nedeľa 20. decembra 2020

Kapitalizmus s rúškom, alebo bez rúška?

JULIÁN BOSÁK | Nezávislí

Sme neustále vystavovaní voľbe, či už ide o voľbu domácnosti, ktorú navštívime počas vianočných sviatkov, o voľbu politickej strany, produktov v obchode, či postoja v aktuálne pálčivých spoločenských otázkach. Momentálne sme polarizovaní v postoji k pandémii a opatreniam proti nej. V USA chodia sympatizanti Donalda Trumpa hrdo bez rúšok, Bidenovci poslušne s rúškami. Podobné rozdelenie nájdeme aj u nás.

Zaujímavé je, že na Slovensku, možno viac ako v USA, sa dá vidieť, že toto delenie nekopíruje rozdelenie na koalíciu a opozíciu, ale prebieha v rámci oboch mocenských zoskupení, ba dokonca v rámci jednotlivých strán. A tak máme v koalícii Matoviča, ktorý chce momentálne chrániť životy a Sulíka, ktorý si rúško nasadil, až keď nebola iná možnosť ako nevypadnúť zo slušnej spoločnosti a konzistentne chráni skôr biznis pred zdravím. Máme tu aj prezidentku, ktorá drží s vedcami. V opozícii máme slušivý Hlas, zmätený Smer a vulgárne ĽSNS. Túto schizofréniu však najlepšie vystihuje samotný premiér Matovič, ktorý zosobňuje všetky možné prístupy, od volania po blackoute, cez plošné testovanie, plač nad mŕtvymi k otváraniu škôl, kostolov, vybavovanie vyšších limitov pre svadby a samotná účasť na jednej bez rúška. Čokoľvek si o pandémii myslíte, môžete sa prikloniť k niekomu z koalície, či opozície, v Matovičovi nájdete všetko. Moderátori politických debát sa už bežne, šarmantne podivujú: „Ale veď vy kritizujete vlastnú vládu!“

Priestor pre takúto schizofréniu sa otvoril roztvárajúcimi sa nožnicami medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, zväčšujúcou sa nerovnosťou a frustráciou. Systémové strany sú nútené, čím ďalej, tým viac loviť aj vo vodách, ktoré priťahujú strany antisystémové. Navonok musia konať v súlade s pravidlami slušnej spoločnosti, zároveň potrebujú oslovovať „obyčajných ľudí“, ktorí žijú, čím ďalej tým viac inými problémami a riešenia vidia v celkom odlišných prístupoch.

Základným dôvodom tejto schizofrénie je teda neschopnosť kapitalizmu naplniť potreby bežných ľudí a zároveň potreby vlastníkov kapitálu. Pandémia tento rozpor obnažuje, no zároveň udržuje totálne „babylonské zmätenie jazykov“, v ktorom sa môžete dennodenne rozčuľovať, zabávať, či pohoršovať nad nekonečnými zápletkami, prejavmi psychických problémov premiéra, hádok medzi koaličnými partnermi, protichodnými opatreniami, atď. , atď., všetko za podmienky, že nebudete spochybňovať základný rozpor vyplývajúci zo súkromného vlastníctva kapitálu.

Aby som parafrázoval klasika, prezidenta Kisku, ktorý opustil loď medzi prvými: „Zdravie a životy obyčajných ľudí nesmú byť nadradené ekonomickým záujmom vlastníkov kapitálu.“ Aj Matovičove experimenty s plošným testovaním boli len snahou vyhnúť sa lockdownu, ktorý odporúčala pandemická komisia, lebo ako sám povedal: “Sám som dostával správy od veľkých zamestnávateľov, že ak také niečo spravíme (lockdown), tak je ohrozená akákoľvek ďalšia investícia, ktorú na Slovensku chceli robiť, lebo materské firmy, či z Nemecka, či z Francúzska, alebo z iných krajín, ktoré u nás investujú, jednoducho nebudú chcieť investovať v krajine, ktorá nevyužila ešte aj iné možnosti, ktoré mala.”

V kapitalizme preto nemôžeme očakávať, že ochrana zdravia a životov bude skutočne na prvom mieste. Budeme stále svedkami cynického predstierania, že mocným na nás záleží, zatiaľ čo si budú plniť vrecká, kufríky, trezory. Či je to akceptovanie chudoby, bezdomovectva, vojen, hladu a chorôb, ktorým sa dá predchádzať v „normálnych“ časoch, alebo akceptovanie náporu na lekárov, sestričky a celý zdravotnícky personál, či výberu koho ešte ošetríme a koho nie v časoch pandémie. Lebo problémom nie je len šíriaci sa vírus, ale aj zdecimované zdravotníctvo, vzdelávací systém, ako aj morálka a súdržnosť.

Kým v prvej vlne boli pravdepodobne u nás skôr vírusom zasiahnutí ľudia, ktorí boli mobilní a cestovali do zahraničia, teda povedzme stredná trieda, dnes je skôr zasiahnutá nízkopríjmová skupina pracujúcich, ktorá sa nedokáže dostatočne izolovať, nemá možnosť pracovať z domu, či trpí zlozvykmi spôsobenými sociálnym zaradením, ako je alkoholizmus, nedôslednosť v držaní si sociálneho odstupu, či inak rizikové správanie. A zároveň prominenti, politici, herci, či mladí ľudia, ktorí sú závislí na svojej rozvetvenej sociálnej sieti (napr. Boris Kollár), cítia sa fit, alebo sa neboja, že by si v prípade potreby nemohli vybaviť kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Frustrácia nízkopríjmovej skupiny sa prejavuje v odmietaní vírusu a príklone ku konšpiračným teóriám, zatiaľ, čo lepšie situovaní dnes nachádzajú svojho hrdinu v osobe Richarda Sulíka, ktorý stojí za ich záujmami ostať v hre.

Riešením je preto nepristúpenie na túto hru, do ktorej nás všemožne vťahujú. Je nevyhnutné postaviť sa voči tejto hre ako takej. Je potrebné uznať vedu, závažnosť vírusu, zároveň je nutné zabezpečiť, aby opatrenia neboli škodlivejšie ako samotný vírus. Teda ľudia musia ďalej žiť s istotou, že neprepadnú okami sociálnej siete a neskončia na ulici, v dlhoch, depresii, bez práce...

Prekážkou je tomu však to, že v protiklade záujmov bežných ľudí idú záujmy vlastníkov kapitálu. Vlastník kapitálu nedáva na prvé miesto v rozhodovaní smerovania svojho biznisu záujem ľudí, ale záujem zisku a víťazenia v konkurenčnom boji. Avšak právo vlastniť kapitál nie je niečím, čo môže byť nadradené právu na zdravý a dôstojný život kohokoľvek iného. Práca lekárov, sestier, zdravotníkov, predavačiek, učiteľov, montérov, stavbárov, smetiarov je rovnako dôležitá a neexistuje dôvod, prečo by mala byť ohodnotená tak nesúmerateľne odlišne. Preto neobstojí ani predstieraný boj proti korupcii a zlodejom, lebo otvorené kradnutie je len zlomkom toho, čo v skutočnosti odteká z práce nás všetkých do vreciek vlastníkov kapitálu ako legálny zisk. A tí nemajú problém v prípade potreby obetovať aj niekoho zo svojich radov, jednoducho ho vymažú z firemnej, profilovej fotografie.

Zlyháva teda ľavica, ktorá nie je schopná jasne formulovať tento postoj a zlyhávame aj ako spoločnosť, ktorá toto dopúšťa. Väčšina už ale stále viac cíti, že niečo nie je v poriadku, ale s nemožnosťou formulovať riešenie v oblasti vlastníctva kapitálu, ostáva príklon k fašizmu, ktorý je tolerovaný v parlamente, v krčmách i mienkotvorných médiách. Lebo fašizmus vlastníkom kapitálu neprekáža, práve naopak. Je posledným úskokom pred hrozbou, že by sa museli o svoje bohatstvo začať deliť a skutočne sa začali spolupodieľať na blahobyte pre všetkých.

A nestojíme len pred problémom pandémie, za rohom čaká klimatická katastrofa, umelá inteligencia, či biologické a ďalšie hrozby. Stojíme tak stále v podstate pred tou istou voľbou, či spoločnosť, alebo umelú inteligenciu, ktorá ju môže čoskoro ovládnuť, naprogramujeme tak, že si bude ceniť život každého z nás, alebo len tých ktorí ju vlastnia, či nakoniec ani ich nie.

Akákoľvek vláda tak bude vždy postavená pred základnú voľbu, či bude konať v prospech vlastníkov kapitálu, voči ktorým má väčšie, či menšie záväzky, alebo konať v prospech všetkých občanov. Teda, či bude predstierať záujem o ľudí, ale v skutočnosti bude zabezpečovať „business as usual“, alebo bude môcť robiť reálnu politiku pre ľudí, lebo na to bude mať páky a prostriedky.

Pri demonštrácii pred Pentou, ktorú organizoval Eduard Chmelár v roku 2011 som hovoril o tom, že bohatí ľudia sú ako kráľ Midas, ktorí sú ochudobnení aj o to najzákladnejšie ľudské potešenie – ľudský dotyk (dnes tým trpíme všetci). Vyzýval som, aby sme ich vzali medzi seba, lebo oni sú v konečnom dôsledku tiež obeťami tohto celého (možno ešte viac, keďže chudobným dotyk ostáva). Žiaľ, ani narkomana, alkoholika (či psychopata?) nedostanete na liečenie silou, musí to sám chcieť.

Napriek prevládajúcej atmosfére v spoločnosti, medzi mladými, v umení, ktorá je plná vízií konca sveta a apokalypsy stále verím, že ako ľudia predsa len stojíme pred evolučným krokom smerujúcim k oslobodeniu ľudstva spod zákonov džungle, kde prežije len silnejší a cestou k tomuto oslobodeniu je skrotenie šelmy kapitálu, ktorý má slúžiť nám a nie naopak.

Čiže úloha pred ktorou VŠETCI stojíme je, ako spraviť zo súkromného vlastníctva kapitálu spoločné.

4 komentáre:

  1. Momentálne sme polarizovaní tiež v postoji obyvateľstva k dobrovoľnému podriaďovaniu sa štátnej moci. Jedni hrdo chčia na policajné autá a druhých to prešlo už v puberte.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Článok sa mi veľmi páčil, veľmi podobné, čo si o celom diskurze myslím aj ja. Zvlášť vypichujem a súhlasím, že zlyhala ľavica. Ľavica v Slovenskej politike neexistuje a tá, ktorá je mimo parlamentu, je úplne dezorientovaná. Mnohí ľavičiari nevedia ani reflektovať realitu a pre ľudí sú nedôveryhodní snílkovia bez schopnosti v budúcnosti riadiť nejakú exekutívu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hm, dobrá otázka. Podľa mňa, každý by sme asi mali začať od seba. Ale začal by som s tým, že vo voľbách treba nabrať odvahu a dať hlas aj stranám bez šance sa dostať do parlamentu a zároveň si dôsledne vyberať aj z jednotlivých kandidátov. Čiže dať jasne najavo svoje preferencie. Žiadne menšie zlo, ani nič podobné.

      Odstrániť