuje u ľudí poruchy.

Spôsob akým hovoríme o duševno zdraví je väčšinou odpolitizovaný. Vyliečenie sa je zodpovednosťou jedinca. Koreňom problému je rodina. Málokedy vidíme pokus zasadiť jedinca, či rodinu do systematickej štruktúry akou je kapitalizmus, či rasizmus. Všetky fakty, ktoré máme o Germanwingskej tragédii pochádzajú z väčšej časti z uniknutých záznamov, ktoré naznačujú, že Lubitz bol mentálne chorý a že túto svoju chorobu skrýval pred jeho zamestnávateľmi. Prečo? Pretože by stratil prácu, ekonomickú istotu, jeho prostriedky prežitia.

Franco „Bifo“ Berardi je taliansky marxistický akademik a teoretik, ktorý sa témou obšírne zaoberá. V úvode k jeho štúdii o masovom vraždení, Hrdinovia, píše: „Videl som agóniu kapitalizmu a rozklad sociálneho spoločenstva z veľmi zvláštneho hľadiska: zločinu a samovraždy.“ Pre Berardiho, nie je masové vraždenie odchýlkou, či monštrom, ale črta priamo spôsobovaná systémom, ktorý nás všetkých tlačí byť neustále produktívnymi a súťaživými.

VICE: Tu v Spojenom kráľovstve máme komentátora, Russella Branda. Povedal, že: „(Lubitz) žil v systéme, ktorý spôsoboval u ľudí poruchy, pretože máme málo súdržnosti, málo vzťahov a málo pravdy.“ Súhlasí to s vašou teóriou kapitalizmu a masového zabíjania?

FB: Prepáčte, nezachytil som... kto je ten človek?

Je komediálnym a populárnym ľavicovým komentátorom.

Aha. Nuž... musíme sa samých seba opýtať: „Čo je to nedostatok súdržnosti?“ Netvárim sa, že mám univerzálnu odpoveď. Ale čo môžem povedať je, že počet samovrážd rastie obzvlášť rýchlo, za posledných 45 rokov – o 60% podľa Svetovej zdravotníckej organizácie. Je to epidémia.

Na každého jedného, ktorému sa samovražda podarí, pripadá 20 ľudí, ktorí sa o to pokúsili neúspešne. A čo sa ešte udialo za posledných 40 rokov? Neoliberálna transformácia a väčšia konektivita- to je moja odpoveď na vašu otázku o súdržnosti. Vidíme bezprecedentný vrchol nutnosti ekonomickej súťaživosti a všeobecného úpadku citlivosti a ľudských vzťahov.

A to je práve to, čo hovorí Brand o nedostatku sociálnej súdržnosti. Ale ako sa zo samovrážd, ktoré ako hovoríte sú dnes epidémiou, stali tieto strašidelné akty masového zabíjania?

Nuž, pretože títo ľudia nenávidia všetkých. Výskyt psychopatológie je na vzostupe. Viete, moja kniha sa tiež pokúša nájsť spôsob pochopenia rozširujúceho sa samovražedného terorizmu, aktov, ktoré dnes napríklad pácha Islamský štát. Tento fenomén... Nemyslím si, že ho vieme popísať len v ideologickom, či náboženskom rámci.

Samozrejme, že tieto náboženské a politické predstavy existujú a sú dôležitým faktorom, ale mám za to, že hlbším a univerzálnejším motívom pre takéto činy je utrpenie. Pretože nemôžete pochopiť mladého človeka z Londýna, ktorý odíde do Sýrie, aby zabíjal a bol zabitý len na báze jeho náboženského presvedčenia. Musíme sa pokúsiť porozumieť ich poníženiu... musíme sa pokúsiť pochopiť, aké peklo je v ich vnútri.

Vo svojej knihe kontroverzne tvrdíte, že masový vrah je „menej pokrytecký, ako priemerný neoliberálny politik“. Myslíte si, že masový vrahovia uskutočňujú neoliberálnu ideológiu?

No, opýtam sa: Čo je jadrom neoliberálnej ideológie? Ako prvé, že ste sami, že si jedinec súťažiaci so všetkými ostatnými. Za druhé, že skutočné delenie medzi ľuďmi je na víťazov a porazených, tak? Už niet viac stabilnej triednej identity, niet viac stabilnej politickej identity – skutočným delením neoliberálnych ľudí je na víťazov a porazených. A ak ste mladý človek, ktorý vyrástol v kapitalistickom prostredí a toto pochopíte, že vlastne sa nikdy nemôžete stať víťazom, čo urobíte?

V niektorých prípadoch sa rozhodnete, že budete víťazom aspoň na sekundu, hodinu, moment. Pretože sa cítite ako víťaz, keď zabijete ľudí naokolo a potom aj seba. A to nie je len moja teória; nie ja hovorím túto hroznú vec. Sú to Eric Harris a Dylan Klebold, dvaja mladí muži, ktorí spáchali hromadnú vraždu a následne sa zabili na Kolumbijskej strednej v 1999. Vo svojich denníkoch, ktoré sú verejne dostupné, napísali: „Vy ste mi dali všetky tieto sračky, hovoriac mi, že som lúzer, ale na minútu budem víťazom.“ A tak to vidíte, nie je to ani tak neoliberálna ideológia; je to skôr konkrétny psychologický efekt tejto neoliberálnej ideológie.

Dá sa povedať, že akt masového vraždenia predstavuje akési konečné potvrdenie individualizmu, v ktorom jedinec podriadi svoje prostredie a všetkých v ňom svojej vôli?

Sú tu dve strany tohto fenoménu. Na jednej strane, utrpenie a poníženie vás tlačia do toho, aby ste urobili tú jedinú možnú vec. Zabiť sa, aby ste zrušili tú neistotu vašej existencie.

Druhou fázou je urobiť akt okázalým predstavením. V mnohých prípadoch, ktoré sa pokúšam analyzovať vo svojej knihe – obzvlášť v prípade Seunga-Hui Choa, vraha z juhokórejského Virgina Tech a Pekka-Erica Auvinena, ktorý strieľal v Jokelskej škole – ich povedomie o spektakularite je veľmi jasné. Robili si selfie fotky pred, počas aj po čine. Posielali videá a prehlásenia veľkým vysielateľom ako CBS, písali svoje manifesty na internet.

Na sekundu chcú byť víťazmi, ale zároveň chcú byť slávni, chcú, aby ich všetci poznali. Takže si myslím, že kľúčovým prvkom je toto seba-nazeranie izolovaného jedinca, ktorý vykoná hromadnú vraždu a že východisko z takejto izolácie nachádzajú v spektakularizácii takýchto činov.

Lubitz neurobil video, nenapísal manifest. Pri neprítomnosti tohto zásadného východiska, chýbajúcej „spektakularizácii“ ako hovoríte, je na mieste brať ho ako súčasť tohto fenoménu?

Samozrejme, podľa niektorých zdrojov, Andreas Lubitz, mesiace pred tým povedal svojej snúbenici slová v zmysle, že: „Stanem sa svetovo slávnym, spôsobím zmenu vo svete.“ Takže táto megalomanská tendencia je jasne prítomná v myslení Andreasa Lubitza. Ale, čo je pre mňa na tomto príbehu zarážajúcejšie je, že jeho depresia je v úplnom rozpore s ideológiou nízko nákladových aeroliniek, pre ktoré pracoval; tá filozofia de regulovanej ekonomiky, kde sa od každého žiada, aby neprestajne dával v záujme prežitia.

Po (Germanwingskej tragédii) je od leteckých spoločností vyžadované, aby zdvojili testovanie psychického stav ich zamestnancov. Piloti by nemali byť náchylný panikáriť, či byť depresívny. Všetci budú podrobení psychickým testom, aby sme vylúčili niektorých z trhu práce. Bola by to dobrá myšlienka – až na to, že potom väčšina obyvateľstva by mala dostať dovolenku.

Som zvedavý: ak sú hromadné vraždy symptómom neoliberalizmu, v ktorom všetci žijeme, prečo sú potom všetci tí osamelí zabijaci muži?

Áno, to je pravda. Na začiatku mojej knihy hovorím, že budem písať o mladých aj starých, bielych a čiernych, kresťanoch a moslimoch – ale iba o mužoch. Myslím, že nikdy žiadna žena nevykonala takýto čin. Prečo je tomu tak? Kľúčovým bodom v tomto naratíve je náš kultúrny problém súťaže.

Viem, že mnohé ženy sú skutočne súťaživé, ale myslím si, že súťaživosť ako znak je výhradne mužský problém: sprvoti na sexuálnej úrovni a tiež na tej ekonomickej. Feminizmus, pokiaľ viem, je v zásade o opustení a prekonaní tohto zažitého zmyslu pre súťaživosť. Preto sú všetci masový vrahovia muži a výlučne muži.

Ďalším kľúčovým bodom vašej knihy je, že hovoríte o tom, ako virtuálna, či digitálna existencia potláča, svojim spôsobom, našu vieru v realitu...

Áno. Ľudia sú viac navyknutí komunikovať digitálne, spôsobom, ktorý sa vyhýba telu a uzamyká ho v klietke obrazovky. Priznávam, že vidím vzťah medzi rozširovaním sa psychickej labilnosti a osamotením generácie, ktorá stretáva iných ľudí iba prostredníctvom prepojených obrazoviek.

Vytvára naša virtuálna existencia oddelenie od našej skutočnosti, čo spôsobuje nedostatok empatie? Alebo sú hromadné vraždy chytené v digitálnom predstavení napodobňujúcom videohry a hollywoodske filmy?

V tejto súvislosti spomínam Jamesa Holmesa (Jokerovského vraha, ktorý strieľal do davu na premietaní filmu Temný rytier povstal). Vyzerá, že Holmes bol skutočne motivovaný zámerom prelomiť medzeru medzi divákom a predstavením. A tento spôsob zabíjania je súčasťou príbehu, ale opäť, mojim hlavným cieľom nie je vykresliť fenomenológiu samovraždy a masového zabíjania, ale nájsť pôvod, nejaké spojovacie body.

Takže je veľmi zaujímavé pozrieť sa na tento prípad chlapíka, ktorý sa vyberie do kina a zabíja tam ľudí oblečený ako postava z Batmana, ale zároveň je to aj obmedzený prípad. Sú tu stovky tisíc ľudí, ktorí sú v princípe hnaní spáchať samovraždu, jednoducho preto, že už nemôžu tolerovať poníženie ich života v súčasných socioekonomických podmienkach.

zdroj: vice.com

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára